„Veľmi rada by som Vás pozvala do nášho časopisu. Veľká časť našich čitateľov totiž alebo prišla náhle o zrak (väčšinou po úraze), alebo majú progresívne ochorenie, takže im skôr či neskôr hrozí úplná slepota. Psychicky ich to úplne paralyzuje, vnímam, že si nevedia dať rady, nijako sa s tým zmieriť, pripraviť sa na to, že odteraz bude ich život iný. Viem, že primárne sa zaoberáte pomocou ľuďom po strate blízkeho človeka a vysporiadaním sa s vlastnou smrteľnosťou, ale v prežívaní sa mi to zdá veľmi podobné, pretože táto skupina našich klientov má pocit, že sa všetko skončilo, utápajú sa v žiali a nedokážu sa naštartovať, začať sa učiť fungovať bez zrakovej kontroly. Myslím, že terapia, ktorú využívate, by mohla byť osožná aj im. Našli by ste si, prosím, na mňa chvíľku?“
Takýto mail som nedávno adresovala Janke Pitkovej z občianskeho združenia Kolobeh života, ktoré sprevádza smútením po strate blízkeho a ľudí v terminálnom štádiu ochorenia pomáha vyrovnať sa s vlastnou smrteľnosťou. Odpoveď prišla prakticky okamžite. „Dušanka, pravdaže, veľmi rada. Teraz mám plnú hlavu a plné ruky práce s 2. ročníkom Deadlinu, nášho festivalu o kolobehu života a smrti, ktorý bude 1. novembra v Košiciach, ale potom si voláme.“ A tak sme si zavolali. Rozhovor bol veľmi príjemný, plný hlbokého pochopenia, smútku, bolesti, vďačnosti, nádeje i radosti.
Heslo fénix
Skúsme, prosím, začať predpokladom, ktorý ma k Vám priviedol. Možno postupy používané pri smútkovej terapii uplatniť aj pri šoku z náhlej straty zraku, povedzme, po úraze alebo z vidiny postupného zhoršovania, ktoré nevyhnutne skončí úplnou slepotou?
„Určite áno. Aj keď našim smútiacim odišiel niekto blízky a vašich ľudí, v úvodzovkách, zradilo vlastné telo, obom sa zrútil svet, ako ho doteraz poznali a stratu toho bezpečného prostredia, ktoré pokladali za samozrejmé, treba odsmútiť. To prázdno, ten kráter, ktorý v nás odrazu je, treba zaplniť. Lebo to nielenže máme pocit, že sme sa rozsypali na márne kúsky, my sme sa na tie márne kúsky skutočne rozsypali. Zmenila sa naša identita – stali sme sa vdovou, sirotou alebo vo vašom prípade nevidiacim, aj integrita – musíme sa naučiť žiť bez blízkeho, bez zraku, doslova sa nanovo z tých črepín poskladať, nanovo sa vybudovať.“
Rozumiem, že to, kedy človek tú novú realitu prijme, je veľmi individuálne, vieme ale možno aspoň schematicky povedať, od čoho to závisí?
„Tých premenných je veľmi veľa. Naša povaha, naša osobnosť, temperament a predovšetkým zvládacie mechanizmy, ktoré môžu byť už poznané a stimulované, alebo, naopak, totálne spiace a nevedomé. Tomu, ako dokážeme zapnúť svoj mobilizačný systém, zodpovedá potom ten šok. Niekto sa v ňom potrebuje „máčať“ nesmierne dlho a nedokáže sa pohnúť ďalej, niekto si situáciu racionalizuje a uvedomí si, že podstatné nie je to, čo sa nám stalo (pretože to ovplyvniť nevieme), ale naša reakcia. Teda to, či budeme bolesti vzdorovať a pomaly ju premieňať na utrpenie, alebo k nej pristúpime aktívne a pokúsime sa ju spracovať.“
Prv, než sa k možnostiam nášho aktívneho zapojenia dostaneme, priblížme si, prosím, fázy smútenia.
