Ľudia pletú odjakživa. Čo môžu a z čoho môžu. Nádoby pre domácnosť i hospodárstvo, nábytok i dekorácie, ohrady, ploty, steny, dokonca celé príbytky. U nás najmä z vŕby, liesky, mladého duba, javora, brezy, smreku i borovice, ničím výnimočným nie sú ani „pleteniny“ z kukuričného šúpolia a zo slamy, vo vzdialenejších kútoch sa prepletajú liany, korienky, bambusy, ratan, trávy či palmové listy. A hoci košikárska tradícia v ZO Martin takou exotikou nezaváňa a jej počiatky siahajú „len“ do septembra uplynulého roka, dejiny spolkovej zložky ÚNSS by o nej rozhodne mlčať nemali.
Po drôtovaní, pletení na prstoch, tkaní na stolových či príručných krosnách a patchworku sa členovia ZO Martin rozhodli priučiť sa jednému z najstarších remesiel – košikárstvu. Na to, aby necelá pätnástka neplietla raz týždenne dve na tri, dohliadali Iveta a Henrieta Vicenové, ktoré prútie a pedig skrotili v Rehabilitačnom stredisku pre zrakovo postihnutých v Levoči, a Ján Žiak, s ktorým sa košikárstvo zaplietlo mimo školských múrov a omotalo si ho ako samouka. Obklopeným šidlami, nožnicami, kliešťami, vedrami s vodou, handrami a, samozrejme, pedigom v rôznych odtieňoch hnedej, účastníkom pod rukami vznikali hranaté, okrúhle i oválne košíky, tácky a podložky, ozdobné lopáriky (do ktorých sa dodatočne vypaľoval nápis Na zdravie!), stojany na servítky, zvončeky, snehuliaky, dokonca sane s kozlíkom.
„Naše košikárske prvotiny sme robili na sololitové dná,“ rozhovorila sa s nadšením predsedníčka ZO Milota Strončeková, ani som nestihla poriadne dokončiť otázku. „Sú pevné a dajú sa kúpiť nielen v rôznych veľkostiach, ale i tvaroch. Po celej dĺžke majú na okraji maličké dierky, do ktorých sa pedig jednoducho vpletie a dielo sa postupne ťahá do výšky. Pochopiteľne každým ďalším stretnutím sa nám pedig pod rukami vzpieral menej a menej, takže po čase sme ich odložili bokom a snažili sme sa pliesť od A do Z, lepšie povedané od dna až po ozdobný lem.“
Využívam pauzu na nádych a pýtam sa na estetickú stránku veci, zvlášť u nevidiacich.
„Akoby si nás nepoznala!“ pobavila som ju. „Hrali sme sa aj so vzormi – s plnými, reliéfnymi i deravými, ktoré sme dekorovali farebnými stužkami či korálikmi. Všetko sa to krásne dalo nahmatať, takže naozaj nik si nezúfal, že mu práca nejde od ruky. Neviem teda, či teraz neprezradím tajomstvo úspechu,“ stišuje dôverne hlas Milota Strončeková, „ale pre nevidiacich košikárov pripravil môj muž z kartónu formy, aby bol štvorec naozaj štvorcom a ovál oválom. Účastníci si tak nemuseli zamestnávať myseľ pravými uhlami či symetrickými oblúkmi, a kým sa žiadaný tvar formoval sám, mohli sa vyšantiť s farebnými doplnkami.“
Projekt v decembri síce oficiálne skončil, ale vďaka nadšeniu a podpore martinskej Nadácie Nová šanca sa ešte budú opletať črepníky a fľaše. Pedigom, papierom, prútím.
„Chlapi dostali za úlohu zrezať vŕbu, aby sme mali dostatok materiálu,“ zasväcuje ma predsedníčka ZO do toho, čo Martinčanov čaká a neminie. „Keď sa im to podarí ešte počas zimného spánku, prúty budeme musieť vložiť do vody a zabezpečiť im dostatok tepla, aby ožili a nabrali miazgu. Keď nie, počkáme, kým začne vegetačné obdobie a konáre sa miazgou naplnia samy. Pravdaže, prúty budeme najprv lúpať, teda „vyzliekať z kôry“, a podľa toho, či to urobíme hneď, alebo po niekoľkohodinovom varení, sfarbia sa dobiela alebo dočervena. Ale určite aj pedigu ostaneme verní, viacerí naň nedajú dopustiť, navyše, na niektoré naše plány bude rozhodne vhodnejší. Takže projekt skončil, ale v našej ZO sa pletie ďalej,“ uzatvára Milota Strončeková.
Projekt Učme sa remeslo starých generácií bol finančne podporený z grantového programu ÚNSS a z prostriedkov Nadácie Nová šanca.
Dušana Blašková
