Oslabený zrak ľuďom nebráni fotiť ani kresliť či inak výtvarne tvoriť. Vidíme to každoročne na výstave Cesty svetla, ale už aj na iných podujatiach, najnovšie napríklad v Nitrianskej galérii. Prečo by teda nemohli zrakovo znevýhodnení herci účinkovať aj na javisku? Niekto by pohotovo pripomenul, že keď divadlo, treba sa vedieť dívať, no napríklad súbor Zrakáč už viackrát úspešne ukázal, že ani to nemusí úplne platiť, stačí, keď sa publikum díva na nich. Dajme však slovné hračky bokom. Predstavujeme vám dvoch mužov, ktorí sa aj s nedokonalým zrakom uplatnili v tzv. bežných divadelných súboroch.
Vždy to isté, a predsa iné
Prešovčan Peter Kozák má 24 rokov a nachádza sa na tej príjemnejšej strane škály praktickej slepoty. Na vodičský preukaz síce pomýšľať nemôže, ale v známom prostredí sa orientuje úplne samostatne a v mnohom mu pomáhajú aj dostupné technológie. Ak chce spoznať ľudí na ulici, musí sa k nim priblížiť, a ak potrebuje dobre upratať či navariť, takisto je potrebný drobnohľad, nehovoriac o nevyhnutnosti zväčšovania textov. Po zle označených schodoch kráča opatrnejšie, ťažšie sa mu odhaduje hĺbka. Prvé, čo nám pri jeho rozprávaní napadne: Pozor! Nespadni z javiska! Tam však ešte nie sme. Ako vôbec Peťovi napadlo, že divadlo by preňho mohlo byť to pravé?
„Už na školských zájazdoch za divadlom som si uvedomil, že je to niečo zaujímavé. Takmer ako film, ale vlastne ešte lepšie, lebo sa to deje v reálnom čase, sú to živí ľudia doslova len pár metrov odo mňa a človek sa nikdy nepozerá dvakrát na to isté.“
Peťa to aj lákalo na strednú umeleckú školu so zameraním na film, ale na týchto odboroch sa predsa len vyžadoval stopercentný zrak. Zvolil si teda štúdium cestovného ruchu, no kreatívne chúťky ho stále neopúšťali. V základnej umeleckej škole mal šťastie na výbornú pedagogičku, ktorá mu ukázala, že divadlo nemusíte robiť len s vidinou profesionálneho herectva. Ani také zlepšenie prejavu, zvýšené sebavedomie, či posilnená pohybová zdatnosť určite nie sú na zahodenie. To, že Peter Kozák do „zušky“ nechodil nadarmo, zbadá aj nevidiaci, ktorý s ním len telefonuje. Sebavedomý, plynulý prejav, jasná reč, extrovertnosť na rozdávanie, pritom všetko sympaticky nevtieravé. Tohto herca by ste do súboru jednoducho chceli.
Pedagogička o jeho zrakových limitoch od začiatku vedela: „Pracovali sme tak ako s ostatnými. Keď som natrafil na niečo, čo neviem spraviť, alebo na čo nevidím, mal som to oznámiť a našli by sme riešenie. Inak som pristupoval k textom. Ostatní ich mohli používať hneď, kým ja som sa s nimi aj po zväčšení potreboval oboznámiť.“
Peťo si spomína ešte na cvičné hádzanie loptičiek či na momenty, keď bolo treba vnímať hereckého partnera na základe jeho jemnej mimiky. Na toto jeho zrak už nestačil. Kým na ulici občas prehliadne aj niekoho známeho, na javisku mu v rozoznávaní spoluhráčov pomáhajú ich hlasy, ktoré si spojí s ich rečou tela a výraznejšími gestami.
K divadlu sa po prestávke vrátil okľukou, prostredníctvom festivalu vysokoškolskej tvorivosti Akademický Prešov. Dobrovoľnícky tam pomáhal pri starostlivosti o súbory a pri uvádzaní predstavení. Hoci nebol študentom Prešovskej univerzity, zaujímal sa o možnosť stať sa členom vysokoškolského divadla a po úspešnom konkurze je tam už tretiu sezónu. S pokrivkávajúcim zrakom mnohým z nás chýba aj odvaha čokoľvek chcieť, komunikovať, do niečoho sa pustiť, hoci po tom túžime.
„Nehovorím, že s tým nebojujem. Človek sa musí naučiť nielen požiadať o pomoc, ale vedieť sa istým spôsobom presadiť a ísť si za svojím často viac ako vidiaci. To, čo ide vidiacemu takmer samo, si my musíme neraz zložito prešliapavať. V tomto prípade bola jediná možnosť opýtať sa. Áno, mal som strach, ale zároveň mi bolo jasné, že najhoršie, čo sa mi môže stať, je odmietnutie a to najlepšie, že sa do divadla dostanem,“ vysvetľuje jednoducho a zrozumiteľne Peter.
