Papierových, drevených či kombinovaných dreveno-kovových, lisovaných do tvrdeného tuhého elastického kartónu, durofolu, kaučuku, plastu, sadry, po mapách vyhotovených pomocou penových farieb či fuseru. Mapách v negatívnom i pozitívnom reliéfe, hrubých i tenkých, skladacích i neskladacích, „vreckových“ i nástenných. Po mapách oboch pologulí, kontinentov, štátov, miest i budov. Na cestu okolo sveta sme si s Eliškou Hluší 80 dní vyčleniť nemohli, ale na reliéfne mapy, ktoré na Oddelení dokumentace slepecké historie v Technickom múzeu v Brne opatruje, sme veru prstami nešetrili. V zbierkovom fonde ich totiž majú cca 1000.
Čas v múzeu nestojí. Od svojho vzniku (od mája 1992) sa pracovný kalendár na Oddelení dokumentace slepecké historie Technického múzea v Brne neustále plní termínmi vernisáží, najrôznejších kultúrnych a vzdelávacích podujatí o špecifických aspektoch života nevidiacich, seminárov s katedrami špeciálnej pedagogiky dvoch univerzít, konzultácií so študentmi stredných a vysokých škôl, koncertov Vítání jara, na ktorých prezentujú svoj talent nevidiaci a slabozrakí, a uzávierok redakcií odborných i záujmových časopisov a vydavateľstiev kníh. Je mi cťou, že tú našu – dúhovú sme stihli a že vám môžem prezradiť, že poslaním múzea je vytvoriť verný obraz o tom, čo kedysi plnilo školské tašky nevidiacich detí a čo vyťahovali cez prestávky, toho, čo pri vzdelávaní, práci a každodennom živote využívali dospelí, a, pravdaže, zhromažďovať všetky možné knihy a archiválie s predponou „tyflo“. Neoddeliteľnou súčasťou zbierkového fondu sa stali aj rôzne súbory máp, atlasy Európy i sveta, komplety, dokonca kontrastných máp a plánov jednotlivých miest, ktoré na objednávku príslušného kraja zhotovili buď pracovníci Knihovny a tiskárny pro nevidomé Karla Emanuela Macana v Prahe alebo Ing. Dana Fuxová. Fond sa rozširuje aj vďaka aktivite a nadšeniu pani Hluší, ktorá, cestujúc po všakovakých konferenciách, prináša do Brna aj súbory máp, ktoré vznikli pri príležitosti vernisáží dotykových výstav v slovenských múzeách.
Aby mal človek celý svet na dosah
Autormi reliéfnych máp boli najčastejšie samotní učitelia – tyflopédi. Pre svojich žiakov ich vyrábali pomerne podrobné, čo vysvetľuje ich obrovské rozmery. Dodnes môžeme obdivovať napr. mapy, ktoré vyšli spod rúk učiteľa zemepisu v Ústave pre nevidiacich v Prahe, vytváraných podľa vzoru Johanna Wilhelma Kleina – boli v tvare jednotlivých štátov vtedajšej strednej Európy a ich hlavné mestá boli vyznačené nitmi. Z konca 30. rokov 20. storočia sa zachovali mapy, lisované buď do kartónu (resp. lepenky) alebo papiera, ale nájdu sa i nástenné plány. V brnianskom Technickom múzeu je napr. vystavený plán železníc, ktorý vyrobil ťažko slabozraký tyflopéd a tyflotechnik František Urban. Pre jeho plány, mapy a technické nákresy je typická pomerne striedma štruktúrovanosť a – čo je na tú dobu veľké nóvum – popisy v češtine. V malej miere, ale predsa. V 60. rokoch sa výroby chopila Knihovna a tiskárna pro nevidomé Karla Emanuela Macana v Prahe a dnešná Slovenská knižnica pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči. Mapy z týchto inštitúcií putovali vo veľkom aj do škôl, ale pre vlastnú potrebu si ich mohol objednať i individuálny nadšený cestovateľ. Obdobie do Nežnej bolo obdobím experimentovania s rôznymi materiálmi a technikami, mapy sa napr. odlievali zo sadry, v 80. rokoch sa u nás objavili prvé kontrastné mapy a pokusy niektorých vyrábať penové farby, ktorými sa požadované kontúry striekali, ale od toho sa postupne upustilo kvôli ich nízkej životnosti. V súčasnosti pripravujú strediská Tyfloservisu a TyfloCentra svojim klientom mapky okolia bydliska, školy, práce a iných dôležitých lokalít pomocou fusera (sú pomôckou pri kurzoch priestorovej orientácie a samostatného pohybu), samozrejme, zvyšuje sa i počet reliéfnych sprievodcov po najrôznejších kultúrnych inštitúciách, napr., od 90. rokov 20. storočia sa po Pražskom hrade môžete túlať úplne sami.
