Učarovala jej sociálna práca. Na stretnutiach yalťákov sa naučila prekonávať mýty. Hovoríme s Máriou Rajtarovu, ktorá je novou posilou krajského strediska v Žiline.
V Únii nevidiacich a slabozrakých Slovenska ste začala pracovať pred nedávnom. Čo vás k tomu viedlo?
„Áno, v Únii nevidiacich a slabozrakých pracujem už takmer štyri mesiace. Čo ma k tomu viedlo, to je taký trošku dlhší príbeh. Všetko to začalo projektom YALTA. Teda vlastne nie, začalo to ešte skôr, už keď som si ako ôsmačka volila svoje budúce zameranie. Vždy som inklinovala k zdravotníctvu, ale keďže som pre svoje zrakového postihnutie nemohla byť žiaden zdravoťák, začala som hľadať čo najpríbuznejšie zameranie a tak som sa dostala až k sociálnej práci. Ako strednú školu som si teda zvolila Pedagogickú a sociálnu akadémiu v Leviciach, odbor Sociálno – výchovný pracovník. Počas štúdia na tejto škole som sa zameriavala predovšetkým na hospicovú starostlivosť, stále ma to ťahalo do toho zdravotníctva a hospice boli skutočne to rozhranie medzi zdravotnou a sociálnou sférou. Postupne sa moje sféry záujmu začali rozširovať. Akousi náhodou som sa dostala na prax k mladým ľudom s kombinovanými postihnutiami, predovšetkým s Downovým syndromom, autizmom a podobne. Bola to pre mňa tiež veľmi obohacujúca skúsenosť a už vtedy som na sto percent vedela, že sociálna práca je to, čomu sa chcem v živote venovať.“
Pri výbere vysokej školy ste už teda mali jasno?
„Pri výbere vysokej školy som sa rozhodovala medzi troma odbormi: liečebná pedagogika, špeciálna pedagogika alebo sociálna práca. Na všetky tri ma prijali a bol to osud, ktorý napokon rozhodol za mňa. V meste, kde bola špeciálna a liečebná pedagogika som si nestihla zabezpečiť internát a tak som nastúpila na sociálnu prácu. Na bakalárskom stupni som vyštudovala sociálnu prácu a na magisterskom stupni som si pridala špecializáciu Poradenstvo a sociálna komunikácia. Počas môjho, teda už deväťročného štúdia sociálnej práce, som si vyskúšala prácu s mnohými cieľovými skupinami od ľudí bez domova, cez detské domovy, terénnu prácu v rómskych osadách, až po seniorov. Zrakáči sa však v zozname mojich praxových pôsobísk neobjavili. Všetko zmenil projekt YALTA, a keď hovorím všetko, myslím naozaj všetko. Práve vďaka tomuto projektu sa zrakáči stali mojou srdcovou záležitosťou.“
Vlani ste o svojom živote a práci hovorili aj v rozhlasovej relácii. Sama máte zrakové postihnutie, no aj z predchádzajúcich odpovedí je zrejmé, že ste navštevovala bežné, a nie špeciálne, školy. Ako sa na to spätne pozeráte?
„Keď sa na to pozerám spätne, rôzni sa to zároveň so životnými obdobiami. Na prvom stupni som ani nepociťovala rozdiel medzi mnou a ostatnými deťmi. Mala som úžasnú pani učiteľku, ktorá síce vôbec nedávala najavo, že mi vytvára akési podmienky, ale automaticky robila veci ako napríklad, keď sme čítali na rýchlosť vyberala knižky s väčším písmom, keď niečo písala na tabuľu, hovorila to aj nahlas a podobne. Vtedy som nemala žiadny problém, necítila som sa byť iná, nebodaj menejcenná, excelovala som, chodila som na rôzne súťaže a podobne. Na druhom stupni sa to už zhoršilo, viac spolužiakov, viac učiteľov, viac predmetov, do toho puberta. Odrazu na druhom stupni vymizli učebnice s relatívne veľkými písmenkami, v matematike sa objavili periodické tabuľky, v zemepise množstvo máp s miniatúrnymi písmenkami a ja som na to odrazu nevidela. Nebola som typ dieťaťa, ktoré zdvihne ruku a povie že na to nevidí, naopak, ostala som ticho a radšej som povedala že daný príklad vypočítať neviem, že neviem nájsť to miesto na mape a že pri čítaní si sem tam domýšľam slová pre svoju prchkosť. Nie preto, že sa mi text rozmazáva pred očami. Všetci mi to uverili a tak sa z výbornej žiačky úplne zbytočne stala priemerná. V tých časoch