Čo vám budem hovoriť? Ani duše vo mne nebolo, keď som ten utorok musela na povalu. Od decka sa tam bojím. Najmladšia som, tak musím ja. Ale pri všetkých rárohách ktosi mátoží, vonia to tam starým drevom a slnkom prehriatym prachom, z každého rohu človeka zo striebristej záľahy sleduje niekoľko párov malých čiernych očí.
Ešte šťastie, že svadobná truhlica prastarej mamy s malým zošitkom, previazaným belasou hodvábnou stužtičkou, je hneď za dverami. Každý rok všetci spoločne lúštime ťahy vyblednutým atramentom, lebo tradícia je tradícia a Vianoce bez sladkých receptov by sa u nás nikomu nerátali.
Tento rok ste si svoju porciu vykoledovali aj vy. Vanilku a škoricu som z každého jedného článku sfúkla, mak i orechy vytriasla, len sa vopred ospravedlňujem, ak sa niekde prilepíte. To bude asi ten šuhajdový krém. Zdalo sa mi barbarské umývať ho, tak som ho len jemne zotrela, ale neviem, či dosť. A keby sa vám málilo, ozvite sa. Dopečieme. Zošitok po tých vŕzgajúcich schodoch putuje späť až po štefanskej. Jeho miesto je v truhlici na povale, tam vždy trpezlivo počká, kým sa rok s rokom zíde. V kuchyni ostať nemôže, vraj aby z neho tá vianočná vôňa nevyprchala. V mene celej redakcie vám prajem, aby ste si čaro Vianoc niesli so sebou po celý rok a aby ste mali vždy teplé a voňavé miesto, kam sa môžete vrátiť.
Šťastné a veselé čítanie!
autorka
