Sledujete filmy s audiokomentárom? Ak áno, možno aj vás zaujíma, ako si v tejto oblasti počínajú u susedov, už len preto, že by ste si takéto filmy mohli pozrieť v príbuznej poľštine. Štvoricu, ktorá nedávno zamierila na Fórum bez bariér do poľskej Poznane, táto téma zaujíma profesionálne. Eva Križková je výkonnou riaditeľkou filmového festivalu Jeden svet, ktorý sa snaží otvárať aj pre nevidiacich divákov. Michaela Kolláriková koordinuje projekt Kino bez bariér, ktorý od septembra minulého roka ponúka s mesačnou pravidelnosťou filmové novinky s audiokomentárom v bratislavskom Kine Lumiére. Zita Hoszuová je hlavnou manažérkou Kina Lumiére. No a napokon Dušana Blašková, tá, ako vieme, pracuje na sprístupňovaní všetkého kultúrneho, na čo si len nevidiaci pomyslia. Tak sa teda vybrali naberať, ale aj odovzdávať skúsenosti a popritom sa aj hlbšie spolu porozprávať o tom, čo je, pre každú z trochu inej strany, ich spoločným menovateľom.
Prístupnosť ako člen tímu
Prvé stredy v mesiaci v kine Lumiére patria premietaniu filmov s audiokomentárom. Komentované filmy sa však v programe kina objavujú aj mimo týchto pravidelných termínov. Keď napr. film Vlny získal Českého leva, ocitol sa aj vo víkendovom programe a komentár v ňom nechýbal.
Možno ste už počuli, že v Lumiéri za pochodu doplnili aj praktickú novinku, sprevádzanie nevidiacich divákov z najbližších zastávok MHD do kina. Ľudia okamžite zareagovali, na posledných dvoch projekciách túto možnosť využilo okolo desať záujemcov. Zatiaľ túto službu pokrývajú zamestnancami kina, uvažujú však napríklad o oslovení študentov sociálnej práce či špeciálnej pedagogiky, pre ktorých by to mohla byť dobrá školská prax. No a pre tých, ktorí sa chcú do kina prejsť sami, pripravil akčný tandem Duška Blašková a Evka Metonová podrobný popis trás zo zastávok do kina, ktorý nájdete na stránke Kina bez bariér. Mimochodom, dobrovoľníci a dobrovoľníčky sú k dispozícii aj na festivale Jeden svet, kde dokonca niektorých nevidiacich filmových fanúšikov prichádzajú vyzdvihnúť aj domov a sú s nimi po celý čas trvania filmu. Práve v tejto oblasti, teda v zapojení dobrovoľníkov, sme napr. v porovnaní s poľskými kolegami pravdepodobne dokonca o krôčik vpred.
Kino bez bariér navštívilo už vyše 850 ľudí. Michaela Kolláriková sa teší aj zo zapojenia nepočujúcej moderátorky do niektorých sprievodných podujatí, najmä diskusií s filmovými tvorcami. Jedným z dôležitých momentov podľa nej bolo, keď si svoj film Prezidentka, opatrený audiokomentárom, pozrel režisér Marek Šulík. Robil si vraj veľa poznámok, čo dáva nádej, že bude aj pri ďalších svojich filmoch o tejto téme rozmýšľať. Ľudia z Kina bez bariér si myslia, že v budúcnosti by sa do tvorby audiokomentárov mali zapojiť aj samotní filmoví tvorcovia, veď sú to práve oni, ktorí chcú svojím dielom niečo povedať, tak nech ich odkaz naplno zaznie aj pre nevidiacich. Toto všetko tlmočila Michaela vo svojom príspevku na Fóre bez bariér. A čo, naopak, v Poľsku zaujalo ju?
„Kultúrne centrum v Poznani som už navštívila aj predtým. Páči sa mi ich prístup pri tvorbe rôznych podujatí. Nie je to tak, že najprv si niečo vymyslia a potom k tomu dodávajú inkluzívne prvky. Naopak, celé sa to od začiatku dizajnuje s prihliadnutím na rôzne skupiny. Pravdaže, boli tam aj drobné nedostatky, napr. nie všetko bolo tlmočené do angličtiny, ale ich celkové nastavenie je veľmi dobré.“
Poľsko je v porovnaní s nami niekoľkonásobne väčšie a početnejšie. Na sprístupňovaní filmov tam veľa pracujú priamo s distribútormi. Bolo to viditeľné aj pri rozdávaní ocenení pre distribútorov. „U nás je to košické kino Úsmev, festival Jeden svet a Kino bez bariér, v Poľsku je okolo inkluzívnosti filmov sústredená veľká komunita ľudí,“ porovnáva Michaela Kolláriková.
Okrem toho, že na konferencii prezentoval každý to, čím sa zaoberá, diskutovalo sa aj o všeličom inom, napr. či sa používaním rodovo citlivého jazyka vo vysvetľujúcich titulkoch pre ľudí s mentálnym postihnutím nepridáva ďalšia bariéra. Prezentovali tam aj výskum, ktorý sa realizoval v krajinách zapojených do Kina bez bariér. Zaujímavý bol podľa Michaely Kollárikovej aj workshop košického kina Úsmev, ktorý krok po kroku ukazoval, ako zorganizovať inkluzívny filmový festival.
