Autorská a čitateľská súťaž o ceny
Posledné hlasovanie
V ostatnom čísle som písal o hŕstke verných hlasujúcich, tentoraz bola tá hŕstka ešte drobnejšia – tvorili ju len traja hlasujúci. Zorganizovali sme jedno klubové hlasovanie s desiatkou respondentov. Upriamil som sa na tento fakt kvôli tomu, že hlasovanie vernej trojky malo svoju váhu – 10 hlasujúcich poradie príbehov stanovené touto minoritou nezmenilo. Až 17 hlasov získal príbeh č. 24 s názvom Dvere otvorené, o 6 bodov menej si pripísalo číslo 22 Nechytaj ma za kolienko. Trocha v úzadí ostali ostatné príbehy, dokonca i Trapas s názvom Opäť na ceste, ktorý má s 5 bodmi pomyselný bronz. O posledné miesta (aby im to nebolo ľúto) sa podelili príbehy Známa neznámych a Skoľko-toľko, ktoré dostali po 3 body.
Cenu za víťazný príbeh posielame Štefanovi Ivančíkovi, pred ôsmimi svedkami (na notára nemáme) vyžrebovanou hlasujúcou je Mária Duchoňová z Nitry.
Trapas roka 2019
A je tu finále! Čaká nás posledné hlasovanie, ktoré spomedzi víťazov tohtoročných piatich kôl určí trapas roka. Ide o príbehy pôvodne očíslované 1, 7, 14, 20 a 24, my si ich však pre zjednodušenie prečíslujeme od jednotky po päťku. Pred tým si však pripomeňme, že každý hlasujúci má k dispozícii 3 body, ktoré môže ľubovoľne rozdeliť medzi trapasy, a svoje hlasovanie nám zašle buď mailom na adresu duha@unss.sk (do predmetu uveďte slovo hlasovanie), alebo písomne na adresu ÚNSS, Sekulská 1, 842 50 Bratislava. Termín je 31. január 2020.
Josef Zbranek
-
- Som zlodejkou bielych palíc
Sú to roky dozadu, keď som raz tak šla do Únie na Sekulskú. Sadla som si pri Poluse na dvojku a zamyslená som sa viezla k Centrumu. Studený ženský hlas oznámil, že nasleduje zastávka Borská, a to bol pre mňa signál prebrať sa z myšlienok, lebo sa treba chystať vystupovať. Lenže vedľa mňa stál mladý muž, ktorý svoju bielu palicu držal tak, že keď som sa obzrela jeho smerom, do môjho riadne zúženého zorného poľa sa dostala akurát jeho biela palica. Nanešťastie to moje oko vyhodnotilo ako madlo, takže som sa toho „madla“ chytila a chystala som sa vstať. Mladý muž, samozrejme, nelenil a na celú električku skríkol, že mu niekto kradne bielu palicu. V záchvate smiechu som sa zmohla akurát na „prepáčte“ a po chvíli sme vystúpili. Ja som si rozložila svoju palicu a odkráčala som na Úrad ÚNSS a mladík na KS. K cestičke na Úrad vedie 13 schodov, ale zvládla som ich asi na trikrát – tak som sa smiala. No, pre okoloidúce autá to musel byť pohľad pre bohov – medzi štvrtým a piatym schodom stojí a plače od smiechu baba s bielou palicou… Netuším, koho som to vtedy chcela „okradnúť“ o jeho bielu palicu, lebo kým som sa ja pozdravila s Vierkou a spol. a prišla som na stredisko, už som od dotyčného počula len: „Ponáhľam sa teda na ten úrad, ďakujem a prajem pekný deň.“ To bol, samozrejme, impulz k môjmu ďalšiemu smiechu. Čo dodať? Ja viem, že nie som kompletná.
-eka-
- Ako som sa vyfarbil
Po umytí hlavy si zvyknem dať vlasovú vitamínovú výživu. Všetci vieme, že fľaštičky s kozmetikou sú rozličné. To však nebol prípad obalu manželkinho tužidla, ktoré sa s tou výživou celkom zhodovalo. To tužidlo bolo aj s farbivom, ktoré na môj vlasový odtieň zapôsobilo tak, že moja hlava sa stala modrou a takto som išiel do práce. A nie je zamestnanie ako zamestnanie. Modré vlasy na autorite učiteľovi určite nepridajú.
Vlado
- Koberec
Tento „čili“ trapas sa mi stal keď sme si s manželkou kupovali nový koberec. Rozhodli sme sa ho domov dopraviť autobusom MHD. A už je tu prvý, plný ľudí. Šofér nás hneď upozorňuje, že nás s tým kobercom nezoberie. Prichádza druhý, tretí – takisto plné.
„Nebudeme tu stáť do rána,“ hovorím svojej vidiacej manželke: „keď príde ďalší bus, stúpni si do dverí, nasmeruj koberec do voľného priestoru a ja ho potlačím.“
Konečne zastaví autobus, nastupujeme a koberec sa sunie po nad hlavami ľudí. Ja sa však ďalej ako na schodík nedostanem a chytám sa v tlačenici zvislej tyče pri dverách. Asi na piatej zastávke ma upozorní vedľa stojaca slečna:
„Pane, rada by som vystúpila, už sa kvôli Vám prevážam dve zastávky,“ „Ale ja Vám predsa nebránim,“ namietam, „uvoľním Vám aj dvere.“
„To by ste sa musel pustiť tej tyče, pretože sa jej držíte medzi mojimi nohami.“ Krvi by sa vo mne nedorezal.
Dušan
- Na mňa nie!
Keď som čakala svoju najmladšiu dcéru, už som toho veľa nevidela. Gynekológ pri prehliadke vyslovil obligátny lekársky pokyn: „Vyzlečte sa a ľahnite si na lôžko!“ Odložila som odev a ostýchavo som cúvala k miestu, kde som lôžko predpokladala. Hanblivosť podvedomá. Ani skutočnosť, že už som bola matkou dvoch detí, ma jej nezbavila a bránila mi, obrátiť sa k lekárovi čelom. „Prosím Vás, na mňa nie!“ zúfalo skríkol pán doktor, keď som pozvoľna usadala na jeho kolená.
Ľudka
- Dvere otvorené
Pracoval som vo veľkej národnej spoločnosti. Keď sa mi zhoršoval zrak, preradili ma na pozíciu závozníka. Raz som cestoval až do Plzne, kde sme spali na robotníckej ubytovni. Medzi moje činnosti pri ubytovávaní patrilo oboznámenie sa s interiérom, najmä s trasou na WC. Odpočítal som si dvere, aj keď si ich v noci nechávam pootvorené. Aj sa tak v noci stalo, našiel som pootvorené dvere, vkĺzol som pod perinu a ihneď zaspal. Ráno sa zobudím a so mnou pod perinou chlap. Ihneď som vyskočil, vybehol z izby a až na chodbe som zistil, že som o jedny dvere bližšie k toaletám. Tiež si nechali pootvorené dvere. „Ten Váš závozník je nějakej divnej!“ posťažoval si neskôr môj spolunocľažník šoférovi.
Štefan
