Čítanie a písanie patria po nástupe do školy medzi najnáročnejšie úlohy, s ktorými sa musí dieťa popasovať. U niektorých z nich, hoci majú priemerné, dokonca aj nadpriemerné IQ, sa však môžu napriek vynaloženému úsiliu na strane učiteľa, rodiča i žiaka dlhodobo objavovať ťažkosti so zapamätávaním tvarov písmen, s ich spájaním do slabík a následne do slov. Čítanie je ťažkopádne, s množstvom chýb a bez porozumenia, čo môže znižovať motiváciu učiť sa. Pravdaže, do chvíle, kým sa určí diagnóza a dieťa sa vo vzdelávaní vyberie za tým istým cieľom inou cestou. Deti, ktoré sa učia Braillovo písmo, nevynímajúc.
Dyslexia je biologicky podmienená porucha čítania, ktorej skutočná príčina nie je uspokojivo prebádaná. Každá z definícií však zdôrazňuje, že prvotnou príčinou ťažkostí pri čítaní nie je ani zmyslové, ani telesné, ani mentálne postihnutie. V diagnostických materiáloch sa možno stretnúť s viacerými typmi, umožňujúcimi odlíšiť vrodené formy, ktoré sa zvyčajne prejavujú už na I. stupni ZŠ, od tých, ktoré sa objavili v neskoršom, neraz dospelom veku, napr. po úraze hlavy či poškodení mozgu. Dôležité je podotknúť, že dyslexia sa vyskytuje napriek tomu, že dieťa je súčasťou bežného výučbového procesu, v škole má dostatok podnetov a správne pedagogické vedenie, má primeranú inteligenciu a sociokultúrne zázemie. Inými slovami, nejde o dieťa prehliadané či zanedbávané.
Kedy teda treba spozornieť? Ak má žiak problém s rozpoznávaním slov, spájaním zvukov, s identifikáciou zrkadlovo obrátených písmen (napr. malé tlačené „b“ a „d“), písmen, ktoré sú graficky (napr. malé písané „u“ a „n“) alebo zvukovo podobné (napr. „b“ a „p“), s prehadzovaním poradia písmen (napr. „mod“ namiesto „dom“) či s vynechávaním písmen (napr. „všeci“ namiesto „všetci“). Čítanie nahlas býva v takýchto prípadoch ťažkopádne, s množstvom chýb a pri následnom rozhovore vyjde najavo, že dieťa textu nerozumie a nedokáže s ním ďalej pracovať. Viaceré deti popri týchto príznakoch vykazujú aj oslabenú sluchovú a vizuálnu pamäť, oneskorený vývoj lokomócie i motoriky, problémy s lateralitou, tzn. vyhranenosťou pravej alebo ľavej strany, ťažkosti s vnímaním plynutia času (vrátane dní v týždni a mesiacov v roku) a orientáciou v priestore.
Problematika dyslexie u nevidiacich bola dlho prehliadaná, v posledných rokoch sa však v odborných publikáciách objavilo niekoľko výskumov, ktoré jednoznačne potvrdzujú, že porucha čítania sa vyskytuje aj u ľudí, ktorí používajú Braillovo písmo. Príčin i prejavov bude pravdepodobne viac, ťažko to však v tejto chvíli s istotou tvrdiť, keďže výskumná vzorka je v porovnaní s bežnou populáciou oveľa menšia a bádanie súvislostí zatiaľ pomerne krátke. Niektoré tézy sa však vyskytujú opakovane, preto ich načrtneme aj v tomto článku.
Na prvom mieste sa medzi možnými príčinami objavuje skutočnosť, že nevidiace deti sa s písmom stretávajú po prvýkrát až po nástupe do školy. Rovesníci bez zrakového postihnutia na písmená naďabia spontánne a po čase ich už vnímajú podvedome, nevidiaci však majú možnosť prezerať si knižky s brailom či reliéfnymi obrázkami oveľa zriedkavejšie. Vidiaci rodičia zvyčajne nevyhľadávajú príležitosti, aby ich upozornili na nápisy na obaloch liekov, pri múzejných exponátoch či na verejných priestranstvách. Navyše, nevidiacich predškolákov na ne treba zvlášť upozorniť a venovať čas adekvátnej a systematickej príprave hmatu a hmatového vnímania. Nevidiace deti nevidiacich rodičov to v tomto smere majú zrejme o čosi jednoduchšie, hoci automaticky čosi také predpokladať, pravdaže, nemožno.
