Presvedčili sme sa o tom v Štátnom archíve Trnava, kde sme si to jedno letné predpoludnie namierili s autobusom plným členov ZO-čiek Bratislavského kraja. GPS sme nepotrebovali, viedla nás zvedavosť, čo na pergamenoch zvečňovali škrípajúce husacie brká, čím pri mihotavých sviečkach zdobili texty starí zhrbení pisári, čo znázorňujú voskové pečate, ako voňajú stáročné listiny a čo všetko tu z písomností ostane po nás. Hnala nás však aj zmienka o tom, že históriu Trnavy formovali aj nevidiaci a archív dokonca niekoľko takýchto bodkovaných spomienok uchováva, a uistenie, že výstava Od plyšového medvedíka po šach. Hry a hračky v priebehu storočí je do značnej miery rukolapná.
„Štátny archív v Trnave je jedným z ôsmich štátnych archívov s regionálnou územnou pôsobnosťou. Okrem sídelného archívu v Trnave máme pracoviská v Skalici a v Šali, kde sú uložené dokumenty z okresov Senica, Skalica, Galanta, Šaľa a Dunajská Streda. Sídelný archív v Trnave uchováva zhruba 8 kilometrov archívnych dokumentov, z toho 6 je v budove na Štefánikovej ulici, kde má odborná i laická verejnosť prístup tak do bádateľne, ako aj do výstavných priestorov na prvom poschodí,“ privítala nás riaditeľka inštitúcie Júlia Ragačová.
Vysvetlila nám, že pod ich strechou sa nachádzajú nielen dokumenty z orgánov miestnej štátnej správy, z obecnej samosprávy, z orgánov súdnictva, písomnosti politických strán, rôznych kultúrnych ustanovizní, všetkých typov škôl, ale aj mapy, plány, plagáty, letáky či trojrozmerné predmety ako medaily či pečatidlá. Archív sa snaží získavať osobné fondy a iné archívne dokumenty aj od súkromných vlastníkov. Tie dostávajú buď darom, alebo ich odkupujú za sumu, ktorú určí akvizičná komisia, zasadajúca dva razy ročne. Rozprávanie o mladších dokumentoch – na takmer priesvitnom papieri, ktoré sú náchylné rozpadnúť sa už pri nepeknom pohľade, sme si odpustili, a opatrne sme sa naklonili nad staručké, krásne popísané a vyzdobené pergameny.
Dejiny chránené pečaťou a zámkom
Na našom území sa listiny vyhotovovali výhradne z pergamenu. Remeselníci spracovali, vyhladili a vybielili teľaciu, jahňaciu, príp. kozľaciu kožu, z ktorej sa vyrezal potrebný kus. Najčastejšie obdĺžnik s veľkosťou… No, podľa toho, čo všetko sa naň muselo zmestiť – Trnavčania uchovávajú písomnosti s rozmermi 20 na 30 centimetrov, ale aj vyše metrové. Na písanie slúžili najmä brká (ak sa teda zdržíme v stredoveku a v novoveku), ktoré sa namáčali do železodubienkového atramentu. Ten si pisári často miešali sami, takže sa odlišoval nielen odtieňom, ale i farbou. Konkrétny „recept“ a podmienky, v ktorých listina prečkávala stáročia, ovplyvnili stav, v ktorom sa zachoval. Niektoré litery sú sýte a čitateľné dodnes, iné vybledli, zopár ich dokonca zhrdzavelo.
Keď bol pisár hotový, putoval pergamen ďalej. Nasledovalo totiž zdobenie. Ako husto „obrastie“ iniciála rastlinnými motívmi, ako jasne sa zaleskne zlatom, či budú dôležité časti textu zvýraznené červenou, ako detailne a farebne bude znázornený erb, to všetko záviselo od toho, nakoľko bol zadávateľ ochotný odľahčiť mešec.
Ako nám prezradil Jakub Roháč, ďalšou otázkou prestíže bola pečať.
