Dnes vás zavediem do Českého Těšína, do rodiacej sa hmatovej dopravnej expozície. Najskôr si budete môcť prezrieť pamätníkov 70. 80. a 90. rokov, vypočuť si ich históriu, pozrieť sa pod kapotu či do kufra, dokonca ich naštartovať a poriadne pretúrovať motor.
Štartéry, karburátory, svetlá, blatníky, rozdeľovače, hadice, hadičky, ventilátory a pedále, to všetko na vás bude pokojne čakať na policiach, na záver prehliadky sa môžete pustiť napr. do čistenia zaneseného karburátora alebo inej drobnej opravy. Projektom Dotkni se dopravy nás prevedie jeho autor Pavel Vlček.
Netajíte sa tým, že Škodovka bola vaša prvá láska. Kedy vypukla?
Láska na prvý pohľad, a hlavne na prvé počutie (smiech). Do Škodovky som sa zamiloval ešte v útlom detstve. Na tú našu si pamätám len matne, mám taký záblesk, ako stojím na našom dvore a pozerám sa na ňu. Mohol som mať zo 3 roky. Viac si spomínam na susedovu. Jednak som bol starší, jednak to bolo prvé auto, ktoré som videl aj zvnútra. Čo ma ale fascinovalo najviac, bol ten zvuk. To je niečo úžasné! Štart, motor, jazda! To sa nedá s inými autami ani porovnať. Páčilo sa mi, že to má motor vzadu ako autobus, rád som sa vozieval a už vtedy som si zaumienil, že keď raz budem veľký, kúpim si Škodovku.
Vám sa autá dostali pod kožu ľahko, ako ste sa ale vy im dostali pod kapotu? Predpokladám, že odborná literatúra je plná obrázkov a nevidiacim automechanikom nijako zvlášť nepraje.
Stáť pri mne a ukazovať mi súčiastku po súčiastke, na to nemal nikto čas. Pustil som sa preto do samoštúdia. Keď sa písalo, že štartovacia cievka má tvar menšieho valca, nachádza sa po pravej strane od rozdeľovača a vedie z nej kábel, tak som sa postavil k autu, našiel som si rozdeľovač a káblom som sa nechal viesť k štartovacej cievke. Ale, pravdaže, nie vždy sa to takto dá. Občas preto napíšem bratrancovi – automechanikovi s maturitou : „Počuj, namiesto na 4 mi to ide na 3 valce. Neviem presne, kde je rozdeľovač a kam vedú káble.“ On mi odpíše, že rozdeľovač, to je to, z čoho trčí päť káblov, že prostredný vedie doprava na štartovaciu cievku a že ostatné ma navedú priamo k sviečkam a k motoru. Takýchto konzultantov mám, chvalabohu, viac. Ale, jasné, sú veci, ktoré mi bude musieť niekto ukázať tak, že bude stáť vedľa mňa, pretože mojím cieľom je dokázať vymeniť motor a to už je taká vyšší dívčí (smiech).
Otázkou, či ste niekedy šoférovali, nebudem ani strácať čas. Prejdime, prosím, rovno k Vašim zážitkom spoza volantu.
Prvýkrát som šoféroval v roku 2018. Tyflocentrum Olomouc v spolupráci s prostějovskou odbočkou SONS-u vtedy zorganizovalo akciu s názvom (Ne)obyčajná jízda. V Přerove, na Letisku Bochoř nás pri jednom osobnom a jednom nákladnom aute čakali dvaja inštruktori. Plyn, brzdu a spojku som už poznal, čo som ale neovládal úplne podľa svojich predstáv, bolo ovládanie prevodovky, a to som sa tam konečne naučil. Ja potrebujem tomu autu porozumieť. Čím je tichšie, tým horšie sa s ním dohovorím, čím viac hluku zvonku (napr. z otvoreného okienka) tým ťažšie odsledujem, čo odo mňa chce. Pri tých starších, povedal by som, mechanickejších vozidlách, je mi ale úplne jasné, čo mám robiť. Aj ten najmenší pohyb podvozku cítim. Pod rukami aj pod nohami. Najlepším príkladom na toto sú nákladiaky, niekoľkotonové kolosy, kde sa nemôže stať, že pôjdete rovno. To vyrovnáte, ale volant a kolesá uhnú, šofér preto musí byť neustále v strehu a neustále to vyrovnávať. Inštruktor autoškoly, ktorý počas jednej z tých troch akcií sedel vedľa mňa, mi vravel, že ešte nezažil, aby niekto, kto šoféruje prvý raz, navyše nevidiaci, mal taký cit a udržiaval priamy smer bez toho, aby ho na to musel upozorniť. Na nákladiaku sme šli osemdesiatkou – deväťdesiatkou (a to už si vyžadovalo naozaj veľmi jemnú, takmer chirurgickú prácu s volantom), na osobáku som si vtedy urobil svoj osobný rekord: 119 kilometrov za hodinu. Na kamaráta, ktorý v rámci spolku Nevidomí za volantem usporadúva akcie na letisku v Panenskom Týnci, ale stále nemám. Ten dosiahol, ak sa nemýlim, sto osemdesiat päťku. Pokyny dostáva buď od spolujazdca, ak si trasu prejde vopred, z vysielačky. Momentálne sa pripravuje na ďalší adrenalín – rád by totiž dosiahol tristovku.
