Špeciálna zvuková stopa, slovný popis deja, prostredia či postáv. Bez zásahov do dialógov, bez narúšania plnovýznamových zvukov, bez vlastnej interpretácie. Audiokomentár nie je ďalším účinkujúcim, je len sprievodcom tým, čo sa na striebornom plátne zobrazuje.
Povinnosť zabezpečiť vysielanie programov s audiopopisom (AD z angl. audio-description) bola zavedená zákonom 220/2007 Z. z. z 29. marca 2007,prakticky ale platí až od 31. mája 2012. Na základe týchto predpisov musí RTVS vysielať 20 % programov obsahujúcich stopu pre nevidiacich, komerčným televíziám sa stačí zmestiť do troch. Dejiny vysielania AD v RTVS začala písať komédia zo športového prostredia Skalní v ofsajde, filmová adaptácia románu Jána Bodeneka Katastrofa. Bolo to v nedeľu 22. júna 2014 o 15:15 na Jednotke a AD pripravil pán Gerič so svojou dcérou Adrianou. Prezradil mi to Ján Ďarmati, manažér spoločnosti Teledata, s. r. o., ktorá prípravu zabezpečovala.
Gro ich tvorby aj dnes tvoria zadania RTVS, pretože televízie sú nateraz jedinými inštitúciami s povinnosťou pripravovať aj programy s AD. Robili však už aj niekoľko menších zákaziek pre distribúciu na DVD alebo Blu-ray, niektoré AD filmy upravovali pre vysielanie v rozhlase, najčerstvejšou skúsenosťou z prostredia mimo RTVS je práca na AD pre tri celovečerné snímky, a to Žal žen, Neviditeľná a Zaspievaj mi, ktoré boli súčasťou festivalu dokumentárnych filmov Jeden svet. Ich výrobu hradila spoločnosť Teledata, s. r. o., a bol to z ich strany sponzorský dar.
Čo sa týka know-how, na začiatku sa opierali o postupy zo zahraničia, napríklad z Royal Society for the Blind (www.rsb.org.au) alebo Royal National Institute of Blind People, postupom času ich podopĺňali a spresnili najmä vďaka účasti na viacerých seminároch s odborníkmi zo zahraničia, ktorých organizátorom je napríklad Katedra translatológie na Filozofickej fakulte Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre pod vedením pani Emílie Perez. Usmernením je pre nich aj konkrétna a uchopiteľná spätná väzba od nevidiacich divákov, ktorú získavajú alebo individuálne, alebo na väčších stretnutiach, kde sa spoločne hodnotia vybrané diela a počas diskusií s audiokomentátormi formulujú určité odporúčania. Za obdobie tých šiestich rokov, čo spoločnosť Teledata, s. r. o., AD pripravuje, východiskové materiály podstatne rozšírili a obohatili.
Výber a výroba
To, ktorý titul „podstúpi“ AD, je rozhodnutie zadávateľa, v tomto prípade najčastejšie RTVS. Vyberá ich oddelenie skladby programu, a to pre každý TV kanál zvlášť, zohľadňujúc najmä dramaturgické aspekty a striehnuc na zákonom stanovené percentá. Následne oddelenie výroby zadá požiadavku na prípravu AD jednému zo zazmluvnených partnerov (spoločnosti Teledata, s. r. o., alebo spoločnosti Altop, s. r. o.), dozrie na efektivitu výroby, všetky postupy a termíny. To, čo bude ošetrené AD, si teda sami nevyberajú.
Z času na čas sa ale stane, že o zadanom programe vznikne diskusia a na výrobu AD sa vyberie iný titul. Dôvodom je, povedzme, nedostatok času na výrobu, náročnosť titulu alebo nevhodnosť samotného filmu, napríklad, ak sú to dokumenty, kde je kvôli originálnemu sprievodnému hlasu len minimum priestoru na popis, umelecké filmy, kde sa obrazy striedajú tak rýchlo, že nie je možné ich popísať, ale ani nepopísať, pretože tým sa vytratí pointa, a pod. Nejde o to, že by nás, nevidiacich, o takéto tituly chceli ukrátiť, je ale oveľa efektívnejšie pracovať na dielach, v ktorých nám doplnok v podobe AD umožní vnímať filmy plnohodnotne. Limitujúcim faktorom výroby sú totiž, pochopiteľne, aj financie a tie treba využiť efektívne.
