Aj tento rok sa v KS Košice rozhodli osviežiť si leto denným integračným táborom pre deti so zrakovým postihnutím (ZP), ich súrodencov a priateľov. Od 8. do 12. júla servírovali zvedavej jedenástke nielen zážitky a vedomosti, ale nenápadne, aby ich cez prázdniny nikto neupodozrieval z učenia, im dávkovali lekcie zo sebaobsluhy a priestorovej orientácie, nabádali k tomu, aby tolerovali, že nie sme jeden ako druhý, aby sa usilovali hrať tímovo, spoliehali sa na vlastné sily a nie na to, že za nich všetko vyriešia a urobia dospelí, aby vedeli slušne o pomoc nielen poprosiť, ale ju aj odmietnuť. Pomerne náročné zadanie, čo poviete? Zvlášť, ak človek vie, že najmladší účastník mal 8 a najstarší 14 rokov. Košičania si ale so všetkým poradili na výbornú!
Prvý deň prichýlila táborníkov Východoslovenská galéria. Pootvorila im dvere do reštaurátorského ateliéru a prostredníctvom interaktívnych hier, edukačných aktivít, hmatových reliéfov a kolekcií výtvarných diel umožnila ponoriť sa do príbehov, ktoré ponúkajú zadné strany, poškodené časti a odkryté vrstvy exponátov. Zároveň vytvorila podmienky, aby mohli okúsiť poddajnosť hliny, vôňu farieb a prácu so štetcom.
„Ešte pred májovou vernisážou výstavy Zachránené na dotyk sme sa s našimi dospelými klientmi boli v galerijnom ateliéri vyhrať s hlinou. Úspech to malo obrovský, tak sme si povedali, že práve takto veselo by sme mohli začať tábor,“ pustila sa do rozprávania Erika Forgáčová z KS Košice, ktorá takto letovala už po druhý raz. „Zoznamku za okrúhlym stolom a s oficiálnym scenárom sme preto z programu rovno vyškrtli – reku, zababraní, ulepení a pofarbení sa skôr zbavia prípadnej trémy. A veruže sme sa nemýlili! Druhá vec, ktorú sme nahlas nepovedali, boli naše plány povzbudiť ich fantáziu a precvičiť jemnú motoriku, ktorá u niektorých od vysvedčenia evidentne zlenivela.“
Mládežníci totiž nedostali konkrétne zadanie, každý zhmotnil nejakú svoju momentálnu predstavu, takže do pece sa napokon, pravdaže, poctivo označené iniciálkami, šupli nielen mištičky a tanieriky, ale aj postavičky. Z ich pôvodu by vraj škrupulóznym antropológom i biológom poriadne oťaželi hlavy, ale keď fantazírovať, tak fantazírovať, nie? Výstavné priestory návštevníkom z ÚNSS odhalili obrazy a sochy, z kinetického piesku sa im pod rukami dvíhal dom, na dotykových monitoroch mohli reštaurovať staré múry. K dispozícii však mali aj makety, ktoré si mohli obkresľovať a vyfarbovať, a bábiky, ktoré sa stali modelkami a modelmi pre rôzne odevné kreácie. Bez povšimnutia však neostali ani on-line aplikácia, dotykové faksimile stredovekých svätíc Barbory a Kataríny, či reliéfy nosných diel s popisom v braili. Závisti neprepadajte, nemáte najmenší dôvod! Výstava totiž trvá do 20. októbra
Ani veľa čokolády nie je dosť
Pochopili to už pred tromi tisíckami rokov Mayovia, Olmékovia a Aztékovia. Pravda, cesta od veľmi horkého a penivého nápoja z rozomletých plodov zeleného kakaovníka, zahusteného kukuričnou múkou a dochuteného napr. vanilkou, korením alebo chilli, k lahodnejšej čokoláde s mliekom a cukrom trvala celé stáročia. Krištofa Kolumba i španielskeho dobyvateľa Hernanda Cortéza však táborníci pustili… podľa mňa ani do toho prvého ucha nevkĺzli, obávam sa, že ani čokoládové putovanie zo španielskeho, francúzskeho a napokon rakúskeho dvora až na Spiš im zvlášť v pamäti neutkvelo. Niet sa čo čudovať! Vidina ochutnávky krémovej tekutej čokolády všetky úmysly dokonale zaplavila a dočista polepila.