„Fázy smútenia ako prvá pomenovala psychiatrička Elizabeth Kubler-Rossová, ktorá sa dlhé roky venovala smútkovej práci a zomieraniu. Pochopiteľne, nie každý musí prejsť všetkými fázami a nie v danom poradí, ale smútiacim môžu veľmi pomôcť uvedomiť si a upratať prežívané emócie. „Prvou reakciou na šok a zároveň prvou fázou smútenia je popieranie. Náš nervový systém je tak preexcitovaný, že v snahe ochrániť nás pred absolútnym kolapsom, začne realitu popierať. Nie sme schopní uveriť tomu, že sa také niečo mohlo stať, resp. že sa to mohlo stať práve nám. Sme otupení, akoby oddelení od vlastných emócií a naša duša nám ich dokáže prepustiť len toľko, koľko v tej chvíli ustojíme. Keď popieranie odznie, začneme sa so svojimi emóciami prepájať. Ale keďže šok je obrovský, aj energia, ktorá vyviera na povrch, je obrovská, často nadobúda podobu chaotických emócií. Dať prežívaniu štruktúru, ukotvenie a zameranie pomáhajú predovšetkým zlosť a hnev. Slovom, hľadá sa vinník. Lekár, ktorý neurobil všetko, čo mohol a mal, chirurg, ktorý niečo zanedbal, príbuzný, že väčšmi nenaliehali, Boh, ktorý to dopustil. Hnev však môžeme obrátiť aj proti sebe – ako to, že sme si skôr nepripustili, že sa niečo deje? Keby sme sa poradili aj s iným očným, keby sme skúsili iné kvapky, keby sme oči šetrili… Nekonečné „čo by bolo, keby“, nekonečné scenáre, ako sa tomu dalo predísť, zodpovedajú tretej fáze smútenia. Ale keďže nič nevyhneváme a nič nevyjednáme, automaticky sa dostávame do štvrtej fázy smútenia, a tou je hlboký smútok a pocit beznádeje. V odbornej literatúre býva táto fáza pomenovaná ako depresia, nejde však o klinickú depresiu, o duševnú chorobu, hoci v ňu môže prerásť, ak človek so smútkom aktívne nepracuje. Na konci môže konečne prísť akceptácia alebo prijatie, podľa toho, ako poctivo sme si celým procesom prešli.“
Našli by sme rozdiely v tom, ako to prežívajú deti a ako dospelí?
„Aj u detí, aj u dospelých má smútenie vlnovitý charakter. Znamená to, že na chvíľu ustane, ale potom znovu tou istou silou udrie. No kým u dospelých sú to dlhšie časové úseky, u detí sa tá intenzita mení v priebehu dňa. Dieťa plače, ale keď mu odvediete pozornosť inam, bude sa pokojne hrať a zabávať. Potom mu nejaká asociácia smútok pripomenie, opäť sa rozplače, ale vy ho viete opäť presmerovať. U dospelých to však takto nefunguje. Naša myseľ sa šokom doslova zacvakne a nie sme schopní myslieť na nič iné. Nám vždy kdesi na pozadí beží program o tom, čo sa stalo, akoby sme nedokázali tú časť mozgu vypnúť. Detský (hovoríme mu aj pretkávaný) smútok zvyčajne odznieva skôr a prirodzenejšie.“
Je pochopiteľné, že po strate, resp. stratách, o ktorých sa zhovárame, sa človeka zmocní panika a zaplaví ho obrovský smútok. Ako s týmito pocitmi pracovať? Čo môžeme urobiť, aby sme nesedeli so založenými rukami a nečakali, „kým to prejde“?
„Pristúpiť k smúteniu aktívne nás pozývajú tzv. štyri úlohy smútenia, ktoré definoval J. William Worden. V prvom rade je potrebné akceptovať realitu straty. Ani zďaleka sa ešte nebavíme o prijatí, skôr o tom, aby hlava vôbec pripustila, že sa to stalo. V našom prípade je v tejto súvislosti mimoriadne dôležitý obrad poslednej rozlúčky, lebo keď vidíme to mŕtve telo, nemôžeme sa už klamať, že to bol zlý sen, že ten človek len niekam odišiel a pod. Pri strate zraku zrejme konkrétny obrad neexistuje, ale o tom sa človek presviedča dennodenne, takže ani nie je potrebný.
Pripustením končí stav akejsi hibernácie, a vtedy môžeme pristúpiť k druhej úlohe smútenia – spracovať bolesť zo straty. Kľúčové je tu práve to „spracovať“. Nie je to teda len obdobie, ktoré pasívne prečkáme, ale príležitosť začať bolesť z tela dostávať von, aby sa nehromadila a neškodila. Rozprávať, kričať, plakať, modliť sa. Pomôcť môže fyzická práca, šport, ale i sex. Mnohí smútiaci sa vrhajú do vzťahov a sexom uvoľňujú z tela bolesť a napätie, emocionálne sa dostávajú… povedať, že na úroveň šťastia, by bolo príliš odvážne a optimistické, ale aspoň do neutrálu. Ak nás hlava pustí, treba sa skúsiť z bolesti vypísať, vyspievať, vymaľovať, vytancovať…, dopriať si voňavý uvoľňujúci kúpeľ. Ak rozum dookola neprehráva dramatické scenáre, je veľmi vhodné (a pre emócie veľmi výživné) vyhľadávať prostredie, ktoré nás automaticky vyladí. Chodievať do prírody, k jazerám a riekam, mlčky sedieť v kostole a pod. Liečivejší je ale prázdny, pretože vtedy v ňom možno cítiť doslova nádhernú vibráciu, to množstvo vďačnosti, ktoré tam ľudia zanechali. Pomôcť môže aj stretávanie so zvieratami či maličkými deťmi. Čím častejšie, tým lepšie. Hlava sa po čase poddá. To, či sa budeme socializovať, alebo liečiť v intimite, závisí od konkrétneho človeka.
