O hre sa často hovorí tak, ako keby bola odpočinkom od vážneho učenia, zamestnanci košického krajského strediska ale veľmi dobre vedia, že pre deti je práve hra vážne učenie. Preto si začiatkom leta vzali do parády niekoľko svojich klientov a všetku sociálnu rehabilitáciu a učenie prikryli pláštikom denného tábora pre deti so zrakovým postihnutím. 

 

Nad programom sa sedelo dlho-predlho. Pochopiteľne, vyskladať celý týždeň tak, aby bol pestrý, poučný, zábavný a prístupný, to nie je len tak. Za jazdy sa napokon predsa len trošku menil – keď sa ukázalo, s kým budú mať na stredisku česť, usúdilo sa, že niektoré aktivity budú pre skupinu siedmich detí vo veku od siedmich do trinástich rokov, väčšinou slabozrakých a prakticky nevidiacich chlapcov, nezáživné, a, pravdaže, svoje k tomu povedalo aj počasie.

„Naším cieľom však bolo prostredníctvom hry, tak nenápadne, aby to ani nespozorovali, naučiť deti aj všeličo iné,“ prezradila mi jedna z organizátorov Erika Forgáčová. „Zamerali sme sa napr. na rozvoj komunikačných zručností, teda aby vedeli poprosiť o pomoc, sformulovať, čo a ako od nás potrebujú a aby takmer v každej vete nezaznievalo „chcem“ a „daj“. Všade sme sa presúvali verejnou dopravou (mestskou i medzimestskou), čo bola pre viacerých premiéra. Ani si nevšimli, ako sa oboznámili s interiérom autobusu, rozmiestnením sedadiel, tlačidlami na otváranie dverí a vôbec s kultúrou cestovania. Priestorovej orientácii sme sa venovať vlastne ani nemuseli, pretože pohyb v neznámom prostredí zvládali všetci veľmi dobre. Aj prakticky nevidiace deti dokázali funkčne využívať zvyšky zraku, pohybovali sa úplne bez strachu a bez zábran.“

Nutnosť stmeliť kolektív a zároveň sa vyhnúť vrtochom prírody „uväznila“ táborníkov hneď prvý deň v priestoroch KS. Chvíľu sa pohrali, pohašterili a veruže trochu aj pozdúvali, keď sa pri Človeče, nehnevaj sa!, boji na moste, domine či dáme Šťastena neusmievala podľa predstáv.

„Musím povedať, že ma trochu prekvapilo, že deti tie hry nepoznali v úprave pre nevidiacich. Pristúpili k tomu ale veľmi hrdinsky a pekne sa s tým popasovali,“ pokračuje Erika Forgáčová. „Chalani mastili aj stolný futbal, ale tréning jemnej motoriky sme s čistým svedomím odfajkli až po tom, čo sme si zasúťažili – deťom sme nasadili klapky na oči, predložili pred ne reliéfne obrázky. Vybrali sme tie najjednoduchšie – domček, stôl a džbán – aby ich poznali aj tí mladší a zároveň aby nebolo náročné vnímať ich tvar hmatom. Na svoje si však prišli aj pri rozlišovaní vôní. Nejaké zaváhania tam boli, ale napokon identifikovali aj jahodový džem, aj horčicu, aj kávu aj ocot. Ale vrcholom dňa bolo, keď mali hádzať ozvučenú loptu do koša, to bola zábava neskutočná! A to bol len pondelok!“

 

Odkiaľ, kam a kade

Chodníkom lemovaný záhonmi pestrofarebných kvetov a byliniek, nevšímajúc si ani drevené vyrezávané lavičky, ani starodávne lampy, sa deti s krikom-vreskom nahrnuli priamo do srdca Viktóriiných záhrad, do bludiska. Ale nie len tak hocijakého! Tvoria ho dvojmetrové bresty a ide o najväčšie bludisko svojho druhu v strednej Európe.

„Rovno poviem, že my – dospeláci sme sa stratili po pár metroch,“ srdečne sa rozosmiala Erika Forgáčová. „Prírodným labyrintom nás sprevádzali deti, ony objavili všetky drevené sochy a všetky truhlice, do ktorých majstri každé ráno ukryjú poklad. Aj do stredu, k vyhliadkovej veži, zvanej Čertova skala, nás priviedli. Výhľad na majestátny hrad a jeho okolie nás uchvátil, malého Števka dokonca natoľko, že sa zabudol báť výšky. My sme sa usilovali zhora nájsť v zelených uličkách nejaký systém, ale veru ani jeden z nás sa v tom nezorientoval. Svoju česť sme sa usilovali zachrániť aspoň tým, že sme im priblížili legendu o pánovi hradu Stará Ľubovňa, ktorý sa kvôli výstavbe pevnosti musel naťahovať s čertom.“

 

 

Boj s časom

V stredu ráno sa z KS vydala početná výprava priamo do neďalekého Budimíra, do klasicistického kaštieľa, kde je inštalovaná stála expozícia historických hodín. Prezreli si však aj dočasnú výstavu kuchynských, lekárenských a poštových váh, vyrobených koncom 19. a v prvej polovici 20. storočia v Európe, ktoré pochádzajú zo súkromnej zbierky Viliama Krafčíka.

„Nie, zvedavé detské otázky nepadali,“ priznala Erika Forgáčová. „Pani sprievodkyňa, ktorú sme o našom príchode informovali vopred, sa svojej úlohy zhostila naozaj bravúrne – slnečnými, kukajúcimi aj tikajúcimi storočiami nás previedla tak podrobne, že nám žiadne doplňujúce otázky na um ani neprišli. Deti mali možnosť prezrieť si jednotlivé exponáty, zvonku i zvnútra, doslova ponaťahovať a poskracovať čas. Kiežby sme aj v skutočnosti mali nad jeho plynutím takú kontrolu,“ povzdychla si jedna z vedúcich tábora.

