Žiadne exotické destinácie, ale inštitúcie uchovávajúce umenie a veci, ktoré z našich životov odniesol čas. Naša generácia do múzeí a galérií chodievala ako do oáz histórie, takmer po špičkách a v tichej bázni. Kto dobre alebo vôbec nevidel, nepočul, či niekam nedokráčal, mal smolu. Pravda, už dávno je to inak. Múzeá sú dnes miesta plné originálnych zážitkov a tvorivosti. Okrem vlastných očí, uší a rúk nás o tom každoročne presviedča Jozef Balužinský, neúnavný propagátor sprístupňovania kultúrneho dedičstva ľuďom so špeciálnymi potrebami.
Tak to bolo aj v dňoch 23. až 25. novembra 2020, kedy prebehla on-line konferencia Múzeá a galérie bez bariér. Konala sa v Dubnickom múzeu, lepšie povedané bola riadená z Dubnického múzea. Celkovo 18 príspevkov odborníkov zo Slovenska, Česka a Poľska by som zo svojho pohľadu rozdelil do troch skupín: prezentácie sprístupnených expozícií, formy prístupu k znevýhodneným skupinám a ponuky on-line prostredia.
Prezentácie sprístupnených expozícií
Vyskúšajte si staroveký kostým: pripraviť archeologické kufríky pre jednotlivé obdobia je skvelá myšlienka, ktorá poslucháčov vedúceho edukačného oddelenia Juhočeského múzea v Českých Budějoviciach Lukáša Faktora veľmi zaujala. Každý obsahuje repliky nástrojov, predmetov a odev človeka doby kamennej a stredoveku, ktoré si návštevník môže vyskúšať na vlastnej… skôr bielizni než koži. Múzeum dlhodobo sprístupňuje svoje výstavy všetkým znevýhodneným skupinám návštevníkov, pracuje aj na uľahčení prístupu s vodiacim psom.
Liturgické látky ukrývajú príbehy: „Ale žiadny vám tu neprerozprávam,“ povedal Milan Jančo, kurátor textilu zo Židovského múzea v Prahe. Čas, žiaľ, nie je bezzubý, preto tu vytvárajú repliky textílií, ktoré sú (najmä na dotyk) identické s originálom. Ponúkajú možnosť využiť hovoriacu ceruzku, pre slabozrakých krátkodobo zvýšiť intenzitu svetla. Okrem historických textílií opatrujú všetko, čo súvisí s históriou židovského etnika v Česku, spravujú židovský cintorín s obradnou sieňou, 4 synagógy a galériu.
Dotýkajte sa, prosím: to je názov výstavy Múzea južného Plzeňska v Bloviciach, ktorú nám priblížili riaditeľka Radka Křížková Červená a múzejná pedagogička Tereza Pelcová. Objekt sídliaci na zámku Hradište má bezbariérovú úpravu pre vozičkárov, ponúka prehliadku v posunkovom jazyku, vďaka aktívnej spolupráci s plzenským Tyfloservisom má vyznačené trasy a množstvo kompenzačných pomôcok pre nevidiacich a slabozrakých. Popularitu širokej verejnosti si získali napr. prehliadky so škraboškou, počas ktorých treba hmatom rozoznať rôzne predmety a materiály. Múzeum využíva dve priaznivé okolnosti: vecnú podporu miestneho rodáka profesora Knížáka a členstvo dvoch zamestnancov v klube modelárov, čo vítajú najmä návštevníci so zrakovým postihnutím.
Nie je dvor ako dvor: zvlášť v Česku, kde majú Králův Dvůr i Dvůr Králové nad Labem. V druhom menovanom sídli mestské múzeum, kde riaditeľuje Dana Humlová a historické zbierky spravuje Lenka Stehnová. Na konferencii nám predstavili najmä regionálne remeselné tradície (potlač textilu a výrobu vianočných ozdôb) a spôsob ich sprístupnenia skupinám so znevýhodnením (bezbariérovú úpravu, spoluprácu napr. s Klubom vozíčkarov v Trutnove a detskou liečebňou zrakových porúch). Inak, ich špecialitou je ukrývanie exponátov do zásuviek, návštevník si ich jednoducho musí ponachádzať sám.
Prečo je lavička väčšia ako dom?: ak by ste chceli od narodenia nevidiacemu opísať perspektívu, inšpirujte sa projektom Krakov pre všetkých, pod ktorý sa podpísali Elżbieta Lang a Katarzyna Buri z múzea a pracovníci Katedry dejín moderného umenia. Nevidiaci tu s pomocou asistentov a pod vedením architektov a výtvarníkov zhotovovali rôzne trojrozmerné architektonické prvky. Vyústením projektu bola účasť novopečených nevidiacich architektov na každoročne organizovanej súťaži Krakovska betlehemka, počas ktorej sa do makety Betlehema vkladajú modely známych dominánt Krakova (hrad Wawel. Mariánsky kostol či hora Krokus. Film o projekte nájdete na webe múzea.