ešte nebola tak rozbehnutá špeciálna pedagogika, integrácia v podstate fungovala ´na vlastné riziko´ a všetko bolo tak, ako ste si to zariadili sami a ja som si to teda zariadiť nevedela. A ako sa hovorí, nemému dieťaťu ani vlastná mať nerozumie. Na strednej prišla rezignácia, z väčšiny predmetov mi stačilo skrátka prechádzať z ročníka do ročníka. Z nej ma prebrala až vysoká škola, tam to odrazu nebolo o tom, kto vidí a kto nevidí, ale kto vie a kto nevie, moje šance presadiť sa zvýšili. Odrazu sa na počudovanie všetkých znova stala už z podpriemernej žiačky študentka s prospechovým štipendiom. Jediné, čo som od vyučujúcich potrebovala, boli prezentácie, ktoré premietali na hodinách, no odpisovať z tabule som nevidela, fotiť som si to nemohla, medzi spolužiakmi nezriedka vládla rivalita a tak sa poznámky neposúvali. A keď som si išla o prezentáciu slušne poprosiť, stretla som sa napr. aj s reakciou: ´Nooo, ak sa váš zdravotný stav do konca semestra nezmení, popremýšľam nad tým, či vám prezentáciu pošlem.´“
Vidíte v takomto spôsobe vzdelávania a štartu do života viac výhod alebo nevýhod?
„Za výhody integrácie počas štúdia považujem to, že ma to pripravilo na život medzi ľuďmi bez postihnutia. Naučila som sa obmedziť všetky zvyklosti slabozrakých, ako je pozeranie na stranu, prikladanie si textu blízko k očiam a podobne. Za nevýhodu považujem to, že vyučujúci neboli na prácu so slabozrakým žiakom pripravení, nedokázali tak vytvoriť podmienky na efektívnu integráciu a nevyhla som sa šikanovaniu.“
Čo vás najviac na novej práci baví a prečo?
„Popravde, nad touto otázkou som sa takto hĺbavo zamyslela prvýkrát až teraz. Čo ma najviac baví? Ja to skutočne neviem konkretizovať na jednu vec. Veľmi ma fascinuje rozmanitosť ľudí, ich povahy, názory, skúsenosti, radosti aj starosti. A samozrejme, keď už sa dostávame k tým starostiam a mám tú možnosť podať pomocnú ruku, veľmi rada to urobím. A keď následne vidím že tomu človeku z tých starostí ubudlo, teší ma to.“
Museli ste aj niečo prekonať, aby ste mohli nastúpiť?
„Inzerát na pozíciu sociálneho pracovníka v ÚNSS som našla celkom náhodou, vtedy som prežívala celkom hektické obdobie. Dokončila som si vysokú školu, rýchlo som sa potrebovala niekde zamestnať, avšak ešte som si dorábala večerné štúdium na inej škole, takže s hľadaním zamestnania som to nevidela ružovo. Na konci vlaňajšieho septembra som sa presťahovala do Levoče, kde som mala spomínanú večernú školu a nastúpila som aj do RSZP, kde som sa chcela naučiť Brailovo písmo a techniky chôdze s bielou palicou. No inzerát mi stále nešiel z hlavy, povedala som si, že to aspoň skúsim. Keď mi oznámili, že ma prijímajú, zdvihol sa mi v hlave vír myšlienok: ´Čo teraz? Potrebujem byt! Zasa sa sťahovať, veď v Levoči bývam len dva týždne a prisťahovala som sa predvčerom, toto zaiste nebude možné´. A Levoča, a priatelia a RSZP a Žilina, kde som bola až dvakrát v živote, keď rátam aj pohovor… Našťastie som stretla úžasného človeka, Mateja Králika, ktorý mi všetky tieto moje pochybnosti vyvrátil a som mu veľmi vďačná. Nasledoval maratón, v piatok som začala prelistovávať inzeráty na byty v Žiline, obvolávať majiteľov… a skrátim to, v nedeľu som už mala prenajatý byt. Tak trošku mám pocit že sa všetko riešilo samo, ja som sa len prizerala, čudovala, tešila sa a stresovala z neznámeho. Samozrejme, potom nasledovala tá ťažšia časť, zabývať sa a zorientovať sa v meste. Priznám sa, to boli nekonečné blúdenia, GPS v mobile mi nefungovala, mesto bolo veľké a ja stratená. Celý mesiac trvalo, kým som sa naučila aspoň základnú orientáciu v rámci mesta a sídlisk. Dokonca som si musela kúpiť nový mobil, pre spomínanú GPSku, lebo bez nej by som blúdila asi dodnes.“
Upútal vás aj projekt YALTA. Čo si na tomto projekte ceníte najviac?
