Autorská a čitateľská súťaž o ceny – 2. kolo.
Máme tu päť posledných tohtoročných trapasov, v šiestom čísle budeme hľadať absolútneho víťaza z pomedzi víťazov jednotlivých kôl. Preto, kým sa oboznámime s výsledkami tretieho kola, pripomeňme si pravidlá súťaže.
- Jedna osoba resp. jeden e-mail = jedno hlasovanie v každom kole.
- Každý hlasujúci má k dispozícii tri body, ktoré ľubovoľne pridelí jednotlivým príbehom, to znamená, že môže svoje 3 body dať jednému príbehu, alebo trom príbehom prideliť po 1 bode, prípadne jednému príbehu dať 2 body, druhému 1 bod.
- Text hlasovania: číslo a názov príbehu, počet bodov. K tomu hlasujúci pridá svoje meno, priezvisko, adresu a telefonický kontakt.
- Kto zahlasuje anonymne alebo pridelí vyšší počet bodov ako 3, jeho hlas je neplatný.
- O víťazovi kola čiže finalistovi rozhoduje počet získaných bodov. V prípade rovnosti bodov víťazí príbeh, ktorý oslovil väčší počet hlasujúcich, to znamená, že od troch po jednom bode je viac ako tri body od jedného. Keď ani toto kritérium nerozhodne, postupuje celé víťazné duo, či trio atď. Víťazný príbeh bude odmenený vecnou cenou
- Vecnú cenu získa v každom kole aj vylosovaný hlasujúci.
- O absolútnom víťazovi rozhodnú opäť čitatelia vo finálovom kole rovnakým spôsobom hlasovania. Vo finále už odmeníme troch hlasujúcich a adekvátne aj absolútneho víťaza.
- Hlasovať môžu aj autori príbehov, nemôžu však hlasovať za svoj príspevok – trapas.
A teraz sľúbené výsledky
Najvyšší počet bodov (spolu 12) získal príspevok Silvie Milošovičovej s názvom V reštaurácii. Ak ste ho nečítali, autorka v ňom opísala svoje peripetie s kokakolou, pohárom na sviečku a s vidličkami v reštaurácii počas dovolenky v Podhájskej. Príspevok sa stal v tomto kole absolútnym víťazom. Po bode získali príspevky Nekecajte mi do toho, Labroš Pažroš, Uterák a Pohladkanie.
Toto kolo žiaľ pre zdravotné ťažkosti nemohol krásne okomentovať svojím jedinečným spôsobom Jožko Zbranek. Prajeme rýchle zotavenie!
Spracoval Josef Zbranek a (red.)
16 Neviditeľné dvere
Písala som bakalárku a potrebovala som si skočiť do knižnice pre jednu knihu. Knižnica vyzerala až príliš prístupná alebo skôr prítulná pre slabozrakých, pretože po prechode cez obyčajné vchodové dvere mi zrazu vlepili facku sklenené dvere. Vyzerala to, akoby ma zastavilo silové pole. Nebojte sa, nič sa mi nestalo, náraz nebol silný, len som sa cítila trápne. Po sekunde som si začala uvedomovať čo sa stalo a tiež som na dverách zbadala aj kovovú kľučku, ktorá mi pomohla dostať sa z tej priepasti. Keď som išla naspäť, dávala som si väčší pozor. Vedela som, že dvere tam sú, že sú sklenené, priehľadné a že majú kovovú kľučku. Prišla som rýchlo a sebavedome k dverám a snažila som sa nahmatať kľučku. Nebola tam. Ponáhľala som sa, pretože za tými sklenenými dverami stal pán, ktorý sa snažil dostať dovnútra. Vyzerala som, akoby som vo vzduchu chytala molekuly kyslíka. Nevšimla som si, že dvere ten pán, ktorý stál oproti mne, otvoril a čakal kým sa „odtrepem“ na stranu alebo vyjdem von. Nakoniec to pán za otvorenými dverami nevydržal, jednou rukou pustil kovovú kľučku a vošiel do knižnice. Ten pocit, keď sa snažíte otvoriť neviditeľné otvorené dvere…
(IV)
17 Komentovaný film
Na jednej duchovnej obnove mi spolužiačka komentovala kreslenú rozprávku. Ešte pred premietaním nám povedali, že rozprávka sa volá Automat.
Vyzeralo to asi takto: „Doniesli si krabicu. Niečo v nej majú, ale neviem čo…“
Ja som poznal názov rozprávky, tak som sa logicky opýtal: „Žeby automat?“
Spolužiačka reagovala: „Fakt, ako vieš?“
(or)
18 Čiapka
Na pošte čakám na asistentku. Zavolala som taxík a kým Linda vybaví, čo potrebuje, auto príde. Je zima a tak si v chodbičke pred poštou sadnem na chodítko, v ruke čiapku a čakám. V tom – zľahka sa mi ruky niekto dotkne a ide ďalej. Neriešim to, veď ľudia chodia okolo … Prichádza Linda a že: „Už nás čaká taxík, zoberiem ti čiapku, tašku a poďme“. Zloží chodítko do kufra a už v aute mi hovorí, že dobrý nápad, uložiť si peniaze na taxík do čiapky. Nechápem, o čom hovorí, až mi oznámi, že v čiapke som mala dvojeurovku. Smejem sa, až plačem. Keďže taxikár bol starý známy tak som hneď v aute vysvetlila, ako sa tam tá minca dostala – ten dotyk čejsi ruky nebol náhodný, človek sa ma nechtiac dotkol vtedy, keď mi hodil do čiapky mincu.
