Rozprávkový balet o dievčatku, ktoré sa zaľúbi do Luskáčika, sa v čase Vianoc uvádza azda v každom divadle sveta. Príbeh ponúkol čitateľom E. T. A. Hoffman už v 18. storočí, ale hlavný choreograf imperátorských divadiel v Rusku Marius Ivanovič Petipa, ktorý si u Čajkovského titul objednal, ho v takejto podobe považoval za príliš temný, preto siahol po romantickejšej verzii z pera Alexandra Dumasa st. Po prvýkrát ho uviedlo Imperátorské divadlo v Petrohrade 18. decembra 1892, istý čas sa tešil veľkej popularite, tá ale postupne opadla a balet akoby zapadol prachom. Ten z neho poriadne sfúkol až ruský choreograf Vasilij Vajnonen, ktorý mu v roku 1960 dal inú podobu. Uplynulo však ďalšie desaťročie, kým sa dostal aj na západoeurópske scény. A hoci niekde nájde pod vianočným stromčekom drevenú hračku s veľkou čeľusťou na lúskanie orechov Clara (podľa originálneho Hoffmanovho príbehu), inde Marie (podľa Dumasovej verzie) a zas inde Mášenka (ako hrdinku premenovala sovietska vláda), zakaždým škaredá a smiešna bábka s láskavými očami a milým úsmevom vstúpi do jej snov ako princ a spoločne prežijú tajomné dobrodružstvá. Vďaka audiokomentáru ich môžete prežívať s nimi.

 

Myšlienka sprístupniť balet aj nevidiacim sa u Galiny Kubalovej rodila postupne. Reálne kontúry však zrejme získala na svetovej premiére tanečnej grotesky Tulák Chaplin s podtitulom Pocta géniovi, ktorú na jar roku 2019 uviedlo Slovenské národné divadlo (SND). Všetkými milovaný nemotorný pánko s cylindrom na hlave, vo vrecovitých nohaviciach a nadrozmerných topánkach, neustále krútiaci paličkou, však pre ňu osobne nebol hlavnou postavou. Charlieho staršieho brata 15 ročného Sydneyho totiž stvárnil jej syn Jakub. Zmocnil sa jej smútok a frustrácia, pretože, súc nevidiaca, netušila ani len to, kedy je na pódiu, nie to ešte aby vnímala jeho tanečné umenie.

„Moje prvé kroky viedli k pani Gabriele Béderovej, zástupkyni pre umelecké predmety na Tanečnom konzervatóriu Evy Jaczovej, kde môj syn študuje a kde ja pôsobím ako rehabilitačná masérka. Predostrela som jej nápad sprístupniť klasický tanec ľuďom so zrakovým postihnutím a zároveň som ju požiadala o sprostredkovanie stretnutia s vtedajším riaditeľom baletu SND Jozefom Dolinským ml. Konzervatórium bolo veľmi nadšené, divadlo zdržanlivé, pre to som však mala plné pochopenie. Postupne sa však naším odhodlaním „nakazili“ a začali sme pátrať po titule, ktorý by bol najvhodnejší. Aby to zapadlo do mojej predstavy a splnilo technické možnosti divadla, muselo to byť niečo, čo sa hráva na všetkých svetových scénach, navyše pravidelne, predstavenie určené pre čo najširšie publikum, najlepšie aj detského aj dospelého diváka. A zrazu sme to mali! Luskáčik!“

 

Abeceda baletu

Jadro baletnej techniky je na celom svete štandardizované. Ruská, francúzska, anglická alebo talianska škola, všetky vychádzajú z tzv. klasického baletu a dopĺňajú ho o variácie z národných tancov či fantázie svojich zakladateľov – choreografov. Preto ak na pódiu zachytíte veľkú šírku a dynamiku v tanci, vedzte, že baletku učili ruskí majstri, tanec v nižších pozíciách s dôrazom na rýchlu a precíznu prácu nôh zas svedčí o štúdiu na Apeninskom polostrove.

„Mojím cieľom bolo sprístupniť toto vznešené umenie naozaj všetkým, nielen nevidiacim a slabozrakým,“ pokračuje Galina Kubalová. „Vytvorili sme webstránku www.balletforblind.com, ktorú hodláme postupne nasýtiť všetkým, čo s klasickým tancom súvisí – od histórie cez vývojové peripetie až k dnešku, od správneho držania tela cez jednotlivé pozície rúk a nôh až k Labutiemu jazeru, ktoré sa považuje za vrcholné baletné dielo. Metodicky je klasický tanec spracovaný mimoriadne podrobne, takže z tohto hľadiska máme k dispozícií naozaj dostatočné množstvo materiálu.“

A pokiaľ ide o sprostredkovanie takéhoto zážitku nevidiacim? Mali ste aj v tomto smere dostatočné množstvo inšpirácií? Chodí svet po špičkách už aj okolo nevidiacich?

