Prešli len dva mesiace od posledného čísla Dúhy. Je to len pár dní, zanedbateľná veličina, ak sa pozrieme na celý život. Napriek tomu sa nemôžem zbaviť pocitu, že život nebude taký dlhý, ako sme si ho vysnívali.
V poslednom čísle sme si zaspomínali na Jozefa Lišku, ktorý odišiel začiatkom leta, môžeme však povedať, že 72 rokov je krásny vek. V dnešnom čísle si zase pripomenieme Milana Košíka, ktorý už sedemdesiat dvojku nestihol. Rovnako si zaspomíname aj na Evku Prokopovú, ktorá odišla koncom tohto leta, a tak sa nedožila ani jesene svojho života.
Keď som bola malá, pýtala som sa, prečo dobrí ľudia umierajú mladí a tí zlí zostávajú. Moja babka hovorievala, že ľudia odchádzajú mladí, pretože už dosiahli na zemi potrebnú „svätosť“ a anjeli nie sú potrební na zemi, ale v nebi. Ťažko by však táto odpoveď potešila srdce zasiahnuté žiaľom zo straty blízkej osoby. Asi zbytočne budeme volať Boha a dožadovať sa odpovede na otázku, prečo sa niekomu v štyridsiatich piatich rokoch život končí a niekto sa dostal len do polovice svojich dní. Ak by sme to vedeli, zmenili by sme niečo na svojom živote? Ak by sme sa narodili s dátumom úmrtia, boli by sme šťastnejší? Možno práve preto nám Boh odpoveď nikdy nedá. Ak by sme vedeli koľko času máme, stále by sme si hovorili, že je čas, kým by nebolo neskoro. Aj 45-roční ľudia, ktorí nečakane odídu, by mali byť pre nás varovaním, že zdravie ani vek neurčujú smrti žiadne hranice.
Premýšľam nad tým, či som stihla všetko, čo som chcela. Keby mal prísť zajtra koniec, bola by som spokojná so svojím životom? Boli by ste so svojím životom spokojní vy? Moje rovesníčky majú deti, vyriešené vzťahové otázky s rodičmi aj s kamarátmi a sú šťastné. Asi by sme niečo so svojím životom mali urobiť, kým nebude neskoro. Mali by sme pre to urobiť všetko. Je smutné, že práve ja apelujem na Vás, aby ste žili každý deň ako ten posledný, keď mne sa to zatiaľ nepodarilo, stále všetko odkladám a môj život sa mi páči taký, aký je. Asi len dúfam, že nepríde koniec a ja nebudem musieť ľutovať.
Ale žijem inak! Snažím sa zapamätať si každú chvíľku strávenú s priateľmi a rodinou, každé slovo, ktorým ma podporili a každý skutok, ktorým ma „zachránili“. Tak ani ja ani oni už nebudeme mŕtvi. Nepamätám si na vôňu, na hlas ani na to, čo nosievala moja babka na sebe, ale pamätám si na jej slová, ako ospevovala svoj život, aj keď nebol ľahký. Priznala sa aj s hlúposťami, ktoré robievala ako mladá, a predsa z nej je pre mňa dokonalá žena. Preto možno robím aj veci nad ktorými sa mnohý pozastavujú, niekedy sa správam detinsky, inokedy matersky.
Proti času nemôžeme bojovať, ale môžeme spomínať, pretože spomienky sú to jediné, čo máme, to jediné, čo nám nakoniec zostane, vďaka čomu nikdy nezomrieme.
Za celú redakciu prajem príjemné čítanie
Ivana Potočárová