Tretia úloha smútenia, ktorú sme pozvaní splniť, je prispôsobiť sa svetu bez zosnulého, vo vašom prípade bez zraku. Dôležité je si uvedomiť, že svet sa naďalej točí, je presne taký istý, ako bol pred rokom – pred dvoma, len my sme sa zmenili. My musíme v sebe nájsť silu, vylízať si rany a vykročiť do sveta „v novom vydaní“. William Worden o tom síce nehovorí, ale pre mňa osobne bolo v tejto fáze kľúčové dovoliť si prestať smútiť. Lebo nám sa zdá, že keď prestaneme smútiť, akoby sme na tých blízkych zabudli, pretože smútením vyjadrujeme hĺbku nášho vzťahu. Inými slovami, prestať smútiť nám pripadá ako zradiť ich pamiatku.
Štvrtá úloha smútenia spočíva v tom, že si pre ten svoj smútok a svoju bolesť vytvoríme rituálne miesto, ale tak, aby nám to nebránilo ďalej žiť plnohodnotne. Ak sme naozaj poctivo vybudovali tú svoju novú integritu a prijali novú identitu, nepozeráme sa už za dvere, čo sa nám zatvorili. Nie! Žijeme pestrofarebný život, nie je to o tom, že by nám v tej škále chýbala ružová alebo belasá. Našli sme opäť všetky farby, akurát my sme už iní.“
Zatvoriť dvere a nechať minulosť za sebou je veľmi silný motív. Rozvíjate ho v smútkovej terapii aj nejako hlbšie?
„Áno. Súvisí to s tým, že si dovolíme prestať smútiť, že sa prestaneme obzerať za tou časťou nášho života, ktorú sme prešli v našom prípade so zosnulým, vo vašom ako vidiaci. Vedome sa ako keby motivujeme k tomu, aby sme sa začali obzerať okolo seba a hľadať, kde sa nám otvorili iné dvere, premýšľať, či sme náhodou tou stratou nezískali úplne iné možnosti. Veľmi rada tu pracujem s filozofiou strát a nálezov a s vďačnosťou. Na to, čo sme stratili, sa totiž dá pozerať aj inak: „Bože, ďakujem, že som to vôbec mohla zažiť, niekto tú možnosť ani nedostal.“ Túto tému sa nám dokonca podarilo zachytiť aj v dvoch knižočkách, ktoré obsahujú zakaždým celkovo 12 príbehov. V prvej píšu naši smútiaci o tom, čo všetko prostredníctvom straty blízkeho získali, dokonca to, čo by v živote ani nehľadali. V druhom zväzku sme dokázali zozbierať 12 svedectiev, v ktorých smútiaci za tú tragédiu ďakujú. Na prvé počutie to možno znie absurdne, ale ak sa vyslobodíme z toho zajatia, z toho, čo nás neustále prikúva k minulosti a ak prijmeme situáciu, podarí sa nám tú bolesť premeniť na vďačnosť. Zároveň nás táto cesta priblíži k láske. Ale už nie k láske s tisíc podmienkami – na zdravie, na to, aby nám milovaní ľudia neumierali, aby sme si uchránili majetok, udržali pozíciu a pod., ale k láske bez strachov. Publikované príbehy hovoria o tom, ako si naši smútiaci dokázali po čase aktívnym prístupom uvedomiť, že prostredníctvom straty získali úplne novú dimenziu seba samých.“
Vo svojom okolí vnímam viacero ľudí, ktorým v smútení a nečinnosti zbytočne utekajú doslova celé roky, pritom minimálne podľa seba viem, že aj nevidiaci si môže život užívať naplno. Pri každom telefonáte alebo stretnutí, kde sa začnú pýtať na konkrétne veci, na to, ako čo poslepiačky urobiť, sa nadchnem – „už je to tu“ –, ale potom sa ukáže, že to bola len akási vzdialená ozvena mobilizačného mechanizmu, ktorá však rýchlo odznie a oni opäť upadnú do letargie. Existuje nejaký spôsob, ako môžeme týmto našim klientom pomôcť my?