V priestore i v čase
Tým z vás, ktorí nevedia po nemecky a na starších mapách nerozlúštia legendu, prezradím, že ak vás prsty privedú na vystúpenú bodku, vedzte, že ste vstúpili do mesta, ak na svojej ceste naďabíte na šrafované alebo jednoduché kľukaté čiary, budete splavovať nejakú rieku, ak máte pred sebou výraznejší reliéf, zhľadúvajte turistický, možno dokonca až horolezecký výstroj, pretože sa blížite k horám. Že by mali pred takými sto rokmi o usporiadaní sveta inú predstavu, resp. že by ste namiesto Madagaskaru našli, povedzme, len šíro-šíre more, sa stať nemôže. Špeciálne som sa pýtala a Eliška Hluší ma ubezpečila, že tyflopédi odviedli svoju prácu naozaj mimoriadne precízne.
„Azda najväčším unikátom medzi našimi exponátmi je drevená rozkladacia mapa učiteľa hradčanského ústavu pre nevidiacich Josefa Bezecného z roku 1830, ktorá zobrazuje Európu v období Rakúsko-Uhorska. Predstavte si, Taliansko pripomína čižmu, presne tak, ako to môžeme vidieť na súčasných mapách, hlavné mesto je vyznačené nitom,“ prezrádza mi Eliška Hluší. K najstarším našim kúskom nepochybne patria diela Martina Kunza, ktoré sú datované rokmi 1889, 1890 a 1891. Tento nemecký tyflopéd a riaditeľ ústavu pre nevidiacich v Ilzachu vytváral aj obrázky jednotlivých zvierat a vtákov a lepil na ne drobné chumáčiky vlny, aby deťom pripomínali srsť a perie. Venoval sa dokonca i výrobe fyzikálnych pomôcok. Reliéfy lisoval do kaučukových matríc, ktoré však, žiaľ, časom praskali. Ide o mimoriadne vzácne exponáty (pokiaľ viem, originály sú len u nás a v Slepeckom múzeu v Berlíne – Steglitz), ukazujem ich naozaj len vo výnimočných prípadoch, väčšinou len významným odborníkom v oblasti tyflopédie, zvyčajne sú však umiestnené v sklenených vitrínach,“ dodáva vedúca oddelenia.
Prirodzene sa na jazyk tlačí otázka, ako sa takéto vzácnosti konzervujú. Pri papierovej mape predsa môže nadšenému cestovateľovi hroziť strata už po jedinej nepatričnej kvapke vody.
„Starostlivosť o poškodené exponáty majú na starosti kolegovia odborníci z konzervátorských a reštaurátorských dielní, ktoré pôsobia pri našom múzeu,“ odpovedá Eliška Hluší. „Ak sa pýtate na ten kartón, viem, že ten musia zlepiť presne na stotinku milimetra, keď treba, tak aj doplniť nejaký chýbajúci kúsok. Samozrejme, takáto práca si vyžaduje odborné vzdelanie, človek musí ten materiál dôverne poznať, musí vedieť, ako sa bude po tom ktorom zásahu správať.“
Tyflomapy
„Veľmi to závisí od toho, či je človek, ktorý tyflografiku používa, nevidiaci od narodenia alebo zrak stratil neskôr, v priebehu života,“ odpovedá mi na otázku, ako vníma postoj k tyflomapám, resp. k reliéfnej grafike ako takej Eliška Hluší. „Mnohí z tých, ktorí nikdy nevideli, možno ešte väčšmi tie staršie ročníky, ktoré nemajú toľko skúseností a neraz ani takú priestorovú predstavivosť, sú rezervované, tie prsty skôr odťahujú, ako naťahujú. Ale ak sa čítaniu máp nevenuje dostatočná pozornosť, cestovateľ so zrakovým postihnutím si sám neporadí, alebo len veľmi ťažko. Sama som bola svedkom situácie, že nevidiaci nedokázali na mape určiť ani len svetové strany. V podstate iba bezmyšlienkovito prechádzali prstom po reliéfe, a keď si prečítali napr. písmeno O, jednoducho hádali: Olomouc? Ostrava? Opava? Pritom bolo evidentné, že nemajú ani potuchy, kde dané mesto v skutočnosti leží. Ale, hovorím, dá sa to naučiť, len to chce naozaj tréning,“ uzatvára Eliška Hluší.
Niekoľko dôležitostí
Adresa: Technické múzeum, Purkyňova 105, 612 00 Brno – Královo Pole
Web: www.tmbrno.cz
Prehliadky múzea pre organizované skupiny: objednavky@tmbrno.cz
Otváracie hodiny: pondelok je zatvorené, utorok až piatok je otvorené medzi 9:00 a 17:00, cez víkend medzi 10:00 a 18:00
Poznámka: posledný vstup do budovy je 30 minút pred koncom otváracej doby.
Dušana Blašková