 

 

Hlad je najlepší kuchár

Poznáte to! Niekedy stačí jedna jediná veta, ba slovo a všetko je hneď inak. Nesmelá, takmer šeptom vyslovená poznámka o palacinkách pani upratovačky, ktorá bola s deťmi celý týždeň, zapríčinila, že sa na krajskom stredisku jedno popoludnie povyťahovali z políc a skriniek misky a poháre, zo zásuviek lyžičky, zo špajze múka a cukor a z chladničky vajíčka. Sladkými spomienkami ma opäť previedla Erika Forgáčová.

„Kuchtíkov sme mali sedem. Nikto sa neodťahoval, hoci bolo očividné, kto doma pomáha a koho ešte rodičia nezasvätili. Jeden otváral a prilieval mlieko, druhý rozbíjal vajíčka, ten prisypával múku, ten zas dávkoval cukor. Každému sa niečo ušlo. Od horúcej panvice sme ich držali zďaleka, ale hotové palacinky si každý ponatieral a zroloval sám. Takto v kolektíve boli motivovaní, veru neviem-neviem, či by ich to tak chytilo, keby sme otvorene hovorili o nejakej sociálnej rehabilitácii a nácviku sebaobsluhy. Takýmto učenostiam sme sa vyhýbali, radšej nech sa učia hrou, na vážnosti majú času a času.“

 

Oceľ v hlavnej úlohe

O obsadenie sa postaralo mesto Košice, scenár písali vedci, technici a umelci, réžie sa chopila spoločnosť U. S. Steel Košice, s. r. o., Technická univerzita v Košiciach, Univerzita P. J. Šafárika a Slovenská akadémia vied. Spoločne vytvorili zábavné technické centrum Steel Park, kde deti okamžite zabudli, že sú prázdniny, a s nadšením sa pustili do overovania vzorcov a zákonitostí. „Výstavný priestor je vyplnený vyše päťdesiatimi interaktívnymi exponátmi z oblasti chémie, fyziky, optiky, geológie, magnetizmu, hutníctva, biometriky, strojárenstva, bezpečnosti a ďalších, ktoré návštevníkom vyrozprávajú príbeh ocele. Táborníci, zvlášť chlapci, boli unesení, keď museli točiť kľukou, aby ich výťah dostal na druhé poschodie, alebo keď si mohli obliecť ochranný odev pracovníkov oceliarní. Hitom tohto dňa sa stali vedecké hračky.

 

 

 

Nepoľavujúc v zážitkovom tempe

Ozvučené lopty vytiahli Košičania aj posledný deň. Chvíľu ich naháňali v parku, neskôr sa usadili a ponorili do rozprávania pracovníkov Únie vzájomnej pomoci. Dozvedeli sa, ako treba k psovi pristupovať a ako sa správať voči cudziemu chlpáčovi, táborníci mohli svojich štvornohých hostí pohladkať, nasadiť im náhubky, dokonca pre nich vytvoriť hlavolam – zabaliť im nejaké maškrty do kúsku látky a nechať ich, aby ich našli a rozbalili si ich. Objavnú cestu zavŕšili na stanici HaZZ Košice, v spoločnosti dobrovoľných hasičov. Keby ste chceli vedieť, čím začína zásah, ako sa správne spustiť po tyči, ako to vyzerá v hasičskom aute, v akej výške treba mať pri hasení hadicu, koľko vody sa spotrebuje a vôbec, čo všetko zahŕňa práca hasiča, obráťte sa na účastníkov denného letného tábora pre deti so zrakovým postihnutím.

 

Keď sa spojí ú, n, a dve eská

Popri aktivitách a výletoch bolo pre nás veľmi dôležité, aby tak rodičia, ako aj deti spoznali úniu a zistili, v čom všetkom im môžeme byť nápomocní,“ hovorí Erika Forgáčová. „Zvlášť dôležité to je pre tieto konkrétne rodiny, pretože všetky sa rozhodli pre školy bežného typu a s komunitou detí so zrakovým postihnutím v podstate kontakt nemajú. Veľmi nás preto teší, že sa nám podarilo navzájom ich zoznámiť a stmeliť. Uvažujeme, ako by sme mohli prispieť k tomu, aby sa naďalej stretávali, povzbudzovali sa a vymieňali si skúsenosti. Premýšľame nad tým, že by sme v auguste zorganizovali nejakú prespávačku na únii a opäť ich vzali niekam na výlet. Láka ich cesta vláčikom, to by sme im možno splnili ešte tento rok, viackrát tu padlo aj vojenské múzeum, ale k uniformám, zbraniam a tankom sa zrejme vyberieme až počas ďalšieho letovania na únii. Uvidíme. Verím, že spoločný júlový týždeň ich zaujal a že sa veľa naučili. Ale ono aj my sme boli učňami – až vďaka nim sme zistili, koľko tvorivosti a hlavne trpezlivosti v nás drieme,“ uzatvára Erika Forgáčová.

 

Poďakovanie za nezabudnuteľný týždeň patrí vedúcej KS Košice Zuzane Tkáčovej, Erike Forgáčovej, Adele Godovej, Andrei Potoczkej, pracovnému asistentovi Petrovi Bakšimu a pani upratovačke Božene Janekovej, všetkým inštitúciám, ktoré boli zárukou zaujímavých zážitkov, spoločnosti Potraviny Kráľovce, ktorá zabezpečila darčeky pre účastníkov, a grantovej komisii ÚNSS, vďaka ktorej nepadla finančná záťaž za tábor na rodičov.

 

Dušana Blašková