Čože? Zase ďalší podcast? Nemám ich už vo svojej aplikácii popridávaných dosť? No dobre, keď už to musí byť… Asi s takýmito pocitmi som sa započúval do jednej z prvých epizód podcastu Speci kecy z produkcie jubilujúcej, už tridsaťročnej Katedry speciální a inkluzivní pedagogiky Masarykovej univerzity v Brne. Počiatočná nechuť opadla asi po troch minútach.
Stalo sa to pri téme inakosti v súrodeneckých vzťahoch. Pripadal som si ako niekto, kto prikladá ucho na kľúčovú dierku nahrávacieho štúdia a počúva odpovede na otázky, ktoré väčšinou nepoloží ani vlastnému bratovi či sestre. Lebo, priznajme si to, väčšinou sa všetko rieši s prihliadnutím na nás, nevidiacich, nepočujúcich, nekomunikujúcich… My, naše potreby, náš rozvoj, napredovanie. Pravdaže, spomenie sa aj rodina, ktorá nás podporuje a pomáha nám. Čo však bratia a sestry bez znevýhodnenia? Niektorí sa narodili ako prví a aspoň načas zažili plnú pozornosť svojich rodičov. Ďalší však už prišli do rodiny, kde sa starostlivosť musela deliť podľa potrieb súrodenca so znevýhodnením. Ako to prežívajú? Aké miesto si v tom celom nachádzajú? Ako sa so všetkým vyrovnávajú v samotnej rodine, ale napríklad aj v školskej džungli? Aj o tom sú Speci kecy, v ktorých sa odbornejšie témy striedajú s ľahšími – zaujímavými aj pre poslucháčov mimo špeciálnopedagogického košiara.
Jedna zo živých epizód s publikom sa napríklad venuje otázke, ako vzniká špeciálny pedagóg. Inými slovami, prečo si ľudia toto povolanie volia. Na brnianskej katedre nájdete veľa ľudí, ktorí „špecku“ v žiadnom prípade neberú ako voľbu z núdze napríklad preto, že by ich inde nezobrali. Naopak. Jedna súčasná doktorandka v podcaste hovorí o tom, že po gymnáziu bola prijatá aj na medicínu, no rozhodla sa pre špeciálnu pedagogiku. Ďalšia debatujúca má špecizameranie zapísané v rodine, keďže jej babička bola riaditeľka špeciálnej školy a mama sa venuje logopédii. Iný pohľad. Dievča malo v triede integrovaných spolužiakov vystavených šikane a chcelo im pomáhať. Byť špeciálnym pedagógom je podľa niektorých príjemné aj preto, lebo pri toľkej rôznorodosti sa v tom celom tak trochu stratí aj naša vlastná inakosť. Robíme túto prácu preto, aby nám boli ľudia vďační? Dokážeme si stanoviť hranice, aby sme pri toľkom pomáhaní nevyhoreli ako voskové sviečky? V Speci kecoch si tvorcovia kladú aj takéto otázky a odpovedať sa na ne snažia s veľkou mierou otvorenosti. Podobne ako pri podcaste Doktor má Filipa som svojho času nadobudol dojem, áno, týmto ľuďom by som sa dal bez obáv operovať, aj pri Speci kecoch som si povedal: Toto sú zanietení ľudia, ktorí sa neustále vzdelávajú a majú veľké prepojenie s praxou. Ak to majú v rukách oni, špeciálna pedagogika má hádam aj nejakú budúcnosť. Potvrdil mi to aj jeden z tvorcov podcastu Ondřej Ling, ktorý popri pôsobení na katedre pracuje aj ako etopéd v reedukačnom zariadení pre mládež. Od praxe nie sú odtrhnuté ani ďalšie spolumoderátorky. Za duchovnú mamu Speci kecov môžeme považovať doktorku Věru Linhartovú, ktorá svoj čas delí medzi akademickú pôdu a vlastnú psychoterapeutickú prax. Tesne pred dokončením doktorátu je Marína Štibrányiová, ktorá sa zameriava na surdopédiu a vytvára rôzne metodické príručky pre základné školy.
Speci kecy sa snažia vydávať približne raz mesačne. Roboty majú dosť aj bez toho, ale podľa autorky myšlienky Věry Linhartovej treba držať ruku na tepe modernej doby a aj takto sa priblížiť súčasnému študentstvu. Niekoľko častí napríklad venovali štandardom písania záverečných prác, čo je pre mnohých študentov španielska dedina. V najbližších epizódach sa chcú venovať napríklad tomu, ako špeciálny pedagóg funguje v škole a ako spolupracuje s ďalšími odborníkmi z podporného tímu. Rovnako by sa radi pozreli na problematiku bezpečného priestoru a komunikácie medzi vyučujúcimi a študujúcimi. Ondrej Ling by bol rád, keby poslucháči podcastu vytvorili komunitu, keby tvorcom dali vedieť, ako na nich podcast pôsobí, príp. keby sa doňho nominovali aj ako hostia. Prajem vám príjemné počúvanie, ja som ho také mal.
Michal Herceg
