Verte-neverte, stredovek bol na informácie o živote včiel skúpy. Aj to málo, čo sa vedelo, bolo prísne strážené tajomstvo, prejsť mohlo len z otca na syna, širším kruhom sa nič vybzučať nesmelo.
Hotová veda sa zo včelárenia stala až neskôr a – áno, tušíte správne, prečo to doletelo až sem – svet za to vďačí nevidiacemu.
Malý Francois sa narodil v jednej ženevskej rodine v roku 1750. Len tak hocijaká rodina to zas nebola, to veru nie! Pán Huber bol veľmi vzdelaný a rozhľadený človek, vášnivý prírodovedec a Voltairov priateľ. Chlapča rýchlo vymenilo riekanky za odborné knižky a z rúk ich nepustilo ani vtedy, keď rodičia habali sviečky a zaháňali do postele. Koniec koncov, čítať sa dá aj pri mesiačiku. No, dá, ale len istý čas.
Keď Francois Huber stratil v pätnástich rokoch zrak, začal mu predčítať sluha, ktorý sa podľa pánových pokynov po čase pustil do pozorovaní a rôznych pokusov. Hm, ľahko sa povie, ťažšie vykoná! Úľ totiž vtedy nebol tým, čím je dnes! Pôvodne bývali včely v dutinách stromov, včelári si ich v lese vyhliadli, označili a starali sa o ne. Neskôr ale milý domček-stromček sťali a časť s včelstvom si odniesli do svojho sadu. Istý čas chovali včely vo vodorovných klátoch, nad ktorými bola zbitá jednoduchá strieška proti dažďu, alebo v koši, resp. v niekoľkých košoch poukladaných nad sebou a prikrytých slameným vekom. Uznajte sami! Dá sa takto čosi vo včelstve vypozorovať?
Mladý Švajčiar sa preto hlboko zamyslel a v roku 1789 veru aj čosi vymyslel. Prevratnú vec! Ako prvý v Európe prišiel s myšlienkou zostrojiť úľ s pohyblivým dielom, do ktorého bolo možné nahliadnuť. Konštrukcia, dodnes známa ako Huberov úľ, sa skladala z dvanástich zasklených rámikov, do ktorých včely stavali plásty. Rámiky boli na jednej strane spojené ako listy knihy, dalo sa s nimi pohybovať, a tak i do vôle pozorovať. Z chovateľského hľadiska to niekoľko slabých miest malo, ale veda je veda a nejaké obete priniesť treba.
Tak či onak, týmto nápadom si Francois Huber zaistil nesmrteľnosť. Dlhoročnými pozorovaniami a premyslenými pokusmi, s ktorými mu pomáhali sluha a priateľ Burnens, manželka Mária-Aime i neter Jurine, počet tých nápadov ešte poriadne navýšil. Ako prvý – a teraz čítajte naozaj pozorne – zistil, že robotnice sú bytosti ženské, pretože kladú vajíčka, dôkladne opísal význam a funkciu tykadiel pre život včely, funkciu voskových žliaz, proces výstavby včelích plástov, pôvod a zber propolisu a ako prvý vyslovil predpoklad, že bodnutím žihadla včely sa nám do tela dostane malá dávka jedu. Ale to stále nie je všetko! Ako prvý opísal úlohu kráľovnej pre život včelstva ako biologického celku, jej snubný výlet a párenie, dokonca ako prvý na svete ju umelo oplodnil.
To viete, že ľudia boli skeptickí. Ono asi žiaden objav sa bez nedôvery neobíde. Ale ukázalo sa, že výsledky práce Francoisa Hubera nemali jedinú chybičku. Ak ani vy neveríte, popozerajte sa po dielku Nové pozorovania o včelách. Vyšlo vo viacerých prekladoch, je preto veľmi pravdepodobné, že naďabíte na nejakú zrozumiteľnú verziu. Takže nekrúťte hlavou, kým neviete isto, a hlavne, dajte pozor, aby vám neuleteli včely. Kam by sme potom došli?
Dušana Blašková