Čas, ktorý si vymedzujú na jeden titul, sa priemeruje ťažko. Jeden 40-minútový diel seriálu Horskí záchranári (RTVS) je spracovaný za jeden deň a podieľajú sa na ňom dvaja alebo traja ľudia, na AD k snímke Zaspievaj mi, ktorú Teledata, s. r. o., spracovala pre festival dokumentárnych filmov Jeden svet, potrebovali tri týždne a celkovo osem ľudí. Všetko to záleží na žánri a dĺžke filmu, pri veľkom zjednodušení možno povedať, že čím dlhšie sa AD tvorí, tým lepšie. Najdôležitejšia časť práce je totiž príprava scenára, a to si – ako každá tvorivá činnosť – vyžaduje čas.
Samozrejme, každý titul prechádza pred odovzdaním rýchlou záverečnou kontrolou a v RTVS potom ešte kontrolou technickou. Pokiaľ ide o hodnotenie samotného obsahu AD, to je už tvrdší oriešok, pretože to je viac-menej vec vkusu, je to subjektívna záležitosť. Práve z tohto dôvodu mávajú v spoločnosti semináre, resp. hodnotiace stretnutia, na ktorých sa snažia tie najproblematickejšie oblasti pri tvorbe AD prediskutovať.
Čo všetko musí v komentári zaznieť?
Základné otázky sú jednoduché: Kde?, Kto/čo?, Ako (robí/deje sa)?. Odpovede sú niekedy zrejmé a vôbec nie je nutné popisovať, pretože to pôsobí rušivo, inokedy sa hľadajú ťažšie. Ján Ďarmati si zaspomínal na nejednu situáciu, keď nevidiacich vo filme zaujali určité zvuky, a vysvetlenie k nim im chýbalo.
Najväčšími „nepriateľmi“ pri príprave AD sú podľa jeho slov priestor a čas: tam, kde opisovať treba, ten priestor jednoducho nemáte, a tam, kde priestor je, býva už neskoro. Za najťažšie ale považuje sprostredkovanie toho, čo chcel obrazom povedať režisér alebo kameraman. Uhol záberu postavy, pohybujúca sa kamera, kontrastujúce obrazy alebo bizarné detaily, to všetko vytvára charakter filmu, a to sa v bežnom AD divákovi odovzdáva len veľmi ťažko. Pozornosť sa sústreďuje hlavne na dej a popis toho minima, čo sa do vymedzeného priestoru zmestí, ale vizuálny dojem musí výhybkou na druhú koľaj. Nehovoriac o tom, že niekedy chýbajú aj slovné výrazové prostriedky.
„Ak sa podarí vytvoriť umelecký popis, je to určite niečo nádherné. V dnešnom konzumnom svete je nutné starať sa o krásne veci, tešiť sa z nich a zároveň vytvárať podmienky, aby niečo výnimočné vôbec vzniknúť mohlo,“ hovorí Ján Ďarmati. „Inak sa pracuje na dennom seriáli a inak na výnimočnom kino filme. Keď máme možnosť pracovať na výnimočnom titule, venujeme tomu aj adekvátnu pozornosť. Napríklad popisy k dokumentom festivalu Jeden svet, ktoré načítavala pani Pauhofová, nadobudli v porovnaní s našou bežnou produkciou iný rozmer. Pani Pauhofová mala iný prístup než naši skúsení tvorcovia, inak pracovala s intonáciou a mala voľnejšie tempo reči. Navyše, v mnohom sme museli použiť iné postupy. Filmy boli totiž zväčša v pôvodnom znení s titulkami, museli sme preto najskôr pripraviť pokrývací dabing, a až tak sa pustiť do AD. Ale čo iné než neštandardné situácie a prekonávanie prekážok podnecujú hľadanie nových cestičiek? A v prípade, že výsledok nevidiacich zaujme, je našou úlohou, ba povinnosťou preniesť tieto postupy do praxe,“ dodáva.