Na začiatku sa pasoval nielen s fyzickým, pohybovým divadlom, ale aj s textom v šarišskom nárečí, ktoré predtým nepoužíval. Spolu s hereckou kolegyňou však pod režijným vedením Matúša Oľhu získali hneď na najbližšom Akademickom Prešove individuálne ocenenie. Takisto bol zapojený do dvojinscenácie, ktorá bola v prvej časti založená len na pohybe a gestách a druhá časť sa skladala z fragmentov literárnych textov. Hneď od začiatku sa teda v divadle vyšantil až-až. V druhej sezóne spolu s kolegami vyhral miestny festival a prebojoval sa až na Scénickú žatvu. Petrov hlas môžete vo forme nahovorených hlásení počuť aj v inscenácii prešovského divadla Viola o živote americkej filozofky Hannah Arendtovej.
Pracoval už s viacerými režisérmi a s každým si musel nájsť tú správnu „chémiu.“ „Keď mi režisér z druhého či tretieho radu ukazuje, čo mám robiť, počujem iba jeho hlas. Nový divadelný priestor si vždy rád najprv prejdem.“
Na nervózneho, cholerického či netrpezlivého režiséra zatiaľ nenatrafil, no keď sa nejaká scéna musí opakovať viackrát, nevyhne sa nepríjemným pocitom, či to nie je kvôli nemu. Kompenzuje to však dôslednejšou prípravou.
Dobré skúsenosti má aj s hereckými kolegami. „Dôležité je ľudsky sa spoznať aj mimo divadelných skúšok a napríklad zájsť spolu niekam na kávu. Všetky prípadné predsudky či nedorozumenia sa takto najlepšie rozplynú. Vždy je lepšie položiť nepríjemnú otázku, ako žiť v nesprávnej domnienke.“
To, čo Peťo v divadle zažíva, naozaj nie je iba statické. „V predstavení je napríklad scéna, kde sedím na zemi, zrazu ma dvihnú za ruky a doslova ma potiahnu na druhú stranu javiska. Jeden ma drží za predlaktia, druhý za členky a kývajú so mnou zo strany na stranu. Potom ma vytlačia nahor a ja robím zo svojho tela akoby pyramídu. Inde ma zase dvaja herci nesú na pleciach. Tam potrebujem spevniť telo, aby som nebol príliš ťažký a aby to zároveň vytvorilo ilúziu, že nesú nejakú dosku. Teraz si uvedomujem, že mnoho mojich fyzických kúskov je takých, že sa nechám nosiť, takže vlastne celkom fajn,“ smeje sa Peter Kozák.
Jeho zrakové postihnutie diváci pravdepodobne neprehliadnu, pretože má nistagmus. Myslí si však, že dôležitejšie je pre nich samotné predstavenie. Uvažuje o tom, že by tému zrakového znevýhodnenia spracoval vo svojom autorskom počine.
„Mám v hlave niekoľko obrazov, ktoré by mohli diváka vtiahnuť do problematiky, či už je to nespoznávanie ľudí na ulici, alebo vám niekto v dobrej viere niečo hodí, aby ste to chytili a potom to zbierate zo zeme.“
Na nedávnom Festivale Ivana Stodolu v Liptovskom Mikuláši, z ktorého písal článok pre časopis Javisko, si pozrel aj inscenáciu Čaju u pána senátora divadla Zrakáč. „Bol som príjemne prekvapený. Zrakáči boli veľmi slušnými hereckými kolegami pána Galloviča a pani Vášáryovej, takže sa na to výborne pozeralo.“
Ako divák má prirodzene najradšej predné rady. Namiesto zážitku z jemných gest a mimiky sleduje zvukovú a emocionálnu stránku divadelných hier. Hoci nosí so sebou malý ďalekohľad, už dávno sa zmieril s tým, že predstavenie neuvidí v pomere jedna k jednej s vidiacimi.
Čo teda prináša človeku so zrakovým znevýhodnením do života divadlo? „Dnes sa to súhrnne označuje ako soft skills. Sebavedomie, sebaprezentácia, artikulácia, potom aj lepšie uvedomenie si vlastného tela. Som vystretý? Prešľapujem na mieste? Kde mám ruky? Je v tom aj uvedomenie si vlastnej hodnoty. Ak som schopný podávať výkony v divadle pred ľuďmi, čiže dokážem robiť niečo, čoho sa väčšina ľudí bojí viac než smrti, potom oveľa ľahšie zvládam aj problémy bežného života,“ hovorí Peter, ktorý sa pracovne venuje marketingu, reklame a vzťahom s verejnosťou.