„Tak úplne na zelenej lúke sme nezačínali, pretože Daniel de Andrade, ktorý práve k Tulákovi Chaplinovi napísal libreto, bol jeho choreografom a režisérom, už v Londýne niekoľko baletných predstavení s audiokomentárom (AD) zorganizoval – v hľadisku boli len nevidiaci a AD bol čítaný nahlas. Mne sa ale takéto separovanie nepozdávalo, premýšľala som nad riešením, ktoré by bolo ústretové voči všetkým – vidiacich by neobmedzovalo a nevidiacim by doplnilo to, čo z pochopiteľných dôvodov vnímať nemôžu,“ objasňuje autorka nápadu.

 

 

Keď sa počas baletu rozpráva

Pod text AD sa podpísala Ildikó Gúziková, ktorá má so sprístupňovaním vizuálneho umenia nevidiacim a slabozrakým bohaté skúsenosti. Aby bolo všetko naozaj na špičkovej úrovni, popis prešiel niekoľkostupňovou kontrolou – ako prvé si ho vzalo na paškál SND, neskôr Galina Kubalová ako zástupkyňa nevidiacich a napokon Tanečné konzervatórium Evy Jaczovej, kde ho tanečne dovykresľovala Adriana Nalezinková. Celý AD k druhému dejstvu vznikol na pôde konzervatória. Čajkovský priblíži pestrosť národných tancov: španielskeho, orientálneho, čínskeho či ruského, umelci na javisku však ponúknu aj pastiersky tanec, valčík kvetov, párový tanec, pánsku variáciu, ktorú tancuje Luskáčik, a dámsku variáciu, ktorá je zas sólom Mášenkiným.

„Príbeh ako taký si môže vidiaci aj nevidiaci návštevník naštudovať dopredu, našou úlohou bolo vznešenosť, eleganciu a ladnosť pohybov vložiť do slov,“ vysvetľuje Ildikó Gúziková. „Usilovala som sa preto hovoriť o tom, aká je úprava scény, čo znázorňujú kulisy, upozorniť na dobové oblečenie účinkujúcich, na kostýmy, ktoré symbolizujú napr. jazdcov na koňoch a pod. Nevyhýbala som sa ani pomenovaniu farieb, ktoré sa nám všetkým prirodzene s niečím spájajú, upozornila som aj na momenty, kedy scéna stmavne, aby si aj nevidiaci (hoci sprostredkovane) uvedomili výraznú zmenu, ktorú prinesie opätovné rozsvietenie.“

S miernou obavou, ale predsa len, som sa spýtala, či sa dámy nenechali príliš uniesť.

„Nie, k Čajkovskému sme pristupovali s veľkou úctou a rešpektom. Uvedomovala som si, že tak ako ja, aj iní si tú hudbu chcú vychutnať a nechcú byť pri tom vyrušovaní. Na druhej strane som mala na zreteli, že balet nie je koncert a odo mňa sa vlastne očakáva, že ju sem-tam odsuniem trošku do úzadia. Snažila som sa preto zbytočne nerušiť Čajkovského hudbu, ale zároveň čo najvýstižnejšie a najstručnejšie sprostredkovať to, čo sa deje na javisku,“ rozptýlila moje obavy Ildikó Gúziková.

Prezradím vám ešte, že tento AD je šitý podľa mier Luskáčika-Slováčika, ktorý mal v choreografickej úprave Rafaela Avnikjana a Jozefa Dolinského st. premiéru v roku 2013. Autori projektu sa sústredili aj na to, aby mohol odtancovať aj za hranice. Zaujímalo ma preto, či je popis pre nevidiaceho diváka prenosný, či sa dá AD preložiť a použiť v ktoromkoľvek divadle na svete. Odpoveď znie: v podstate áno. Pretože hudba aj libreto sú napísané, do toho nik zasahovať nielenže nebude, ale ani by nemal, jediné, v čom vraj môžu nastať isté odchýlky, je choreografia. Všetky inscenácie čerpajú plus mínus z pôvodného ruského prevedenia, takže hovoríme skutočne len o takých drobných úpravách, napr. že na pódiu nebude tancovať 20, ale 25 myší, niekedy vystupovali aj netopiere a motýle, a hoci tie už dnes z javiska odleteli, niekto by ich mohol znovu privolať a pod.

 

 

Raz vidieť je lepšie ako stokrát počuť

Z tohto dôvodu vznikla v rámci projektu Luskáčik pre nevidiacich séria reliéfnych obrázkov. Podkladom pre ne sa stali fotografie Sandry Benčičovej, zachytávajúce študentov Tanečného konzervatória Evy Jaczovej v dvanástich baletných pózach. Vo foyer SND možno pribudne Rozprávajúci dotykový rám, ktorého hlavnými autormi sú Ildikó Gúziková a Vladimír Maroš. Na platniach sú postavy vytlačené na 3D tlačiarni, takže ktokoľvek – nevidiaci i vidiaci – bude môcť hmatom analyzovať každú postavu, polohu jej končatín, nasmerovanie hlavy a trupu. Navyše, vďaka zvukovej nahrávke si bude môcť vypočuť opis danej pózy, dostane informáciu o oblečení tanečníkov a základy baletnej terminológie. Pravdaže, ani na názvy jednotlivých póz, a to v latinke i Braillovom písme, jeho tvorcovia nezabudli. Pre úplnosť dodám, že na odbornú stránku dohliadala Daniela Skácelová, grafickú fázu projektu mal na starosti Michal Kubala.