Ďalším dôležitým faktorom sú špecifiká Braillovho písma, ktoré je nesporne zložitejším systémom písma než latinka. Čítanie braila zapája hmat, ktorý je v porovnaní so zrakom u človeka rozvinutý menej, resp. vyžaduje si to iný postup, kým si mozog zautomatizuje, že čítajú prsty a nie oči. Zoberme si len zorné pole a priestor, ktorý dotykom zachytí nevidiaci – pri čítaní jednou rukou vníma vždy len jedno konkrétne písmeno, príp. ostatnými prstami sleduje koniec slova, tí, ktorí využívajú obe ruky, majú trošku väčší prehľad o usporiadaní textu, oproti tomu, koľko je možné obsiahnuť jediným pohľadom, však stále menší. Oveľa väčšiu námahu a, pochopiteľne, aj viac času si vyžaduje aj pohyb po riadkoch a prechod na každý nasledujúci. Vyplýva z toho, že na nevidiaceho sú pri čítaní kladené vyššie nároky v senzorickej i kognitívnej oblasti.
V štúdiách o dyslexii nevidiacich pomerne často zaznieval názor, že fonetické uvedomenie zrejme za jednu z príčin vzniku tejto poruchy učenia považovať nemožno. Argumentovalo sa tým, že u detí so zrakovým postihnutím (zvlášť u tých s jeho najťažším stupňom) je toto uvedomenie na veľmi vysokej úrovni, pretože sa na najrôznejšie zvuky a ich identifikáciu sústredia prakticky nepretržite. Inými slovami, pri transformácií počutého na písané nemávajú problém. Argumenty opačnej strany sa však opierali o fakt, že nevidiace deti nemôžu zrakom sledovať artikulačné pohyby pier, umiestnenie jazyka pri tvorení niektorých hlások a pod., takže fonetické uvedomenie môže predsa len narážať na isté limity a vyústiť v dyslexiu. Na zníženie rizika sa odporúča venovať čas bežným hrám so slovíčkami: Povedz, na aké písmenko začína slovo jablko! Aké je posledné písmenko v slove kvet? Poďme si vytlieskať slovo stolička! Vieš, aké slovo vznikne, keď spojíme ž, a, b, a? Pútavé môže byť aj vypúšťanie hlások zo slov, neskôr, resp. vo vyššom veku vymenúvanie asociácií, hľadanie vhodných rýmov (najmä gramatických) a pod.
Najčastejšie prejavy dyslexie nevidiaceho žiaka
Výskumy poukázali na to, že viacero školákov, používajúcich braila, máva ťažkosti s rozpoznávaním celkového obrazu písmena, čo sa prejavuje v podobe ľavo/pravých alebo horno/dolných chýb. Znamená to, že keď v texte naďabili na znak, ktorý pozostával z kombinácie troch bodov na pozíciách 1,2, 4 a 5, tipovali. Jednoducho vyratúvali všetky písmená, ktoré tieto parametre spĺňajú. Neistota ohľadom polohy bodov a ich zoradenia do dvoch stĺpcov podľa hlavnej osi naznačujú, že dieťa pravdepodobne nevníma šesťbod, nerozumie tomu, že jednotlivé písmená sa skladajú z bodov uložených v takomto vzore.
Nevidiaci vykazovali problémy aj s reverziami a inverziami písmen, tzn. boli neistí pri rozlišovaní zrkadlovo obrátených písmen (v slovenčine napr. „l“ a „ľ“, „n“ a „ň“, „o“ a „ó“, „s“ a „š“, „t“ a „ť“, ale aj „p“ a ď“ či „r“ a „w“). V niektorých prípadoch je totiž odlišovacím znakom jeden jediný bod, navyše, umiestnený iba 2 milimetre doprava alebo doľava, napr. v prípade krátkeho a dlhého u, pochopiteľne, aj pri písmenách „d“, „f“ takisto ako „h“ a „j“.
Nezanedbateľnú rolu hrá aj technika čítania. Znaky Braillovho písma totiž môžu byť nesprávne pochopené kvôli neadekvátnemu pokrytiu špičkou prsta (napr. ak dieťa nedrží prst presne v línii pozdĺž osi riadku jednotlivých bodov písmena), čítanie môže komplikovať, ak žiak vykonáva množstvo zbytočných, často spätných pohybov ruky, vyvíja neprimerane veľký tlak, nedokáže udržať riadok, resp. sa stráca pri prechode na nasledujúci, je preň náročné vnímať vzdialenosti medzi slovami a „snímať“ šesťbod horizontálne i vertikálne.
Pri žiakoch, u ktorých sa vyskytuje podozrenie na dyslexiu, odporúčajú odborníci upustiť od obojručného čítania. Dôležité je takisto rešpektovať dominantnú stranu – ak by bol napr. nevidiaci s dominantnou pravou rukou nútený čítať rukou ľavou, mohlo by ho to miasť a zvýšiť množstvo reverzných a inverzných chýb. Učitelia by mali lateralitu sledovať priebežne, pretože sa môže stať, že dieťa po čase preferovanú ruku zmení.
V tejto súvislosti stojí za zmienku, že niektoré zahraničné školy pre nevidiacich využívajú špeciálny program daktilnej percepcie a rozpoznávania písmen braila. Deti sa učia identifikovať rovnaké i rozdielne znaky, keď stoja vodorovne tesne vedľa seba, oddelené jednou alebo dvoma medzerami. Obdobné cvičenia sa odporúčajú aj so znakmi, ktoré sú umiestnené nie vedľa seba, ale pod sebou.