Skúška správnosti
Súbežne s konferenciou sa v Poznani odohrával aj týždňový festival s programom pre ľudí, ktorí sa venujú inkluzívnej audiovízii. Vidiaci účastníci inkluzívne prvky konferencie a festivalu určite zaznamenali, ale naplno ich ocenili najmä tí, pre ktorých boli určené. Pre našu Dušku bol zážitkom už úvodný ceremoniál, ktorý bol takisto komentovaný. Mohla tak vedieť ešte aj to, kto z vystupujúcich mal čo oblečené. Súčasťou hudobného programu boli zase nástroje vyrobené podľa predstáv nevidiacich. Tí opisovali, aké zvuky im prinášajú predmety bežného života. Výsledkom bol strunový nástroj pripomínajúci krájač na vajíčka, alebo nástroj podobný vodnej fajke. Aj tieto inštrumenty boli v audiokomentári dobre opísané.
„Bolo to veľmi príjemné a zároveň úsmevné, lebo naozaj každý rečník prišiel k pultu a povedal, čo má oblečené, niektorí o svojom výzore prezradili aj viac,“ hovorí Duška a hneď dodáva, že na takúto mieru detailnosti audiokomentára boli aj medzi samotnými nevidiacimi účastníkmi rôzne názory: „Bol tam jeden nevidiaci Poliak, ktorý povedal, že ho to až tak nezaujíma a hlavne, že by bol v strese z toho, keby to niekto vyžadoval od neho. Jednoducho by nevedel, ako odpovedať. Jasné, aj ja by som sa bez toho zaobišla, ale rozumiem, že keď pri audiokomentároch vyžadujeme popis postáv, asi to bolo trochu na mieste.“
Keď sa povie poľský film, napadne nám ich jednotvárny, jedno, nanajvýš dvojosobový dabing. „Aj pre mňa je to veľmi neprehľadné. Ak jeden človek hovorí text filmu v poľštine, k tomu sa pripája audiokomentár a niekde v pozadí znie ešte originál filmu, často vôbec netuším, kto čo rozpráva. Ale určite je to len vec zvyku. S poľským audiokomentárom som videla zopár dabovaných filmov pre deti a mládež. Tam sa to snažia robiť tak ako u nás, čiže to dokážem sledovať bez psychického vysilenia. V Poľsku som si pozrela napr. animé Cesta do krajiny fantázie. Bol to výborný film, skvelý komentár, ale keby som nebola na úvodnej prednáške zamestnankyne kina, netušila by som, že to bude animé, pritom všetci hovoria, že toto japonské kreslené umenie je veľmi špecifické. V tomto je podľa mňa slovenský audiokomentár lepší, lebo sa tam už začína dostávať vizuál – popisy postáv, architektúra, kostýmy a pod. Vizuálne informácie sú podľa mňa v audiokomentároch potrebné – sú to predsa filmy. Ak by som o ne nemala záujem, môžem počúvať rozhlasové hry, alebo čítať knihy.“
Dušku na festivale zaujali aj ďalšie sprievodné aktivity. V rámci zoznamovacej hry im napr. čítali úryvky audiokomentárov k úvodným scénam filmových noviniek, pričom bolo treba určiť, o aký film ide. V jeden večer bola zase diskotéka s vestami, ktoré pri tanci používajú ľudia so sluchovým postihnutím. Tie vibrujú do rytmu piesne, aby sa dokázali správne hýbať. A čo samotná konferencia z pohľadu Dušky?
„Neviem, v akom časovom pásme Poliaci žijú, ale začínali sme o deviatej ráno a končili o jedenástej večer. Viaceré prednášky a diskusie sa diali paralelne, takže sme si museli vybrať.“
A čo témy? „Ľudia z poľských festivalov hovorili o tom, ako sprístupňujú program a filmy, aký servis poskytujú, aké podujatia, ale venovali sa aj špecifickým veciam, ako je napr. inkluzívny jazyk, alebo ako sprístupniť kino a festival pre konkrétne skupiny ľudí. Bola som napr. na prednáške o tom, ako sprístupniť premietanie a program pre ľudí s poruchou autistického spektra alebo s neurodiverzitou.“
Spektrum dotvárali projektoví partneri z Fóra bez bariér z Maďarska, Chorvátska, Slovinska a ďalších krajín. Ešte sme nepovedali, že celý program sa odohrával vo výborne sprístupnenej budove zámku s reliéfnymi mapami, s dverami na fotobunku a s vyškoleným personálom. V jednom krídle bola konferencia, v druhom účastníci bývali. Dušana jedno ráno neodolala a keď všetci spali, vykradla sa na nádvorie zámku a odtiaľ do ulíc, kde otestovala poľské vodiace línie, kúpila si raňajky a zažila menší pocit dobrodružstva. S poľskou dobrovoľníčkou potom navštívila aj blízke múzeum šifier. Vedeli ste, že enigmu prelomili Poliaci? Kód k tým najlepším audiokomentárom a k filmovej inklúzii sa bude určite snažiť prelamovať aj štvorica účastníčok Fóra bez bariér. Pomôže im každý nový divák a každý jeho postreh. Tak hurá s dobrovoľníkmi do kina! Najbližšia prvá streda mesiaca je tu čo nevidieť.
Michal Herceg
