Len taká ulička. V martinskej Priekope, nesúca meno po slovenskom architektovi, dramatikovi a hudobnom skladateľovi Blažejovi Bullovi. Od októbra do decembra tak každé dva týždne prevoňaná raz cédrovým drevom, inokedy vanilkou, levanduľou, ružou, citrónom či eukalyptom. Zvlášť okolo čísla 13.
„Do tej nádoby s dvoma rúčkami, čo vyzerá ako hrniec, vložte malé glycerínové kocky,“ počula som cez pootvorené okno sýty ženský hlas. „Tá číra kocka je s olivovým olejom, tie dve nepriehľadné s bambuckým maslom a s kozím mliekom. Voľbu ponechám na vás – ak chcete mydlo od hlavy po päty, odporúčam tú prvú, mydlo s bambuckým maslom je najlepšie na suchú pokožku, dodá jej veľa vitamínov, vyživí ju do poriadnej hĺbky a uberie vám hneď niekoľko rokov, proti ekzémom a alergiám je kozie mlieko. Žiadna z ich neobsahuje alergény.“
V miestnosti to zašumelo, cupitavé kroky svedčili o rýchlom rozhodnutí, štrnganie o činorodosti.
„Mydlovú hmotu najprv rozpustíme. Ale pozor – v žiadnom prípade nie nad priamym ohňom! Chce to vodný kúpeľ. Pomaly ju budeme miešať vareškou, až kým nebude úplne hladká. Máme tu zásteru, chňapku aj utierky, ak by ste potrebovali.“
Pobrala som sa ďalej – načúvať sa nepatrí.
„Mne sa v tom tvoria vzduchové bublinky,“ doľahol ku mne ešte mierne udivený výkrik.
„Skúste to miešať rýchlejšie, ak nepomôže, priniesla som na to sprej.“
Na výzvedách
Zisťovala som a napokon aj zistila. Na tej trinástke sídli Stredisko sociálnej rehabilitácie a vtedy pod oknami som nevdojak zachytila niekoľko inštrukcií jedného z ôsmich stretnutí, na ktorých sa slabozraké a prakticky nevidiace žienky vo veku od 50 do 73 rokov učili vyrábať mydlá. Za všetkým stáli Anna Štefáneková, ktorá prišla s nápadom, Mária Berešová, ktorá pomáhala, kde mohla, titul hlavná lektorka prischol Milote Strončekovej.
Tá mi prezradila, že mydlo si zvládne človek bez väčších problémov vyrobiť aj doma. Dokonca aj nevidiaci.
„Musí len poznať vlastnosti rôznych typov mydlovej hmoty. Tá s olivovým olejom je pomerne riedka, do formičiek sme ju len naliali, nechcelo to nijaké dodatočné úpravy a boli sme si istí, že pekne chytí tvar,“ uspokojovala moju zvedavosť. „Navyše, vďaka takejto konzistencii sa v nej krásne rozpili farby, dokonca každá trochu inak. Používali sme červenú, zelenú, modrú a žltú, tam vlastne ani iných možností niet, a do rozpusteného glycerínu sme ich kvapkali buď pipetou, alebo sme odrezali špičku fľaštičky. Vonné silice boli takisto tekuté, tie sme však dávkovali injekčnou striekačkou. Keby sme to prešvihli tam, bola by to väčšia galiba,“ uzavrela s úsmevom Strončeková.
Dušana Blašková