Dá sa takto citlivo naladiť na auto aj pri cúvaní?
Pravdaže. Ja som dokonca držiteľ rekordu v cúvaní na presnosť. Keď som prvý raz v živote skúšal cúvať, zaparkoval som na centimeter presne podľa parkovacej čiary.
Jazdili ste „len“ na týchto akciách, alebo sedávate za volantom častejšie?
Všetky moje Škodovky sú pojazdné, a keď sa s nimi ideme prejsť, pripravím ich a z garáže s nimi vyjdem sám. Presne viem, koľko metrov mám ísť rovno a že keď vyjdem z dverí, musím zabočiť doprava. Tam auto zastavím a predám riadenie vidiacemu.
Presuňme sa teraz k projektu Dotkni se dopravy, do čias, kedy sa zrodil nápad vytvoriť expozíciu a sprístupniť ju aj ľuďom s postihnutím.
Pôvodne som si chcel kúpiť jednu Škodovku. Len tak, na vozenie. Napísal som preto do skupiny fanúšikov na sociálnej sieti: chcel by som auto, mám taký a taký obnos, na čo si mám dať pozor. Reakcia na správu, že nevidím, bola neuveriteľná! Ktosi navrhol, aby urobili dobrý skutok a aby mi každý z tých 11 tisíc členov poslal 10 korún – ich to z biedy nevytrhne a ja si budem môcť kúpiť lepší model, než na aký mám našetrené. Výsledok bol, že tých 10 korún mi neposlal nikto. Všetky dary boli desať, až stokrát vyššie. Zaobstaral som si teda bielu Škodu 120L z roku 1986, ktorej som dal meno Milena, a o dekádu mladšiu modrú Škodu 100L, ktorú predstavujem ako Boženu. Nasledoval červený Favorit Fanouš, ktorý má v rodnom liste rok 1990, a takisto červená Bobina, teda Babetta zo sedemdesiateho siedmeho, ktorú som vymenil za fľašku Rumu (smiech). Pravdaže, nie vždy platím v naturáliách, to bola skôr výnimka. Exponáty – autá, motorky, ale aj náhradné diely – som ochotný aj kúpiť, aj prijať ako dar. Je to vec dohody. nateraz posledným mojím prírastkom je Škoda 120L Užovka (rok výroby 1978), ktorú sme, hádajte prečo, pomenovali Karkulka.
Momentálne máte jedného tátoša v garáži, dvaja sú v areáli pred ňou a štvrtý na vyhradenom parkovacom mieste. Výstavné priestory hľadáte už vyše roka. V čom je problém?
Je to pomerne zložité. Kým ľudia, s ktorými jednám, nevedia, že nevidím, často to vyzerá nádejne. Ako náhle však priznám farbu, zrazu sa bohvie odkiaľ vynoria dvaja – traja ďalší záujemcovia. O tom, že sa napokon dohodnú s nimi, nemusím ani hovoriť. Ale aby som bol spravodlivý, niekoľko ponúk som dostal. Boli však priďaleko. Jeden známy vystavovateľ veteránov mi navrhol upraviť si priestory bývalého kravína s rozlohou 200 metrov štvorcových, dokonca bol ochotný rozšíriť expozíciu o niekoľko svojich štvorkolesových pamätníkov značky Jaguar, Volga a Ford. Žiaľ, je to od nás asi 90 kilometrov. Zvažujem, že sa pustím do crowdfundingovej kampane. Blízko je totiž na predaj bývalá ubytovňa pre colníkov. Pár úprav by to chcelo, minimálne nájazdové plošiny, pretože moja manželka je nevidiaca vozíčkarka, ale ako výstavný priestor by to bolo fajn.