„V Nestville Chocolate v Hniezdnom nás privítali nie po slovansky chlebom a soľou, ale po západoafricky alebo stredno- či juhoamericky tekutou čokoládou. Horkou, mliečnou, bielou, dokonca ružovou,“ oblizovala sa pri spomienkach Erika Forgáčová. „Znie to možno umelo, ale znenie klame! S podozreniami na farbivá a dochucovadlá sme sa vďaka tamojším majstrom rozlúčili hneď po tom, ako nás zoznámili s bôbmi z kakaovníka odrody Ruby, ktoré jej charakteristickú ovocnú chuť dodajú bez chémie. Vzápätí sa nám rozpustili aj ďalšie predstavy. Tekutá čokoláda, ktorou nás tam počastovali, mala od tej varovej z domáceho vodného kúpeľa poriadne ďaleko. Táto bola hustá a lesklá, takže keď sme do nej ponorili paličky a chvíľku ju láskali, čokoláda sa nám na ne krásne navrstvila a po vychladnutí nám vznikli originálne lízanky. Niektorí táborníci si ich ozdobili cukríkmi, vkusne zabalili a pochválili sa nimi aj doma – predstavte si, kvalitná čokoláda nevzdorovala ani viac než tridsiatke na teplomere – iným rodičom muselo stačiť len rozprávanie. A to nielen o hniezdnych šmakuládach, ale napr. aj o nádhernom, košatom kakaovníku, vždyzelenom stromčeku, ktorý zdobil zákaznícku zónu a skutočne pôsobil ako živý.“
Z čokoládovne si to košická výprava namierila na staroľubovniansku Zámockú, hneď za areál skanzenu. Ťažko tu hľadať pokračovanie sladkého krémového motívu, hoci teda pravdou je, že vojaci počas II. svetovej vojny dostávali ako zdroj energie aj čokoládu. Do doslova bojových podmienok priviedli úniáci svojich zverencov preto, lebo sľuby treba plniť a návštevu Vojenskej expozície Michala Strenka si dohodli ešte vlani. Mládežníci chceli zreálniť svoje predstavy o zákopoch, podzemných bunkroch, delostreleckých batériách, pozemnej i leteckej vojenskej technike. Tak prečo nie? Jediná expozícia svojho druhu na Slovensku ponúkla navyše pohľad na veľkú zbierku palných zbraní a prezentáciu pôsobenia slovenských vojakov v aktuálnych vojenských konfliktoch a mierových misiách. Detaily má opäť Erika Forgáčová:
„Musím povedať, že táto prehliadka kolektív veľmi stmelila. Viaceré časti expozície si totiž vyžadovali naozaj úzku spoluprácu. Prejsť v realisticky vybudovanom, vyše 100-metroovom zákope, podliezť ním popod tank, stráviť chvíľu vo vojenskej sanitke či poľnej kuchyni, všade prirodzene vznikali situácie, keď si navzájom museli pomáhať, požiadať o pomoc, ale aj definovať, aký typ pomoci potrebujú. Toto sme ich vlastne učili počas celého týždňa – aby sa spoliehali na seba a nie na to, že dospelí si problém všimnú, definujú jeho príčiny, vymyslia, ako ho vyriešiť a napokon to všetko aj vykonajú. Účastníci už boli dosť veľkí, a hlavne dosť zrelí na to, aby preberali zodpovednosť sami za seba,“ objasňuje pracovníčka KS Košice. „Zdá sa mi, že s touto taktikou sme mali úspech. Rýchlo pochopili, že nie každý má rovnakú štartovaciu pozíciu – nešlo, povedzme, len o kvalitu zraku, ale napr. aj o poruchu reči či pozornosti. Dbali sme nielen na to, aby sa nikto z nikoho nevysmieval, neponižovali jeden druhého, ale aj na to, aby sa to učili rešpektovať. Jemne sme ich preto naviedli, aby prakticky nevidiacich kamarátov chytili za ruku a odprevadili, aby im exponáty podali do ruky, aby mal každý dostatok času povedať, čo povedať chce, aby sa nedopĺňali, neutekali, kým veta nie je dokončená, aby nepoukazovali na to, že niekto prišiel v značkovom, iný v obyčajnom tričku a pod.“
Najprv zážitok, potom… ďalší
V stredu tiahli Košičania takmer 4 kilometre Čermeľským údolím, lepšie povedané, nechali sa ťahať, a to jednou z lokomotív Detskej železnice. Detailistov musím sklamať. Neviem totiž, či to bol najstarší prevádzkovaný parný rušeň U 36.003 menom Katka z roku 1884, Krutwig alebo niektorá z motorových lokomotív. Ani to neviem, či nasadli do otvoreného alebo krytého vozňa. Isté však je, že vozne boli historické, že sa zastavili pri staničnej budove v pseudošvajčiarskom slohu, kde sa nachádzajú dosiaľ používané historické výhybky a koľajnice, a že skončili vo výletnom stredisku Alpinka. Účastníci mali zážitok, organizátori radosť zo splnenia ďalšieho vlani daného sľubu a menšie obavy z nadchádzajúceho programu. Vo štvrtok ich totiž čakal vlak v životnej veľkosti, Tatranská železnica i lanovka, a keďže nie všetci mali s cestovaním vlakom skúsenosť, všetky schody, tlačidlá, sedadlá, dvere i okná si ukázali, takpovediac, nanečisto.