„Obávam sa, že je to presne tak, ako keby sa niekto z vašich blízkych stal závislý od drog. Kým on sám nenájde v sebe silu zmeniť to, vy nemáte šancu. Ak, povedzme, niekto náhle stratil zrak, zrútil sa a odmieta akúkoľvek pomoc zo strany okolia, treba to rešpektovať. Rešpektovať, dúfať a modliť sa. Ja osobne toto naozaj vnímam ako dar Ducha Svätého, že vás osvieti a vy si poviete, že ďalej už takto nemôžete žiť. Pravdaže, každému tento impulz príde inokedy a iným spôsobom, univerzálny návod, ako to osvietenie privolať, žiaľ, neexistuje.
Pravdaže, nik nespochybňuje, že okolie človeka, ktorý sa vyrovnáva so stratou (či už blízkeho, alebo stratou zraku), neprežíva bolesť a smútok. Prežíva. Odborníci tomu hovoria spoluzávislosť. Niekto z jeho najbližších (alebo aj viacerí) sa o neho začne priveľmi starať, neraz až na úkor seba samého. Akoby zabudne na vlastný život a začne žiť život toho smútiaceho, zameriava sa výlučne na jeho problémy, preberá zodpovednosť za jeho správanie a činy. Je to ale veľká emocionálna záťaž, pretože rodič, partner či súrodenec, ktorý prijal rolu opatrovateľa, neustále pociťuje stres, pretože jeho psychická pohoda kolíše podľa toho, akú náladu, aký deň má smútiaci/nevidiaci. Aj v tomto prípade ale existujú ochranné mechanizmy, jedným z nich je napr. opäť ísť do tej vďačnosti. Byť vďačný za to, že vy ste si takým niečím prejsť nemuseli. Ale, opakujem, treba rozlišovať, kedy je to normálne, zdravé smútenie, a kedy už hovoríme o depresii ako diagnóze a treba vyhľadať pomoc psychiatra.“
Možno im krivdím, ale mne sa niekedy zdá, že tá brzda pred cestou k samostatnosti je zatiahnutá aj preto, že sa boja toho, že im už potom okolie nebude toľko pomáhať. Myslíte, že je to možné?
„Áno, takýto postoj je pravdepodobný, čo je horšie, pomerne nebezpečný. Ak niekto, pre koho je pozornosť emocionálna nádrž a nedostávalo sa mu jej dosť, náhle stratí zrak, alebo sa dozvie, že sa tak skôr či neskôr stane, môže nevedome začať tú situáciu využívať. „Uvelebí“ sa v pozícii obete a doslova parazituje na svojom okolí. Byť obeťou je ale mentálna i emocionálna pasca, pretože človek neustále potrebuje mať vedľa seba niekoho silnejšieho a nikdy nezmobilizuje svoje zvládacie mechanizmy. V podstate bude živoriť a nie žiť, nehovoriac o tom, že pre svoje okolie sa stane príťažou.“
Kolobeh života
Občianske združenie ponúka od roku 2013 pravidelné víkendové pobyty pre ovdovelých rodičov s malými deťmi, letné terapeutické tábory pre deti, dramatoterapeutické dielne a svojpomocné on-line skupiny. V súčasnosti fungujú 3: Keď smrť rozdelí lásku príliš zavčasu, ktorá je určená mladým rodičom po strate partnera, Podporná skupina smútiacich rodičov, kde sú združení tí, ktorí prišli o svoje dieťa a Cesta životom po strate rodiča, ktorej vznik zapríčinila pandémia COVID-19. V skupinách sú ľudia z celého Slovenska, sú uzavreté a fungujú 24/7, takže ktorúkoľvek dennú i nočnú hodinu v nich nájdete pomoc a povzbudenie.
Do vašej pozornosti by som rada dala aj tri knihy, a to Štyri úlohy smútenia v kolobehu prírody od Jany Pitkovej, Dve tváre smrti, ktorú moja hostka napísala spoločne s etnologičkou Katarínou Nádaskou, a napokon Smútkové poradenstvo a smútková terapia, ktorej autorom je J. William Worden. Pátrala som po nich vo fonde SKN Mateja Hrebendu v Levoči, Digibooks, v KTN i v Knihovne digitálních dokumentů SONS, ale, žiaľ, bez úspechu. Tým sa ale nedajte odradiť – cesta za poznaním nebýva vždy jednoduchá 😉
Dušana Blašková