Medzi dlhoročných i čerstvých priaznivcov baletu sa navyše dostali knižka a nástenný kalendár. Na špeciálnom papieri sú vybrané pózy vyobrazené v jemnučkom reliéfe, ako sa na balet patrí, v spodnej časti nájdete ich názov v hladučkej latinke a roztancovaných bodkách, pod nimi je umiestnený QR kód, ktorý vás presmeruje na www.baletforblind.com a na podrobný popis, ako môžete svoje telo naaranžovať tak, že bude elegancia sama. Kúpou kalendára podporíte OZ Od podlahy, ktoré projekt zastrešuje, dovoľte mi ale upozorniť, že dni v týždni a dátumy budete v Braillovom písme hľadať márne.

S onou reliéfnou knižkou, lepšie povedané niekoľkými reliéfnymi knižkami pod pazuchou sa v utorok 8. novembra predpoludním Galina Kubalová spolu s poslucháčmi Tanečného konzervatória Evy Jaczovej vybrala aj medzi deti na Svrčiu. Workshop a zážitkové učenie na Spojenej škole internátnej pre žiakov so zrakovým postihnutím v Bratislave plánovali od začiatku projektu, pretože si uvedomovali, že ich na prvý balet v živote treba poriadne pripraviť.

„Porozprávali sme im, čo sa za pojmom balet ukrýva, ich predstavy podporili reliéfnymi obrázkami z knižky a potom sme spoločne baletili,“ spomína s úsmevom iniciátorka projektu. „O pohybe a tanci to celkom posediačky nejde, zvlášť s takými zvedavcami, takže sme každé zo sedemnástich detí s konzervatoristami inštruovali, ako majú pri tej ktorej póze držať telo, kde majú dať ruky a v čom spočíva práca nôh. To ich povzbudilo ešte väčšmi, musím povedať, takže otázkam nebolo konca kraja.“

 

 

V slávnostnom

Premiéra Luskáčika s AD sa v programe baletu SND uhniezdila v stredu 7. decembra. Umelecký zážitok vytiahol z lavíc množstvo detí z bratislavskej i levočskej špeciálnej školy, ktoré mali možnosť pobesedovať si priamo s baletkami a baleťákmi. Chlapci tak získali predstavu, akú stratégiu boja zvolil Myší kráľ so svojimi bojovníkmi, dievčatá už vedia, prečo sa Mášenka do Luskáčika zaľúbila, hoci ostatné deti sa ho báli. Dozvedeli sa ale aj to, kto je to vlásenkár a prečo sa tanečníci neobliekajú v šatni sami. Okrem živých spomienok a drobných darčekov si všetci odniesli aj tričká s podpisom Luskáčika, Mášenky, jej brata Franza, Myšieho kráľa a mnohých iných. Obe školy dostali obrovské množstvo výtvarných potrieb, aby po návrate mohli na workshope s názvom Čo mi dalo toto predstavenie? stvárniť svoj zážitok modelovaním, kreslením či maľovaním. Ich práce budú istý čas krášliť aj foyer SND.

A ešte čosi vám zo zákulisia prezradím. Nuly a jednotky sa niekoľko týždňov rodili v hlave šikovného študenta Univerzity Komenského Jakuba Drobného. Aplikácia sa ovláda naozaj veľmi jednoducho a nie je závislá od Wi-Fi. Návštevník divadla si ju bude môcť čoskoro stiahnuť zo stránky www.baletforblind.com alebo doma, či vo foyer, ale skutočnosť, že priamo v baletnej sále internetové pripojenie zatiaľ nie je, nepredstavuje žiaden problém. Umelá inteligencia sa však samotnému predstaveniu neprispôsobí – ak dirigent udá trošku pomalšie tempo, ako je zakódované v aplikácii, budete ako jasnovidec – do slúchadiel vám príjemný ženský hlas oznámi to, na čo sa baletky a baleťáci na javisku ešte len pripravujú. AD zapiera, že by bol nahrávkou v klasickom slova zmysle, posúvaním teda dej nedobehnete ani so susedovou pomocou. Pán Galovič, dohráte nám, prosím, do uvítania divákov v sále pokyn, kedy máme aplikáciu spustiť? Aby nám naozaj nič neuniklo.

 

 

Pohľad vpred

„Jajajáj!,“ zvýskla Galina Kubalová. „Plánov by bolo! S vedením divadla sme predbežne hovorili o tom, že by sme takto mohli postupne sprístupniť každé baletné predstavenie. Takže to máme prácu tak… navždy, pretože Slovenské národné divadlo ročne odpremiéruje dva alebo tri tituly. Ale aj keby plynul čas v divadle pomalšie, myslím, že sa stačí len poobzerať vôkol seba a človek určite nájde niečo, čo zatiaľ svoje krásy nevidiacim neodhalilo. Stále je čo sprístupňovať.“

 

Dušana Blašková