Vidieť viac než bežný divák
Audiokomentátor musí v obraze, deji a na postavách postrehnúť detaily, ktoré ostatní vnímajú len podvedomím. Nevyhnutné je, aby bezpečne odlišoval podstatné od balastu, pracoval so slovom a mal bohatú slovnú zásobu a široký rozhľad. Príjemný a školený hlas je veľkou výhodou, nie však samozrejmosťou. Ďalšími predpokladmi profesionála v oblasti AD je práca s intonáciou a skúsenosť s mikrofónom, pre scenáristu je výhodou napríklad aj strojopis.
Ľudí do tímu si v Teledata, s. r. o., vyberajú pomerne dlho, zväčša na základe odporúčaní, natrvalo u nich zakotvia až po niekoľkých skúšobných výrobách. Každý nový audiokomentátor musí prejsť niekoľkými školeniami. Ide napríklad o technické školenie, vďaka ktorému sa naučí ovládať softvér, používaný všetkými tvorcami, aby bola kooperácia a výmena materiálov jednoduchšia. Oboznámi sa s procesom výroby AD, vysvetlia mu súvislosti a potreby tých, s ktorými bude spolupracovať. Podstatou teoretickej prípravy je štúdium odporúčaní a pravidiel tvorby AD. Praktické školenie je už vlastne samotná príprava audiokomentára, samozrejme, s podporou skúsenejšieho kolegu. Zahŕňa prípravu niekoľkých titulov, pričom výstup prechádza kontrolou a úpravou zodpovedného redaktora. Toto hodnotenie je pomerne podrobné, jeho súčasťou sú aj pochvaly a usmernenia, aby mohol nováčik rásť. Aktuálne spolupracujú so šiestimi scenáristami. Väčšina z nich si aj sami nahrávajú hlas, ale sú aj dvojice, kde jeden píše a druhý to potom nahovorí. Pani Geričová, na ktorú som sa tiež pýtala, sa momentálne viac venuje malej dcérke, ale miesto jej držia a tešia sa na jej návrat do aktívnej služby, najmä kvôli rozprávkam. V tejto súvislosti mi nedá nespomenúť, že niektorí ich tvorcovia sa postupne prirodzene vyprofilovali, niektoré žánre im jednoducho väčšmi sedia.
Počas nášho rozhovoru padla aj otázka na odborných konzultantov. Pán Ďarmati mi prezradil, že v prípade nejakých nejasností je oveľa efektívnejšie spolupracovať s tvorcami konkrétneho filmu či dokumentu. Tí dokážu zodpovedať všetky dôležité otázky, niekedy je to oveľa účinnejšia pomoc ako od odborných konzultantov. Tvorcovia totiž vedia nasmerovať pozornosť napríklad na kontrasty jednotlivých obrazov, alebo, ak siahneme po najčerstvejšej skúsenosti, popis postáv. V dokumente Žal žen, ktorý pripravovali pre festival Jeden svet, nebola ani jedna postava pomenovaná – žiadne mená, žiadne popisy v titulkoch. Vidiaci divák si jednotlivé postavy ľahko zapamätá podľa výzoru, ale pre tých, ktorí vizuál vnímať nemôžu, resp. len obmedzene, ich potrebovali pomenovať. A v tom im pomohli priamo tvorcovia filmu. Nevidiaci divák tak paradoxne získal viac informácií ako ktokoľvek iný.
Na základe rozhovoru s Jánom Ďarmatim, manažérom spoločnosti Teledata, s. r. o., spracovala Dušana Blašková
