Dnes som si do úvodníka pozvala samotného Tomáša Baťu. Nič proti tomu nenamietal, priam naopak. Bol nadšený. Popri všetkých jeho priekopníckych podnikateľských a sociálnych počinoch sa totiž z kolektívnej pamäte akosi vytratilo, že bol jedným z prvých zamestnávateľov u nás, čo dali príležitosť ľuďom so zdravotným postihnutím, a tým, ktorým diagnózy ako TBC či chudokrvnosť všade inde dvere na trh práce zatvárali. Prv, než sa vám v mysli vytvorí obraz jedného pánka s bakuľkou kdesi na vrátnici a mierne nahluchlej pani na sociálnom oddelení, vás zastavím. Počty boli naozaj hodné úcty, motivácia obdivu.
Noviny, ktoré v meste vychádzali a prinášali informácie o dianí vo fabrike a zároveň všestranne vzdelávali a vychovávali svojich čitateľov, uverejnili 28. mája 1927 v rubrike Sdělení krátku správu pod titulom Baťovy závody ve službách slepců a lidí s vadami. Uvádzalo sa v nej číslo 185! Históriu integrácie začali v prvej dekáde 20. storočia písať ľudia s telesným znevýhodnením, prvých sedem lastovičiek z brnianskeho ústavu nevidomých priletelo do kartonáže v auguste 1926, niekoľko mesiacov neskôr ich bolo už 17. Rýchlo si získali veľkú pochvalu, pretože sa „v práci vyrovnají vidomým a dokonce je předčí, poněvadž nejsou vyrušovány dojmy zrakovými“.
Tie Baťove noviny boli ale naozaj čarovné. Naďabila som v nich na oznamy o predaji múky a cukru, na jedálne lístky, upozornenia, aby sa zamestnanci správali vo vlakoch a na železnici slušne a nepožívali nič vysokopercentné a aby si počas dňa často a poriadne umývali ruky, pretože sa objavili prvé prípady týfusu. Dokonca som našla čosi, čo som si, upodozrievajúc NVDA z prechodného pominutia algorytmov, musela prečítať až dvakrát – pozdrav z kúpeľov, kde sa od samého žiaľu za prácou jedna pani nemohla ani poriadne zrekreovať. Predstavte si, prosila nadriadených, aby jej napísali, čo sa na oddelení deje! Nevidiacim sa ale takisto ušiel riadok – dva, keď si vyrazili za oddychom. Citujem: „Naši nevidomí zaměstnanci z kartonáže byli v čas dovolené na celostátním sjezdu nevidomých v Praze. Mluvilo se mnoho o tom, aby podniky braly více slepců do svých dílen, aby tak mohli si sami vydélávati a nebyli odkázáni na trpký chléb milosti. Velké pozornosti tešili se naši zaměstnanci a p. Baťovi byl vysloven ode všech nejvřelejší dík za práci, kterou jim ve svých závodech poskytl. Také v manifestačním prúvodu, který se po sjezdu konal, budili naši zaměstnanci zájem obecenstva a skutek našeho šéfa byl žive aklamován. Přejeme našim nevidomým spolupracovníkům v jejich težkém boji s osudem mnoho štěstí.“
Počet ľudí so zdravotným postihnutím ale v továrni neustále narastal. V Cekotovej knihe Baťa Myšlenky, činy, život, práce, ktorá vyšla v Zlíne v roku 1929, sa hovorí už o dvesto ôsmich. Odporúčam nalistovať si strany 169 a 170 a hľadať hrubšími literami Ne almužnu, ale práci. A aby som vás neukrátila o pôvab sto rokov starej češtiny, opäť krátka citácia: „Je však příznačné a až dojemné, jak jsou své práci oddání, ba jak ji milují. Je to proto, že poznali, jak je tato práce zbavila ponížení přijímati dary a vrátila jim to největší lidské sebevědomí, že jsou světu užiteční a nedostávají od něj nic zdarma.“
Noviny došušťali, NVDA som reštartovala, ale v hlave mi neustále beží, kam nás a našich zamestnávateľov to storočie posunulo. Aké podmienky na prácu máme dnes, aké sumy v porovnaní s kolegami na tých istých pozíciách na výplatných páskach a aké je vnímanie našej práce. No, niekedy si môžeme urobiť krátku, pravdaže, anonymnú anketku, čo poviete?
Veľmi pekne ďakujem svojej mamke a vedúcej oddelenia bibliografie a informačných služieb Krajskej knihovny Františka Bartoše v Zlíne Eve Filípkovej, ktoré mi do historických materiálov dovolili nahliadnuť.
Dušana Blašková