Diagnostika
S dyslexiou sa v diagnostických materiáloch nevidiacich detí možno stretnúť len zriedkavo. Ak sa počas výchovno-vzdelávacieho procesu objavia ťažkosti s čítaním, väčšinou sa klasifikujú ako dôsledky zrakového postihnutia, označujú ako problémy s fonologickými procesmi, nedostatky v oblasti hmatového spracovania, ešte nerozvinutej techniky čítania a pod. Počas vyšetrenia vidiaceho dieťaťa, u ktorého vznikne podozrenie na dyslexiu, prebehne rozhovor a skúška hlasného čítania. Počas neho si špeciálny pedagóg všíma predovšetkým rýchlosť čítania, počet a kvalitu chýb, to, či dieťa dokáže vnímať obsah textu. Zameriava sa však aj na primeranosť celkových čitateľských návykov vzhľadom na vek a na správanie, ktoré čítanie sprevádza. Čo však s nevidiacimi deťmi? Kráľovský národný inštitút pre nevidiacich (RNIB) zafinancoval pred časom trojročný projekt na univerzite v Birminghame. Jeho cieľom bolo adaptovať test, ktorý je v Británii štandardizovaný pre vidiacich žiakov vo veku od 5 do 18 rokov. Pri nastavovaní posudzovaných parametrov sa, pravdaže, prihliadalo na niektoré špecifiká – na to, že Braillovo písmo sa číta zhruba trikrát pomalšie a že obsah textov nemôže byť viazaný na zrakovú skúsenosť. Aby bolo možné zaznamenať aj tie, ktoré sú špecifické pre Braillovo písmo (napr. zrkadlové písmená e – i), vznikli dokonca nové kategórie chýb. Obrázky, ktoré spestrujú jednotlivé rozprávania, nahradili odborníci vhodnými frázami, ktoré sa nevidiacim deťom pred samotnou diagnostikou nahlas prečítali. Pravdaže, vzhľadom na to, že išlo o anglický brail, zisťovalo sa aj to, či sú formy testu rovnako náročné aj v skratkopise.
Plnopis verzus skratkopis
V krajinách, kde je úradným jazykom angličtina alebo nemčina, sa v školách pre nevidiacich nevyužíva iba plná verzia Braillovho písma (tzn. každé písmeno latinky, interpunkčné znamienko a číslica má svoj ekvivalent v braili), ale aj tzv. skratkopis (pre angličtinu existuje takmer 200 skratiek). Tieto sú jedno, ale i viacznakové, pričom skracovať sa môžu za sebou nasledujúce hlásky (napr. „sh“, „ou“, „and“), ktoré sa „stiahnu“ do jednej bunky, opakujúce sa písmená (napr. „ll“, „tt“) či kratšie slová. Pochopiteľne, používanie, resp. čítanie a písanie skratkopisu má svoje vlastné zásady, oba systémy (plný i skrátený) sú tvorené kombináciami bodov základnej bunky. Pravdaže, skratkopis prichádza na rad až v čase, keď si dieťa osvojí plnú verziu čítania a písania, tzn. už v slovách nevynecháva, ani do nich nedodáva písmená, netápa v pozíciách jednotlivých bodov v konkrétnom písmene, nemá ťažkosti vnímať ich pozíciu v slove a dokáže čítať s porozumením.
Odborníci sa v názoroch na vzťah týchto dvoch foriem braila k dyslexii rôznia. Niektorí poukazujú na to, že využívanie kontrakcií výrazne sťažuje sluchovú analýzu, iní zdôrazňujú, že čítanie kráteného Braillovho písma vyžaduje vyššiu mieru fonologického uvedomenia a pamäti než čítanie latinky, preto podľa nich môže nevidiacim deťom pomôcť dosiahnuť lepšie výkony vo fonologických procesoch.
Záverom
Výskumy posledných rokov jednoznačne vyvrátili predpoklady odborníkov, že u žiakov, ktorí používajú Braillovo písmo, sa dyslexia nevyskytuje. K problematike jej výskytu, príčin, prejavov, diagnostiky ako aj zmien, ktoré je potrebné spraviť vo výchovno-vzdelávacom procese, však zatiaľ neexistuje dostatok informácií a usmernení a určite si vyžadujú ďalšiu pozornosť špeciálnych pedagógov i psychológov.
Dušana Blašková
Použitá literatúra
Helebrantová Petra: Poruchy čtení u nevidomých dětí – dyslexie?, Praha, 2011, ISSN 1802-8853
Gindrich Piotr Alfred: Uczeń niewidomy z dysleksją – zarys problemu, Szkoła specjalna 3/2019, 165–174, ISSN 0137-818