Na čo sa v pripravovanej hmatovej expozícii môžeme tešiť?
Na to, čo by som rád ľuďom ukázal, nepotrebujem tých áut veľa. Stačia mi dve – tri. Každý si do nich bude môcť sadnúť, naštartovať motor, skúsiť si pedále, pokrútiť volantom, nazrieť pod kapotu, ale napr. aj vliezť pod auto a zistiť, ako vyzerá zdola. Pozdĺž stien by som chcel umiestniť police s náhradnými dielmi, aby si ich človek mohol po jednom vziať do rúk a prezrieť naozaj detailne. Sprievodcom budem ja, ja budem návštevníkom rozprávať, kde sa čo v aute nachádza a ako to funguje. Bude to nielen európsky, ale aj svetový unikát, pretože takto poňatá expozícia zatiaľ, pokiaľ viem, nikde neexistuje.
Nedalo by sa zriadiť hmatovú expozíciu v rámci Škoda Muzeum Mladá Boleslav, aspoň dovtedy, kým sa Vám nepodarí nájsť vhodné priestory? Spolupracujete s nimi?
S nimi sa spolupracovať nedá. Oni vo mne vidia konkurenciu, čo je absurdné, pretože ja mám úplne iné zameranie. České múzeá vám na prenájom ponúknu konferenčné priestory, ale ešte sa mi nestalo, žeby niektoré z nich reagovalo v zmysle: „Dobre, máme tu voľných toľko a toľko metrov štvorcových. Skúste tu svoje autá dopraviť, mesiac – dva tu môžete byť a potom uvidíme. Rozhodil som siete aj v zahraničí a veru našiel som miesta, kde by ma na rukách nosili, keby som tam takúto hmatovú dopravnú expozíciu zriadil. Napríklad múzeum v Brooklyne bolo mojím nápadom úplne nadšené. Odtiaľ mi obratom odpísali, aby som prišiel do Anglicka, že mi do mesiaca zoženú nielen vhodné priestory, ale aj dobrovoľníkov, ktorí mi so všetkým pomôžu. To isté Mexiko, to isté Brazília – „Príďte, taký unikát tu potrebujeme. Že máte hendikep? Čo na tom! Zvládate to a to je hlavné.“ Česká republika má úplne inú rétoriku. „Nie je normálne, aby mal nevidiaci auto“, „to bude nejaký podvodník“, „ten sa asi zbláznil“. Niekedy sa mi zdá, že sme sa za posledné roky nikam neposunuli. Stále akoby sme nevyrástli z presvedčenia, že nevidiaci rovná sa masér, hudobník a spojovateľ. Ja napr. už ôsmy rok pracujem ako softvérový inžinier a na pohovore zamestnávateľa zaujímalo, čo dokážem, nie čo mi je. A tak by to malo byť. Rozhodujúce by mali byť vedomosti a schopnosti, nie postihnutie. Prečo meniť štýl komunikácie, keď vyjde najavo, že ten, s kým sa rozprávate nevidí, horšie počuje, alebo nemá jednu nohu? Vyjadruje sa erudovane, tak sa v tom asi vyzná, nie?
Uvažujete aj o možnosti, že by ste z ČR odišli, ak sa budete pridlho stretávať s odmietaním?
Keď to inak nepôjde, áno. Angličtina je najmenší problém, ja som na úrovni C1, takže možno si časom naozaj zbalíme kufre a bye, bye, Czech Republic!
Dotkni se dopravy zatiaľ robíte ako súkromný projekt, napriek tomu však už dnes poskytujete verejnosti zaujímavé služby. Môžete nám, prosím, o nich povedať viac?