Oklieštiť prednášku s názvom Múzeum zmyslov alebo Ako bezbariérovo pripravovať výstavy a vzdelávanie len na tieto aktivity by bolo redukciou až trestuhodnou. Múzeum Krakova obhospodaruje až 19 budov a sprístupňovaniu svojich expozícií sa tu venujú systematicky už roky. „V Poľsku boli aktuálne prijaté dva zákony,“ povedala pani Lang „Zákon o digitálnej prístupnosti a Zákon o zabezpečení prístupnosti pre osoby so špeciálnymi potrebami, takže nielen chceme, ale aj musíme.“ Pochváliť sa môžu bezbariérovou úpravou, popismi exponátov, audiokomentárom k fotografiám, replikami viacerých historických artefaktov (dôraz sa kladie na autentickosť materiálov.) či 3D kópiami niekoľkých obrazov. Kto potrebuje, má k dispozícii tlmočenie do posunkového jazyka či knihu zvukov s opisom pre nepočujúcich. Veľkým plusom sú aj pravidelné školenia o prístupe k minoritným skupinám, ktoré sú určené všetkým – od odborných lektorov až po biletárov.
Veda bez hraníc: rovnomenný projekt rozbehol pred dvoma rokmi zábavný vedecký park VIDA spolu so Střediskom Teiresiás Masarykovej univerzity v Brne. Júlia Tomaňová nám porozprávala o jeho témach – ľudské telo, výcvik prvej pomoci, chémia v kuchyni, fyzika zameraná najmä na elektrický prúd a sexualita, resp. ľudská reprodukcia. V posledný deň konferencie sme sa do Brna vybrali na on-line exkurziu. Stránka toho ponúka veľmi veľa, vrelo odporúčam napr. vkročiť do ľudského srdca a počúvať jeho tlkot, pozrieť si makety ľudských a rastlinných buniek alebo sa prejsť po obrej hrajúcej klaviatúre.
Hovoriaca kniha: bol názov príspevku Karola Trnku, ktorý sa nám spája s počiatkami audiokomentára na Slovensku, s prvou projekciou komentovaného filmu v bratislavskom kine Tatra v roku 2006 a s autogramiádou Pozri sa do tmy, kde si deti mohli hmatom prezrieť sadrové odliatky tvárí známych osobností. A práve to bol pre neho impulz posunúť sa k sprístupňovaniu výtvarného umenia. Na konferencii hovoril o práci s 3D tlačiarňou, príprave AD k trojrozmerným predmetom a o hovoriacich knihách v Skanzene v Starej Ľubovni a Mestskej knižnici v Bratislave.
Cultura sine claustra: zhrnutie výsledkov výskumu o prístupnosti vybraných kultúrnych inštitúcií Prešovského kraja predniesol jeho realizátor Jozef Balužinský. Zameral sa na prístupnosť pre minoritné skupiny (deti z detských domovov, komunitných centier a reedukačných zariadení, seniori, ľudia so zdravotným postihnutím, Rómovia a pod.), mapoval napr. bezpečnosť návštevníkov či dostupnosť pomoci. Výber inštitúcií bol vyvážený z hľadiska lokality (mestá a obce), zriaďovateľa (štát, samosprávny kraj, mesto) či žánrovej pestrosti. A výsledky? Zažitým stereotypom „prístupnosti“ pre seniorov a návštevníkov so zdravotným postihnutím je znížené vstupné, pri rekonštrukciách budov neboli využité všetky príležitosti na minimalizáciu bariér, hoci niekedy stačili len minimálne úpravy, zriedkavosťou nebol ani silný sklon a nevhodný materiál plošín pre vozíčkarov, evakuačné plány formátu A4, kde senior či človek so zrakovým postihnutím nájde v prípade nebezpečenstva únikový východ len veľmi ťažko, značné rezervy sú aj v aktívnej komunikácii či prístupnosti webových stránok.
Formy prístupu k znevýhodneným skupinám
Inkluzívne trasy a expozície v múzeách: ich tvorbu priblížili Zuzana Čerešňová a Natália Filová z Fakulty architektúry a dizajnu Slovenskej technickej univerzity a členky výskumného a školiaceho centra bezbariérového navrhovania CEDA. Dôraz kládli na hľadanie univerzálnych riešení, a to nielen v oblasti fyzického prostredia, ale i zmyslového vnímania, rôznorodosti záujmov vzhľadom na vek návštevníkov a podobne. Pýtate sa na príklady dobrej praxe? Arcidiecézne múzeum v Olomouci, areál hradu Devín so spevnenými chodníkmi z prírodného kameňa či komplex odkrytých megalitických stavieb Taxien Temples na Malte, kde je otázka sprístupnenia všetkým návštevníkom a zároveň ochrana archeologického náleziska vyriešená systémom lávok a mostíkov. Priznám sa, že tu ma opantali nepríjemné spomienky na návštevu Plitvických jazier – nádherné prírodné scenérie, skaly a voda hrajúca všetkými dúhovými farbami ostali môjmu slabozrakému oku takmer utajené, pretože som po guľatinových chodníkoch musel prejsť bez zranenia a v časovom limite stanovenom delegátkou.
