Autorská a čitateľská súťaž o ceny – ideme ďalej!
Osem hlasujúcich svojimi bodmi rozhodlo, že trapasom roka sa stal príspevok č. 2 s názvom Kto je otec, ktorý získal šťastných 13 bodov. Štefan Kiss od nás teda získava vecnú cenu. Treba povedať, že súťažil sám so sebou. Na 2. mieste totiž so ziskom šiestich bodov skončil jeho druhý príspevok Žobrák označený číslom 4. Príspevok č. 1 Plná – prázdna fľaša získal 3 body a príspevok č.3 V reštaurácii mal o jeden bod menej. Ako sme sľúbili, trom vylosovaným hlasujúcim finálového kola tiež zasielame vecnú cenu.
V 6. čísle Dúhy som sa vyhrážal, že súťaž končí, pretože nemáme čo uverejňovať. Myslel som to vážne, ale v duchu som sa nádejal, že to možno vyprovokuje autorov k ďalším príspevkom. Podarilo sa! Ozvalo sa päť autorov, tak ideme ďalej. Ako dlho, záleží na počte zaslaných zážitkov.
Pre nováčikov pripomínam, že každý hlasujúci môže svoje 3 body ľubovoľne rozdeliť medzi trapasy mailom na adresu duha@unss.sk (do predmetu uveďte Hlasovanie) alebo poštou na Úrad ÚNSS, Sekulská 1, 842 50 Bratislava (samozrejme, prijímame aj hlasovanie písané Braillovým písmom). Termín uzávierky je 5. apríl 2019.
Josef Zbranek
- Som zlodejkou bielych palíc
Sú to roky dozadu, keď som raz tak šla do Únie na Sekulskú. Sadla som si pri Poluse na dvojku a zamyslená som sa viezla k Centrumu. Studený ženský hlas oznámil, že nasleduje zastávka Borská, a to bol pre mňa signál prebrať sa z myšlienok, lebo sa treba chystať vystupovať. Lenže vedľa mňa stál mladý muž, ktorý svoju bielu palicu držal tak, že keď som sa obzrela jeho smerom, do môjho riadne zúženého zorného poľa sa dostala akurát jeho biela palica. Nanešťastie to moje oko vyhodnotilo ako madlo, takže som sa toho „madla“ chytila a chystala som sa vstať. Mladý muž, samozrejme, nelenil a na celú električku skríkol, že mu niekto kradne bielu palicu. V záchvate smiechu som sa zmohla akurát na „prepáčte“ a po chvíli sme vystúpili. Ja som si rozložila svoju palicu a odkráčala som na Úrad ÚNSS a mladík na KS. K cestičke na Úrad vedie 13 schodov, ale zvládla som ich asi na trikrát – tak som sa smiala. No, pre okoloidúce autá to musel byť pohľad pre bohov – medzi štvrtým a piatym schodom stojí a plače od smiechu baba s bielou palicou… Netuším, koho som to vtedy chcela „okradnúť“ o jeho bielu palicu, lebo kým som sa ja pozdravila s Vierkou a spol. a prišla som na stredisko, už som od dotyčného počula len: „Ponáhľam sa teda na ten úrad, ďakujem a prajem pekný deň.“ To bol, samozrejme, impulz k môjmu ďalšiemu smiechu. Čo dodať? Ja viem, že nie som kompletná.
-eka-
- Femme fatale
Je to už pekných pár rokov, čo som zavítala do agentúry osobnej asistencie v Košiciach. Neviem, či aj dnes, ale vtedy to bol útulný domčúrik plný usmiatych ľudí, s telocvičňou, bazénom a vôbec všeličím, vďaka čomu každý odchádzal vyrelaxovaný do vôle. Zoznámila som sa tam vtedy so synom majiteľky, veľmi životaschopným chalanom, ktorý si ma dodnes pamätá, hoci sme sa dobrých 15 rokov nevideli. A nie je to mojou osudovou príťažlivosťou! Predstavovali nás, hovorím si, reku, dievča, trochu asertivity, nech je ten stisk poriadny, sebavedomý. Vystrčila som teda energicky ruku pred seba a milému chalanovi som jednu poriadnu vylepila. To, že je na vozíčku, mi zatajili.
-DuB-
- Ach, tie pády!
Stalo sa mi to, keď som rapídne strácal zrak. Ešte som nemal bielu palicu, a tak sa mi podarilo spadnúť priamo pred Ministerstvom financií, nepostrehnúc dva schodíky smerom dolu. Ako som sa tam vyvaľoval na chodníku, pristúpila ku mne jedna dáma a spýtala sa ma, čo mi je. Keď som jej oznámil, že som slepý, nezaváhala ani chvíľu: „Chvála Pánu Bohu! Ja som sa bála, že ste opitý.“ a pokračovala ďalej v ceste.
Igor H.
- Štuchance
Chodili sme spoločne s manželkou autobusom do práce. Jedného dňa sa zdržala doma, tak som šiel sám. Už som sedel v autobuse, keď dobehla. Len mi povedala „sadnem si pred teba“ a autobus sa rozbehol. Prišla zastávka, kde bolo treba vystúpiť, a ja som štuchol manželku pod rebro a hovorím: „Vystupujeme.“ Ale ona neodpovedala. Tak som to urobil ešte raz a silnejšie. „Vystupujeme. Čo spíš?“ Vtedy mi svitlo: manželka sedí predo mnou. Úplne mi vyrazilo dych! Samozrejme som sa ospravedlnil a rýchlo vystúpil. Pani ma však dobehla a hovorí so smiechom: „To som bola ja, čo ste do mňa štuchali.“ So smiechom sme sa pobrali do práce a dlho ešte spomínali.
Milan Motyčák
- Zlodejka
Jedného dňa som na priechode pre chodcov prechádzala cez cestu. Jedno oko som mala pod obväzom, druhé mi oslepilo slnko. Na obrubníku som sa potkla. Už som sa videla na zemi. Ale poznáte to – každý z nás má v sebe akýsi pud sebazáchovy. Ten mi hovoril: „Chyť sa niečoho alebo niekoho.“ Narýchlo som sa chytila oproti idúcej panej. Nebolo by na tom nič zvláštne, keby som jej z pleca nestrhla ramienko kabelky. Vyzeralo to, že ju chcem okradnúť. Pani začala po mne kričať: „Čo to robíte? Kradnete!?“ Preľaknutá z celej situácie som sa zmohla len na slovíčko „prepáčte“ a už ma nebolo. Tá pani si ma možno pamätá a vo svojej pamäti má zafixované, že som zlodejka.
Renata Oláhová