Vlastné očné herectvo
Dlhoročným divadelným ochotníkom je aj Matej Králik z Kysuckého Nového Mesta. Tália ho zlákala už v roku 2002 ako sedemnásťročného. V súbore je s rôznymi prestávkami dodnes. Matej mal síce vrodenú degradáciu makuly, ale v prvej časti života bol na tom so zrakom lepšie. Do divadla prišiel ešte ako pomerne dobre vidiaci, časom však nastalo zhoršenie. Samozrejmosťou je uňho lupa a zväčšovanie textov. Smejeme sa, že vidiaci môžu byť „lajdáci“ a len tak lážo-plážo vytiahnuť text priamo na skúške, aj keď doň doma ani nenazreli. Toto si slabozraký ochotník už dovoliť nemôže.
„Zrazu som všetko musel ovládať naspamäť, začal som sa do divadla viac pripravovať. Pre režiséra je vlastne výhodou, že až tak dobre nevidím, som disciplinovanejší,“ hovorí stále s úsmevom Matej.
To, čo je na druhej strane javiska, v detailoch neuvidí. Problém má aj s očným kontaktom, ťažko sa mu zaostruje. „Pred očami sa mi robí machuľa a až keď nimi pohnem do strán, obraz tváre sa mi vybaví lepšie. Na javisku to môže byť viditeľné, snažím sa to však zakamuflovať.“
Spätnú väzbu na svoje pozeranie od divákov zatiaľ nedostal, skôr ide o Matejovo vnútorné prežívanie. Ako sám hovorí, popri bežnom divadelnom hraní musí nasadiť ešte vlastné očné herectvo.
Nie každý by v divadle po oslabení zraku ostal. Okrem toho, že Mateja ochotníčenie baví, ho v súbore udržali aj silné vzťahy. „Herci sú moji dlhoroční kamoši a režisér je niečo ako náš divadelný tato. Ak ma oni nehodili cez palubu, prečo by som odchádzal? Toho, čo nás bavilo predtým, sa nemusíme pre zrak nevyhnutne vzdávať. Postupne som sa oblúkom vrátil aj k svojmu odboru, k informatike, k učeniu angličtiny, pravda, všetko v zväčšenej a v prispôsobenej podobe. Očný hendikep je pre fungovanie človeka do istej miery limitujúci, ale najdôležitejšia je tá naša hlava, teda mentálne nastavenie.“
Herec so zrakovým postihnutím môže podľa Mateja za istých okolností vhodne dopĺňať škálu divadelných typov. „Režisér hľadá v našich osobnostiach to, čo by mohlo vyznieť najlepšie pre hru. A potom sú tu narážky, ktoré pochopia najmä miestni diváci, čo nás dobre poznajú. Keď sa ma v rámci improvizácie v hre Blbec na večeru herecký kolega opýtal, či som slepý, alebo mi niekde vykĺzlo, že robím od nevidím do nevidím, hľadisko vybuchlo smiechom, čo mi samozrejme vôbec neprekážalo.“
Množstvo hier, ktorými Matej prešiel, je ohromujúce. Zväčša ide o autorské diela inšpirované známou predlohou, no značne posunuté či prispôsobené. Takto spracovali Shakespearovho Rómea a Júliu, Skrotenie zlej ženy zasadili do školského prostredia, Mnoho kriku pre nič poňali ako reality show. V Jánošíkovi si zahral rozmaznaného, pritom krutého grófa, v hre na motívy Kalinčiakovej Reštavrácie bol zase vicišpánom, ktorého sa každý snažil zosadiť, opustila ho manželka a útechu napokon hľadal pri svojej slúžke a pri fľaši. V hre inšpirovanej Čapkovým RUR stvárnil schizofrenického psychiatra, ktorý podáva ľuďom pilulky šťastia a stále je niekým iným. Rómea a Júliu zahrali v Srbsku, s hosťujúcimi Francúzmi zase predviedli hru o Svätej Dorote, kde bol Matej spievajúcim rozprávačom. Jeho ďalšie divadelné dobrodružstvá z priestorových dôvodov neuvádzam.
Matej je síce ľudsky zviazaný najmä so svojím domovským súborom, ale divadelné skúsenosti ho podľa jeho slov natoľko posmelili, že by to možno vyskúšal aj inde. Divadlo Zrakáč je preňho ďaleko, ale nebráni sa ničomu. Je presvedčený, že tak ako v iných umeleckých odvetviach, aj v divadle môže mať človek so zrakovým znevýhodnením svoje miesto. Nielenže už ako slabozraký dostával hlavné úlohy, ale teraz sa dokonca schyľuje k monodráme, v ktorej bude účinkovať len on.
Michal Herceg