Druhej časti prednášky dominovali rozvojové edukačné interaktívne prvky, najmä tvorivosť, medzigeneračný dialóg, ohľaduplnosť k ľuďom. Inšpirácie možno okrem zahraničia hľadať aj u nás, napr. v galérii Tricklandia v Starom Smokovci.
Dýcha na nás vizualizmus: potreby osôb (najmä) so zrakovým postihnutím zhrnula v rovnomennej prednáške Jana Lopúchová z Katedry špeciálnej pedagogiky Pedagogickej fakulty UK. Upozornila na rôznorodosť vnímania slabozrakých a na potrebu využívania špeciálnych edukačných stratégií – využívať väčšie písmo, výrazný kontrast, intenzitu svetla, zmierňovať odlesky a podobne.
Pieseň v posunkovom jazyku: Gabriela Kocmichová nám predstavila Českobudějovické centrum pre rehabilitáciu osôb so zdravotným postihnutím ARPIIDA, formy edukácie ľudí so sluchovým postihnutím a na záver nám do posunkového jazyka preložila pieseň skupiny Trabant.
Potreby ľudí s mentálnym postihnutím: Marián Horanič zastupujúci Združenie na pomoc ľuďom s mentálnym postihnutím v SR zameral svoj príspevok predovšetkým na efektívnu komunikáciu. Okrem toho poukázal na to, že v pobytových a ambulantných zariadeniach sociálnych služieb môžu múzejníci nájsť množstvo potenciálnych návštevníkov, pre ktorých sú edukačné programy veľkým obohatením.
Ponuky on-line prostredia
Technológie zdieľanej virtuálnej reality v múzeách a galériách: Branislav Sobota z Katedry počítačov a informatiky Technickej univerzity v Košiciach nám predstavil unikátne pracovisko – tamojšie laboratórium LIRKIS, ktoré sa už 25 rokov okrem iného venuje aplikovateľnosti virtuálnej reality v múzeách. Touto formou umelej inteligencie možno nahradiť aj niektoré schopnosti ľudského mozgu a zastúpiť chýbajúce zmysly či eliminovať zdravotné indispozície. Ukážkou bola návšteva tzv. virtuálnej jaskyne. Z posledných aktivít laboratória nám rečník priblížil digitalizované budovy na Hlavnej ulici v Košiciach či Spišský hrad.
VR múzeum – online návšteva múzea vo virtuálnej realite pre nevidiacich: trojdimenzionálne skenovanie + trojrozmerné zobrazovanie na vibrujúcom displeji = ilúzia predmetu vrátane jeho materiálu a teploty. Takúto rovnicu nám predstavil Michal Zemko z Pedagogickej fakulty UK. Pustil nám hudbu budúcnosti – haptické rukavice so stimulačným prvkom na každom prste a návlek na telo so senzormi. Zatiaľ ide o fázu výskumu a experimentov, ale doba, kedy budeme môcť z pohodlia domova vziať do rúk exponáty z celého sveta a zároveň ich ponechať v bezpečí vitrín a depozitov, je možno bližšie, než si myslíme.
Adaptér – stanica kultúry: ide o poľský portál Vroclavskej nadácie Katarynka, ktorý sa venuje kultúrnemu vzdelávaniu osôb s poruchami zraku a sluchu. Magda Brumirska-Zielińska nám prezradila, že okrem sprístupňovania filmov audiokomentárom (okrem komentovania dejov ponúknu aj detailný opis postáv a audioúvod), titulkami a posunkami pripravujú aj množstvo podujatí (napr. stretnutia tvorcov, on-line tvorivé dielne či AD so školákmi). Ich služby sú bezplatné a nevyžadujú si registráciu.
Tomáš Oramus zo štúdia Play by Ears predstavil novú mobilnú audiohru nielen pre nevidiacich Důkaz 111, o ktorej sme písali v Dúhe 6/2020.
Záver
V 90. rokoch sme sa tešili z každej novej nájazdovej plochy, ktorá nahradila schody, a vnímali sme to ako veľký posun v prístupe spoločnosti k ľuďom so zdravotným postihnutím. Vtedy sme nerozmýšľali nad tým, či je úprava segregovaná alebo nie. A dnes? „Kam prídem, tam sa sprístupňuje,“ povedal mi istý publicista. Trocha nadsadil, ale je pravdou, že mnohí múzejníci v tom nachádzajú ďalší zmysel svojej práce. Na ostatnej konferencii dokonca ani neprebehla diskusia Dotýkať sa či nedotýkať? V roku 2019 sa ešte odborníci sporili, hoci treba priznať farbu – obhajoba nedotýkania sa bola v defenzíve. Na úplný záver si vypožičiam výrok A. Heylighenovej: „Segregované riešenia učia akceptovať segregáciu, naopak, inkluzívne prostredie vedie k inkluzívnym postojom.“
Josef Zbranek