(eka)
19 Povely
S vodiacim psom spolupracujeme asi tak, že ja mu dávam stručné povely, prípadne pochvaly… Často sa mi stáva, že môj monológ psíkovi si privlastnia okoloidúci dvojnohí tvorovia.
Aj minule si to hasíme do roboty. Pochválim Ivorka : „Dobre!“ A oproti mne sa ozve: „Dobré ránko!“ Alebo nedávno dám Ivovi povel : „Obíď vpravo!“ A pani na to: „Veď ja ťa obídem.“ Haha! Ešte som aj za nevychovanú bola, že som jej tykať začala.
Snežienka
20 Žobrák
Na stránkach našich časopisov sa neraz objavujú rozprávania zrakovo postihnutých o ich skúsenostiach so žobrákmi. Nuž takéto stretnutia nikdy nie sú príjemné, avšak pozor, nikdy neviete, ako si život s vami zažartuje.
Keď som ešte študoval na vysokej škole, cestovával som pravidelne vlakom do Bratislavy a späť. Na stanicu som prišiel so sprievodcom alebo aj sám, kúpený cestovný lístok som si vždy odložil do priehradky v mojom „dokladovníčku“, po nastúpení do vlaku založil do uší slúchadlá od walkmana a cesta rýchlo ubiehala. Skrátka, systém a rutina.
Jedného dňa sa však viacero mojich spolužiakov rozhodlo cestovať domov, preto sme sa na stanicu vybrali spoločne a tam už nasadali každý na svoj vlak. Ten môj šiel prvý, preto som bol najviac nervózny a bál sa, že kvôli zdržaniu, ktoré moji pohodoví spolužiaci dokázali vyrobiť už na internáte, vlak azda ani nestihnem. Ale podarilo sa. Na stanicu sme ako veľká voda dobehli v poslednej chvíli a vlak som stihol aj vďaka tomu, že jedna zo spolužiačok bežala napred a rýchlo mi kúpila lístok, ktorý mi vložila do „dokladovníčka“. Už len naskočiť na vlak, zamávať ostatným a ide sa domov. Usadil som sa, založil slúchadlá a svet okolo prestal existovať. Keď prišiel sprievodca, rutinne som vytiahol doklady a z nich cestovný lístok, ktorý som mlčky odovzdal. Sprievodca mi ho po chvíli rovnako mlčky vrátil a ja som mohol pokračovať v čítaní zvukovej knihy. Príbeh by sa tu mohol skončiť a navždy by ostal bez pointy, keby si práve náš vlak nevyhliadol revízor.
Po asi pol hodinke sa dvere kupé znova otvorili a do kupéčka zaznel prísny hromový hlas: „Revízia! Cessstovné lístky prossím“.
Nič sa nedeje. Opäť vytiahnem dokladovníček, z neho lístok a bezstarostne ho podávam revízorovi. Ten mi ho však vzápätí vracia s namosúreným konštatovaním: „Toto nie je cestovný lístok.“
„Čože? Ako je to možné?“ Hovoril som si v duchu a možno dokonca aj nahlas. Vrátený kus papiera som odložil bokom a začal v dokladovníčku zúrivo hľadať niečo, čo by sa mohlo podobať cestovnému lístku. Našiel som papier podobného formátu a keď som ho podal netrpezlivému revízorovi, ten naň spokojne udrel pečiatku a vrátil mi ho so slovami: „V poriadku.“
Cesta pokračovala už bez problémov, no mne celá situácia vŕtala v hlave. Čo som to vlastne podal revízorovi? A ak to nebol cestovný lístok, prečo mi ho sprievodca predtým vrátil a neupozornil ma?
Doma som celú historku vyrozprával manželke a poprosil ju, aby sa na onen domnelý lístok pozrela. Vzala ho do ruky a začala čítať:
„Som od narodenia hluchonemý, nikdy som nepočul hudbu, štebot vtákov ani hlas mojich detí. Ak môžete, prispejte mi, prosím, sumou aspoň 50 korún.“
Jaaasne. Papierik, ktorý mi pred pár mesiacmi strčil do ruky akýsi žobrák vo vlaku. Ja som ho vtedy len mechanicky zastrčil do dokladovníčka a pustil z hlavy. Teraz sa akýmsi čachrovaním mojej spolužiačky dostal tam, kde inokedy mávam lístok. Nevedel som či sa mám chytať za hlavu alebo smiať z toho, ako som sa sám stal nedobrovoľne žobrákom. Dodnes však ďakujem Pánu Bohu za to, že onen sprievodca mi tento akože lístok iba mlčky vrátil a nepriložil k nemu 50 korún ako príspevok hluchonemému. Odvtedy si radšej lístky do dokladovníčka odkladám sám.
Štefan Kiss
