Milí moji, nejdem vás urážať vyratúvaním fresiek na popukaných stenách, strašidelne stmavnutých malieb, dochytaných stránok ilustrovaných kníh či mýtov a legiend, ktoré zachytávajú nevidiacich s palicou v ruke. Takou či onakou, ale palicou. To všetko dávno viete.
Ale viete aj to, že biela palica sa ako symbol nevidiacich zhmotnila až v 20. storočí?
Potrebu označiť nevidiacich totiž zo seba s plnou silou a náležitým hlukom vyfúkli až prvé motory. Zápisy z belgických novín z roku 1911 prezrádzajú, že tamojší nevidiaci siahli po červených vlajočkách, Dáni, Švédi a Nemci sa označovali žltými páskami s tromi čiernymi bodmi. Historici sa však naozaj učene začínajú tváriť až pri zmienke o roku 1921, Veľkej Británii, meste Bristol a mene James Biggs.
Profesionálnemu fotografovi, ktorý po autonehode stratil zrak, vrátil vieru v svet a seba samého až jeden oslepnutý vojnový veterán: „Snaž sa byť čo najsamostatnejší a čo najčastejšie vychádzaj z domu sám. Ak budeš neustále chodiť s niekým, nebudeš si sebou istý, keď sa niekam vyberieš bez sprievodcu.“ James Biggs teda vytiahol palicu, akú vtedy nosieval každý správny gentleman. Štíhlu a elegantnú. Čoskoro sa však ukázalo, že je nepružná, nechráni ho pred prekážkami, ohrozuje ľudí a povestná anglická hmla ju pohltí ako všetko naokolo. A tak dostal nápad natrieť ju nabielo.
Všeobecné nadšenie však na seba nechalo čakať dobrých 10 rokov. Britské ostrovy sa bielymi palicami zaplnili až v roku 1932, a to vďaka Kráľovskému národnému inštitútu pre nevidiacich. Predchádzala tomu tichá prezentácia staronovej pomôcky v mestečku Westham a poriadne hlasná výzva rádia BBC, aby sa takto označovali všetci nevidiaci.
Zhodou okolností sa v tom istom čase zabelelo aj vo Francúzsku. Spôsobila to Guilly d’Herbemontová, dáma z vysokej parížskej spoločnosti, ktorá si dlhé chvíle krátila prepisovaním kníh do braila a – hoci verejne sa stýkať s nevidiacimi bolo v jej postavení neprípustné – ich prevádzaním cez križovatky. Asi tušíte, kde sa jej myšlienky túlali, takže to skrátim. Inšpirovali ju biele palice, ktorými uniformy riadili dopravu, policajný veliteľ nápad podporil, redakcia parížskeho denníka Echo de Paris rezervovala téme titulné stránky a 7. februára 1931 odovzdala Guilly d’Herbemontová za prítomnosti ministra obrany, školstva a zdravotníctva prvé dve biele palice. Ďalších 5000 bolo rozdaných v pomerne krátkom čase a všetky kúpila parížska aristokratka za vlastné peniaze.
V USA by ste v 30. rokoch takisto stretli nevidiacich s palicou. Akurát že čiernou. Lions klubom, ktoré ich presadzovali, však pomohla vytriezvieť prvá dopravná kolízia. Američania sa zahľadeli na našu pologuľu a bolo po probléme. Ale aby som sa tu nad nimi zhovievavo neusmievala, poviem vám, že im vďačíme naozaj za veľa! Práve Američania totiž vyvinuli techniku dlhej bielej palice, čím položili základy dodnes využívanej metodiky. Stalo sa tak v roku 1944 vo vojenskej nemocnici pre oslepnutých vojenských veteránov vo Valley Forge v Pensilvánii a zaslúžili sa o to učitelia nevidiacich Richard E. Hoover a C. Warren Bledsoe. Nasledovalo štvrťstoročie veľkej kampane o živote nevidiacich (jej výsledkom bol Deň bezpečnej bielej palice, ktorý 15. októbra 1964 vyhlásil prezident Lyndon S. Johnson), zdokonaľovania, školenia inštruktorov a šírenia metodiky po celých Spojených štátoch a krajinách starého kontinentu. V polovici 70. rokov sa vďaka profesorovi Janovi Jesenskému mohli s metodikou oboznámiť aj odborníci v Československu, koniec 90. rokov priniesol do našich končín červeno-bielu palicu, ktorá o svojom majiteľovi prezrádza zrakové i sluchové postihnutie. Ale o tom niekedy nabudúce.
Dušana Blašková