„To, že tento projekt vznikol, že si jeho realizátori dali toľko námahy s nami yalťákmi, že mali záujem venovať nám svoj čas, energiu a že nás tak úžasnou formou vzdelávali. Mali sme úžasných lektorov.
Pre mňa bol najväčší zlom v živote to, že som vďaka projektu YALTA spoznala zrakovo postihnutých mladých ľudí. Pretože som bola vždy integrovaná nepoznala som nikoho, kto by si v živote prechádzal tým čo ja. A odrazu som spoznala približne dvadsiatku ľudí, ktorý mi boli niečím tak veľmi blízki.
Vďaka tomu som sa začala na svet pozerať z inej perspektívy. Odrazu som začala vnímať rozdiel medzi ´byť postihnutý´ a ´byť zrakáč´.“
V čom je rozdiel?
„Odmalička nado mnou lekári aj rodina dvíhali varovný prst: ´Dávaj si pozor, lebo oslepneš. Nerob to, lebo oslepneš. Pozor, možno sa ti narodí slepé dieťa.´ A pre mňa sa slepota stala strašiakom. I keď od nej vôbec nemám ďaleko, a teda ju dôverne poznám, rástol vo mne iracionálny strach. Spomínam si ako som pri prvom príchode na YALTU mala sprevádzať nevidiacu slečnu. Týždeň som premýšľala nad tým, o čom sa s ňou vlastne budem rozprávať, aké slová používať, za žiadnu cenu som jej nechcela ublížiť, uraziť ju a pod. Bála som sa používať slová ako – vidieť, pozrieť, téma filmy automaticky vypadávala, aj téma krásy prírody…vlastne mi nezostávalo skoro nič, o čom by som sa s ňou mohla bez obáv baviť. No bol to obrovský omyl, čo som po spoznaní zrakáčov zistila. Sme všetci na jednej lodi a či už vidíme viac alebo menej, svetlo či tmu, obrysy alebo len hmlu, sme si podobní, vzájomne si pomáhame, posúvame sa vpred a môžeme sa rozprávať o všetkom. Zrakáči ma naučili prekonávať všetky mýty a osveta, ktorú sme v rámci projektu YALTA robili, posúva túto pozitívnu vlnu ďalej. YALTA ma zároveň naučila že by sme nemali svoje znevýhodnenie skrývať, ale naopak, nebáť sa o ňom hovoriť, nebáť sa hovoriť o svojich potrebách, spolupracovať s ľuďmi bez postihnutia a tak ďalej.“
Aké pomôcky vám umožňujú vykonávať vašu prácu?
„Ja som veľmi nezodpovedný používateľ kompenzačných pomôcok. Keď už aj nejakú kompenzačnú alebo optickú pomôcku mám, tak ju buď stratím, pokazím, rozbijem, alebo inak zašantročím. Ďalšia vec je problém s príliš veľkou nápadnosťou. Viete, keď si mladá baba, ako ja, odrazu v obchode vytiahne lupu a začne študovať nejakú etiketu, som atrakcia č.1. Podobne je to aj s monokulárom. Mám maličký prizmatický monokulár, ale keď ho vytiahnem na autobusovej zastávke a snažím sa zaostriť na číslo MHD, ľudia sa tvária, akoby som bola terorista . Preto som sa rozhodla riešiť si takéto situácie s jedinou pomôckou – smartfónom. Investovala som do smartfónu s dobrým fotoaparátom a všetko si riešim cez fotky respektíve cez zoom fotoaparátu. Ľudia sú zvyknutí na to že si dnes všetci všetko fotia, tak si to môžem dovoliť aj ja.“
Čo by ste v živote chceli ešte po profesijnej i osobnej stránke dosiahnuť?
„Po profesijnej stránke chcem získať veľa nových informácií, schopností a zručností, ktoré budem môcť ďalej zužitkovať pre dobro klientov. Časom by som sa veľmi rada zaangažovala do vytvárania projektov, aj to vo mne podnietila YALTA. Zatiaľ sa chcem čo najviac zamerať na prax a potom už pomaličky budovať aj svoj osobný život – manžel, dieťatko a tak, čo život prinesie. Mňa vie život vždy prekvapiť, tak to nechám naň, nech prinesie, čo má.“
Halka Tytykalová
