Tanzánia, Keňa, DR Kongo, Mozambik, Zimbabwe, Nigéria, Uganda, Mali, Ghana, Svazijsko, Burundi či Malawi. Zoznam afrických krajín (nevedno, či úplný), v ktorých dodnes málokto rozumie tomu, že albinizmus je geneticky podmienená porucha metabolizmu. Kedysi v nich prevládala viera, že albíni sú sväté bytosti – dieťa s bielou pleťou a vlasmi ako sneh mohol v tejto komunite počať len duch alebo boh, preto mu právom náležia všetky pocty a privilégiá –, neskôr sa rozšírilo presvedčenie, že sa rodia do prekliatych rodín, sú poslami nešťastia, plodmi obcovania čiernej ženy s démonom, dokonca samotným diablom, človek-duch s nezvyčajnou mocou, ktorý neumiera, ale stáva sa „zeru zeru”, teda prízrakom. Podľa hlboko zakorenených povier však časti ich tela zabezpečia ľuďom s čiernou pleťou bohatstvo, úspech a šťastie, preto sú ľudia s touto poruchou vo viacerých afrických kultúrach neustále prenasledovaní, stávajú sa obeťami mrzačenia, vrážd, rituálnych popráv, dokonca kanibalizmu.
Dlho bola inakosť albínov ich ochranou, garanciou pokoja a zárukou nedotknuteľnosti. Prostí ľudia verili, že majú magickú moc a tej sa báli. Až do chvíle, kedy šamani, ktorí majú na čiernom kontinente stále obrovský vplyv, začali rozširovať ideu, že albíni sú do ľudí prevtelení zlí duchovia a prinášajú nešťastie. Ale iba za života.
Najhoršia situácia panuje v regiónoch Mwanza, Shinyanga a Mara, ležiacich okolo Viktóriinho jazera v Tanzánii. V jednej z najbiednejších oblastí Afriky, kde sa ľudia venujú roľníctvu, baníctvu a rybolovu, šamani hlásajú, že časti tela albínov zaručia úspech pri ťažbe či love. Baníci preto zlatú žilu hľadajú tak, že predpokladané miesta výskytu rudy posypávajú zomletou kožou obetí alebo polievajú ich krvou, rybári zas do svojich sietí vplietajú nielen biele vlasy, ale celé ľudské hlavy, pretože veria, že si tým zaistia bohatý úlovok alebo v bruchu ryby nájdu zlato. Kosti albínov sa v presvedčení, že sa premenia na diamanty, zahrabávajú hlboko do zeme, časti ich tiel sa používajú ako súčasť najrôznejších rituálov, na výrobu amuletov, „liečivých“ zmesí, mastí a elixírov. Šamani podnecujú vieru, že čím mladšia a belšia koža, tým väčšia moc.
Priekupníci inkasujú neuveriteľné sumy: za jednu časť tela albína až 2 000 amerických dolárov, za hlavu o 1 000 viac, za celé telo (všetky končatiny, koža, kosti, genitálie, jazyk, oči, vlasy a krv) až 75 000. Pokušeniu podliehajú nielen „profesionálni lovci“, ale aj príslušníci kmeňov, učitelia, príbuzní či rodičia.
Krajiny sa usilujú zabezpečiť albínom ochranu
Je takmer nemysliteľné, aby deti s albinizmom navštevovali bežnú školu. Vo viacerých krajinách sú pre ne zriaďované špeciálne vzdelávacie inštitúcie (často internátne), kde učitelia rozumejú aj ich problémom so zrakom (Červený kríž napr. podporuje výučbu Braillovho písma), organizované špeciálne letné tábory, naďalej je však veľmi početná aj skupina detí, ktoré z obavy o svoje zdravie či život nikdy nevychádzajú z domu. S nedostatočnými vedomosťami a s vierou v učenie šamanov sú následne spojené ďalšie problémy – možnosť pracovať len v poľnohospodárstve alebo nezamestnateľnosť a odkázanosť na iných. Dni strávené na poliach v horúcom slnku je však pre albínov bez ochrany vhodným oblečením, klobúkom, okuliarmi a opaľovacím krémom a predovšetkým kvôli neschopnosti organizmu produkovať melanín a prirodzene sa pred páliacimi lúčmi chrániť v podstate takisto rozsudkom smrti – všetky tieto faktory sa podpisujú pod vysokú úmrtnosť na rakovinu kože. Dospelého veku sa albíni v Afrike dožívajú veľmi zriedkavo.
Útočiskom pre albínov sa neraz stávajú veľké mestá. V niektorých krajinách bijú na poplach organizácie zastupujúce albínov a nútia tým vládu, armádu či políciu chrániť občanov, ktorí sa stávajú obeťami povier, ich hroby sa začali zalievať betónom, aby sa zabránilo ich vykrádaniu a kupčeniu s telesnými pozostatkami. Sami albíni zakladajú organizácie, ktoré zo špeciálnych fondov ľuďom s rovnakým postihnutím poskytujú praktickú pomoc vo forme opaľovacích krémov, slnečných okuliarov či klobúkov. Šíri sa osveta medzi dospelými i deťmi – v školách sa čoraz viac hovorí o albinizme ako o geneticky podmienenej poruche metabolizmu, teda o stave, ktorý nemá nič spoločné s čarami či mágiou. Mnohí albíni nosia so sebou píšťalky, aby v prípade útoku privolali pomoc kompetentných. Ukazuje sa však, že toto riešenie nie je efektívne – aj keď obeť prežije, najbližšia nemocnica je vzdialená niekoľko desiatok kilometrov a ošetrenie tak nemusí byť poskytnuté včas.
Počet útokov a vrážd vďaka prijatým opatreniam poklesol, o ľudských právach vrátane práva na vzdelanie, zdravotnú starostlivosť či slobodu pohybu a integrácii albínov v Afrike však ešte v plnom rozsahu hovoriť nemôžeme, hoci sú zakotvené v protokole o právach hendikepovaných osôb, ktorý je dodatkom k africkej Charte ľudských práv z roku 1981.
Dušana Blašková
Zdroje
www.dotyk.cz
www.noizz.aktuality.sk
www.national-geographic.cz
www.pl.wikipedia.org
www.ta3.com
www.viva.pl