Najvyhľadávanejšou je tzv. Splněná jízda. Týmto spôsobom sa snažím dopriať zážitok z jazdy tým, ktorí už sami nemôžu šoférovať a Škodovka bola napr. ich prvým autom, chodievali s ňou do práce, na dovolenky a viažu sa im s ňou príjemné spomienky na mladosť. Službu poskytujeme zadarmo, jedinou podmienkou je, že idem s nimi.
Na Youtube ste si založili kanál s názvom Dotkni se dopravy / Srdce nevidomého Škodováka, počtom odberateľov sa šplháte k dvom stovkám, niektoré videá majú vyše 9000 pozretí. Čo je najčastejšie ich obsahom a ako ich tvoríte?
Je to rôzne. Niekedy ide o momentky z prevozu áut, inokedy natočím, ako odhrabujem sneh a následne štartujem motor po mrazivej noci. Pravdaže, je to trochu štylizované – občas na seba nechám naschvál spadnúť hromadu snehu, aby mali ľudia trochu zábavy (smiech). Populárne sú ale aj zábery, ako jazdím okolo priehrady. Kultovou sa stala moja hláška: „Nevlezeme s tím někam do řeky?“ Bolo to vlastne prirodzené, pretože sme si to frčali stovkou a jediný neopatrný pohyb by znamenal výlet pod hladinu. Potom by som to mal na účte ako vo filme Jáchyme, hoď ho do stroje! – vylovení, vysušení, odbahnelení (smiech). Dávam tam ale aj veci, o ktoré ma požiadajú ľudia, napr. „natoč mi, ako v horúčave chytá staré auto bez sýtiča“. Doslova dychtia po tom, ako sa tá Škodovka bude správať, užívajú si zvuk motora, ako s ním 5 minút bojujem, kým sa chytí. Pokiaľ ide o technickú stránku, štarty a drobné opravy nakrúcam sám, s kamerou pripnutou na hrudníku, ak mám plné ruky volantu, kameramanom je, pochopiteľne, niekto iný. Následne sa to zostrihá, doplní hudba a môj komentár. Viaceré videá majú aj titulky – ak je sprievodný text v češtine, titulky sú v angličtine a naopak. V budúcnosti by som rád publikoval aj reportáže a rozhovory zo zrazov historických vozidiel.
Po čom všetkom ešte Vaša duša Škodovkára piští, pravda, okrem vhodných výstavných priestorov?
Prvou mojou dopravnou túžbou je zriadiť veterán taxi. Fungovalo by to iba počas sviatkov, cena by bola dobrovoľná a ľudí by sme vozili prakticky kamkoľvek – snúbencov na sobáš, vnúčatá za babičkou, mešťanov na chalupy a pod.
Zvažujem, že v rámci projektu Dotkni se dopravy založím nadačný fond Dopraváček. Chcel by som totiž spolufinancovať službu, ktorá by ľuďom s postihnutím pomohla v akútnych situáciách. U nás totiž môžete mať asistenta z organizácie (vtedy sa všetko plánuje mesiac dopredu, vymedzia sa dni, časy a úkony), alebo využijete pomoc rodinného príslušníka. Ak sa ale niečo stane, vyskočí vám teplota, alebo nebodaj niečo horšie, a vy nikoho z rodiny po ruke nemáte, organizácia vám narýchlo nedokáže nikoho zabezpečiť – je to mimo dohodnutého harmonogramu – a musíte si pomôcť sám. Ale v štyridsiatkach ísť k lekárovi, hoci len kilometer a pol, to človek sám nedá. Ani človek bez postihnutia, nie to ešte nevidiaci či vozíčkar!
Mojím tretím veľkým snom je stať sa automechanikom. Viem, že v Pakistane má jeden nevidiaci pán vlastný autoservis už asi 40 rokov, zamestnáva niekoľko ľudí a je uznávaným odborníkom. Chcel by som sa buď vyučiť v škole (momentálne hľadám takú, ktorá mi tú možnosť dá a vypracuje mi individuálny študijný plán), alebo to skúsim po starom a vyučím sa v rodine. Čo na tom, že mi remeslo neodovzdá otec, ale bratranec – automechanik s maturitou? Po čase ma preskúša nejaká komisia a ja sa oficiálne stanem automechanikom.
Ďakujem za príjemný rozhovor a držím palce, aby sa všetky Vaše (nielen) dopravné sny postupne splnili.
Dušana Blašková
