Bicykel, korčule, lyže, rafty, kanoe, elektrickú lokomotívu, dokonca i lode má už za sebou, tak prečo nie auto? Jeden známy má známeho a bude to skvelý darček na štyridsiatku.
A tak sa oslávenec usadil za volant, vypočul si niekoľko stručných inštrukcií, upravil sedadlo, vyskúšal pedále, osviežil radenie a s inštruktorom autoškoly sa dohodol, že také detaily, ako sú napríklad smerovky či trenažér, riešiť netreba. Zvrtol kľúčom a dal to rovno naostro. Niekoľko kôl s prekážkami na štandardnom cvičnom okruhu. Dosiaľ jediný nevidiaci s Osvědčením o absolvování I:Legal autoškoly.
„Už to, že zo stanice na cvičebný okruch spoločnosti Libros Ostrava som mal možnosť odviesť sa elektromobilom Tesla, vyskúšať si pocit zrýchlenia z nuly na stovku za pár sekúnd a jazdu rýchlosťou 240 kilometrov za hodinu, bol zážitok sám o sebe,“ oddal sa Daniel Sobota spomienkam na nápad kamarátov Kyklopákov, výsledku jedného „vitamínového“ večera. „Pre mňa to bolo „prekvapko“, akože pekný darčekový tajnostkársky výlet s kamarátom do Ostravy. Až keď som si podával ruku s inštruktorom autoškoly, došlo mi, čo na mňa ušili. Spočiatku mi pripadal tak trošku rozpačitý, ale zároveň akoby si uvedomoval, že nemôžem byť až také poleno, keď sa púšťam do takejto hry. Po chvíli začal byť aj on sám zvedavý, ako to dáme. A dali sme.“
Pod kontrolou
Od inštruktora to chcelo len predstaviť si, že to niekomu popisuje cez telefón. A potom to už vraj šlo úplne spontánne. Čo šofér potreboval vedieť, to sa jednoducho spýtal – na to tam ten inštruktor predsa je, no nie?
Daniel Sobota mal preto jasnú predstavu o svojej aktuálnej rýchlosti, o uhloch vyberaných zákrut, vzdialenosti od kraja cesty a podobne. Najprv prišlo na pretras radenie rýchlostí, spojka, plyn, brzda, potom zľahka po rovinke. Raz celý okruh spoločne, na jednotke, na volante všetky štyri ruky – Danielove i inštruktorove, naťahujúce sa zo sedadla spolujazdca. Druhé kolo však už pomocou pokynov ako „mierne vľavo“, „ostrejšie vpravo“, „mierne doľava a vyrovnať“, „malé esíčko“ a tak, odšoféroval žiak sám.
„Raz mi to zdochlo,“ priznal autoškolák. „Neodhadol som spojku, plyn. Ale potom to už šlo plynulo. Z mladosti som si pamätal, že plyn treba viac zošliapnuť, ale toto už bolo novšie, oveľa citlivejšie autíčko. Už nebolo treba toľko, ako sa povie, rúčkovať po volante. Radenie rýchlosti mi po chvíli šlo pekne plynulo, ale keď zaznelo „pozor, zákruta! Povolíme plyn, už ideš šesťdesiatkou“, uvedomil som si, že sa to vôbec nezdá, zvlášť keď človek nemá tú vizuálnu kontrolu,“ vysvetľuje. „Ešte párkrát som si okruh užil v pomalšej rýchlosti, ale s plynom a volantom som sa pohral aj tak. Automat som neskúšal, ale myslím si, že to nie je ono, nie je to také hravé maznanie sa s motorom, to si už človek tak nevychutná jeho odozvu, zvuky a ťah. Záverečné dva – tri okruhy sme skúsili aj s prekážkami, gumovými kužeľmi (za vlasť padol asi iba jeden), a potom som pomaličky zaparkoval. Nie k obrubníku, len tak v cieľovej rovinke.“
Presné kilometre Danielovi v pamäti neutkveli, nejaký veľký okruh to zrejme nebol, ako hovorí, šliapnuť sa tam na to ale rozhodne dalo.
„O rýchlosť mi ani tak nešlo, skôr o ten pocit, že riadim auto. A ten bol úžasný! Vychutnával som si predstavu, ako sa krajina okolo pohybuje, a po celý čas sme mali otvorené okná, aby mi neunikol žiaden zvuk. A vďaka nižšej rýchlosti mi žiaden ani neodvial vietor.“
Čerstvý držiteľ osvedčenia si pri mojich otázkach zauvažoval aj o tom, že časom a skúsenosťami by sa zrejme viacero vecí, napríklad aj tá rýchlosť, odhadnúť dalo. Toto však bolo nové auto a hladučký asfalt, a to býva zradné. Ale uhly zákrut sa Danielovi Sobotovi nezatajili. Za tým by som ale rozhodne hľadala a nachádzala jeho vynikajúci orientačný zmysel, priestorovú predstavivosť a uši netopiera, čo mu podľa vlastných slov pomáha nielen pri šoférovaní auta, ale i zubačky – Zatni zuby a šliap!
Nič adrenalínové mu nie je cudzie
Zoznam z úvodu možno ešte doplniť o skok z 35-metrovej výšky zo žeriavu, uchytený len za nohy pružným lanom, splavovanie divokých riek, napríklad Salzy v Hochschwábskych Alpách, šliapanie na jeden z francúzskych ľadovcov či prechod Verdonským kaňonom.
A ak ste zvedaví, ako počas voľného pádu vzduchom reaguje ľudské telo, čo ktoré pohyby spôsobia a ako možno pád korigovať… no, ak ste nielen zvedaví, ale aj odvážni, vyskúšajte si to, ak ste zvedaví, ale bojazlivejší, obráťte sa na Daniela Sobotu. Na jeho štyridsiatku sa totiž nedala zahanbiť ani manželka Majka a prišla so vstupenkou do simulátora voľného pádu. Do vysokého tunela s priemerom 4,3 metra, v ktorom prúdi vzduch rýchlosťou 200 až 270 kilometrov za hodinu.
„ Bolo to niečo úžasné! Len tak sa vznášať vo vetre v leteckej kombinéze! Ako keby som v tom prúde vzduchu plával! Vrelo odporúčam. Fakt to nie je nič náročné. Ja som na tom bol v Prahe v spoločnosti Adroa a údajne tam mali aj vozíčkarov. Dokonca sa s nimi v tom vetre vraj pracovalo lepšie, pretože boli prirodzene uvoľnenejší.“
A čo Daniela Sobotu ešte pokúša? „Mám ešte jeden sen, ale ten si zatiaľ nechám pre seba. Prezradím iba toľko, že sa týka mojich obľúbených vlakov.“
Dušana Blašková