„Popoludnie sme strávili na stredisku,“ hovorí Erika Forgáčová tónom, z ktorého je hneď zrejmé, že aj na tento bod táborového programu spomínajú účastníci s úsmevom. „Vyhliadka na návštevu Tatier nám mládež pomohla udržať v našej kuchynke. Rozbíjali sa vajíčka, sypala strúhanka, obaľovali vyklepané rezne, natierali, plnili a napokon balili chlebíky – cestovanie a hlavne výlety na čerstvom vzduchu bývajú hladné. Sebaobsluhu, pravdaže, starostlivo zamaskovanú, by sme si neodpustili tak či tak, ale minuloročné palacinkovanie ukázalo, že rodičia svoje deti so ZP nejako zvlášť v kuchyni nezaúčajú. Ktovie, či sa boja, alebo všetko spravia sami, pretože je to rýchlejšie, pohodlnejšie a neraz aj čistejšie. Ale činnosti, ktoré sme s nimi robili my, neboli náročné a naozaj ich pekne zvládli.“
Štvrtok čakalo výletníkov z Košíc putovanie naprieč Slovenskom. Chceli stihnúť Vlkolínec, Dunajec, Bojnický zámok, ale aj mnoho iného, s mladšími sa vybrať do slovenských ľudových povestí a rozprávok, so staršími vstúpiť do antigravitačných miestností a opäť si trošku vycibriť orientačný zmysel – vlani sa túlali najväčším labyrintom v strednej Európe, tvorenom dvojmetrovými brestmi v Starej Ľubovni, tento rok prešli zrkadlovým bludiskom.
„Takéto výsostne vizuálne atrakcie sme si dopriali len preto, že sme tento rok nemali žiadneho nevidiaceho účastníka. Keby sa hoci jeden musel uspokojiť len s popisom, menili by sme program,“ dozvedám sa z rozprávania jednej z organizátoriek tábora. „Ale aby som vás nenapínala. Boli sme v TrickLandii v Starom Smokovci, kde umelci spojili moderné technológie s ľudovou kultúrou. Trickart je totiž umenie, ktoré vytvára vizuálne ilúzie, takže ten istý obraz vidíte inak pod červeným a inak pod modrým svetlom, a čo malo veľký úspech, dvojrozmerné obrazy získavali náhle tretí rozmer. Spod Tatier sme si vďaka tomuto triku odniesli viacero pozoruhodných fotografií – našim mládežníkom na počkanie narástli anjelské krídla, korunovali sme ich na kráľov a kráľovné a usadili na trón. Ten honosný, ale aj ten, kam musí každý zájsť pešo.“
Ani druhá lekcia gazdinkovania na seba nenechala dlho čakať. Tentoraz však podmienky neboli ani zďaleka také civilizované. Zážitok z opekačky pod kopcom Hradová však všetko napravil! Ale nedalo sa inak, posledný táborový deň si naši chceli užiť krásny pohľad nielen na mesto, ale aj do Košickej kotliny, Hornádskej doliny, na Čiernu horu, Volovské a Slanské vrchy, čo im, ako inak, umožnila iba vyhliadková veža, ktorá sa vo výške 21,5 metra týči nad Košicami. Úškrny nie sú na mieste! Na všetkých štyroch stranách veže sa nachádzajú reliéfne mapy s vyznačenými najvyššími vrchmi na okolí a informačné tabuľky s popismi panorámy. Každý teda presne vedel, čo vidí, a kto poriadne nevidel, nahradil oči rukami.
Zo zákulisia
Za úspechom tábora stojí celý tím KS Košice, ktorý venoval hodiny a hodiny premýšľaniu, príprave a napokon organizácii programu. Veľmi pekne ďakujeme za skutočne mimoriadne štedrú finančnú podporu Košice International School, vďaka ktorej sme mohli účastníkom zabezpečiť nielen celý program, ale aj stravu a pitný režim na celý týždeň. Naše poďakovanie patrí aj 1. Lions Clubu Košice, ktorý nám zabezpečil autobus do Hniezdneho, spoločnosti LuXbus a šoférovi, s ktorým sme bezpečne dorazili do cieľa, dm drogerie markt za hygienické balíčky so všetkým, čo sa počas letných horúčav oplatí mať pri sebe, a Erike a Petrovi Balážovcom. Najväčšie poďakovanie však chceme vysloviť účastníkom, ktorí nás do jedného opäť poctili svojou dôverou a po roku do nášho tábora prišli opäť, dokonca priviedli aj nových kamarátov.
Dušana Blašková