„U nás sa listiny nerolovali, ale skladali. V spodnej časti boli zahnuté do pliky a následne spečatené. Pečate najstarších civilizácií vznikali z hliny, u nás sa najčastejšie využíval vosk. Nie však čistý včelí, ale obohatený o rôzne prímesi, ktoré ovplyvňovali jeho farbu a tvrdosť. Najvýznamnejšou formou pečate boli tzv. buly, teda kovové pečate z olova, či dokonca pozlátené. Pochopiteľne, dovoliť si to mohli len významní vladári či sám pápež. Takáto pozlátená bula bola pôvodne aj na najstaršom dokumente, ktorý náš archív uchováva, t. j. na listine Bela IV. z roku 1238, ktorou Trnava získala výsady slobodného kráľovského mesta. Originál pečate sa nám, žiaľ, nezachoval, máme len jej kópiu, vyhotovenú podľa buly z toho istého obdobia z Chorvátska. V stredoveku bol vosk červenej farby vyhradený panovníkom a tým, ktorým to vyslovene udelil ako privilégium (pečate trnavských listín sa napr. takisto červeneli), najčastejšie sa však pečatilo voskom prirodzenej žltohnedej farby,“ ďalej skladal a pečatil naše vedomosti Jakub Roháč. „Neskôr sa od takýchto prísnych pravidiel upustilo, takže na pergamenoch sa objavovali aj zelené či čierne pečate, po ktorých siahali napr. vdovy pri pečatení svojich listov. Veľké privesené pečate mohli byť chránené dreveným alebo plechovým puzdrom. Ak sa vosk nalial priamo na pergamen a do neho sa odtlačila tzv. pritlačená pečať, často ju chránila clona, teda štvorček papiera, ktorý sa prikladal na ešte teplý a mäkký vosk. Pečate boli zvyčajne privesené na šnúry z hodvábnych vláken alebo konopné povrázky, ktoré sa prevliekli otvormi vyrezanými v pergamene. Zvlášť hodváb býval farebný, často vo farbách uhorskej trikolóry (červenej, bielej a zelenej).“
Spečatené listiny mali spravidla neobmedzenú časovú platnosť, ktorú ale zaručovala osobnosť vydavateľa. Ak by sa listina našla s roztrhnutou šnúrou alebo zlomenou pečaťou, bola by automaticky považovaná za neplatnú, pretože by vzniklo podozrenie, že niekto do jej obsahu neoprávnene zasahoval. Skôr, než sa spýtate, áno, dá sa čítať aj spečatená a zošnurovaná. Naopak, zapečaťovali sa len mandáty, ktorými panovník niečo prikazoval, jednorazové nariadenia, nariadenia s dočasnou platnosťou alebo uzatvorené listy. „Okrem obsahu sa, pochopiteľne, chránili aj samotné listiny. Neraz sa uchovávali v okovanej truhlici, ktorú bolo možné odomknúť len vtedy, ak sa zišli všetci majitelia kľúčov od jednotlivých zámkov. Odcudzenie však predstavovalo len jednu z hrozieb. Ďalšími boli požiare, povodne, škodcovia, dnes už vieme, že ich poškodzuje aj nestabilná teplota a vlhkosť,“ rozvíja tému Jakub Roháč. „Treba ale povedať, že pergamen má veľmi dlhú životnosť, v podstate aj stredoveký a ranonovoveký papier je pomerne odolný. Pri jeho výrobe sa totiž používali namiesto dreva konopné či ľanové vlákna, oproti súčasnému je preto hrubší a lepšie znáša vlhkosť. Pri nevhodnom spôsobe uloženia ho môže aj tak napadnúť hniloba alebo červotoč, pri ktorých je potrebný zásah konzervátora. Drevitý papier z neskoršieho obdobia, najmä ten z 19. stor., je veľmi kyslý, takže v podstate rozkladá sám seba. V prípade, že časť listiny chýba, putuje dokument do jednej z dvoch reštaurátorských dielní – do Slovenského národného archívu alebo do Spišského archívu v Levoči. Zvyčajne sa chýbajúca časť dopĺňa mokrým dolievaním alebo suchým reštaurovaním pomocou japonského papiera. Podmienkou je, aby boli zásahy viditeľné, v ideálnom prípade aj zvrátiteľné. Inými slovami, reštaurátori nemôžu použiť materiál v úplne rovnakom odtieni, pretože by nebolo možné rozoznať, pokiaľ siaha originál a odkiaľ je listina dorábaná. Jednotlivé písmená ani slová sa nedopisujú, a to ani vtedy, keď ich vieme doplniť, alebo existuje odpis.“
Bodovým písmom v kronikách mesta
V roku 1976 získal Štátny archív v Trnave publikácie z oblasti hudobnej vedy, notové záznamy i bohatú korešpondenciu z osobnej pozostalosti Ernesta Emanuela Šumeru, rodáka zo Spišského Podhradia, ktorý po otcovi zdedil mimoriadne hudobné nadanie. Prirodzený talent a absolútny sluch ho predurčovali na vynikajúcu kariéru. Tú však v pätnástich rokoch poznačilo nešťastie, v dôsledku ktorého prišiel o ľavé oko a neskôr stratil zrak úplne. Neuveriteľných 60 rokov pôsobil ako organista vo františkánskom kláštore, kde mu pred časom odhalili pamätnú tabuľu. Ale aj tunajší evanjelický kostol je s jeho menom úzko spätý. Ernest Šumera totiž spolupracoval so zvonolejárom Fischerom, ktorý pôsobil v celom trnavskom regióne, dokonca podľa nápevu protestantského chorálu spoločne navrhli zvonkohru, ktorá sa v nedeľu na poludnie rozlieha z veže evanjelického kostola dodnes. Pochovaný je v Trnave na Novom cintoríne.
Čítajúc list malej Gitky „milému kantorkovi“ a ponárajúc sa do školských čias, kedy za katedrou stával Viliam Hrabovec, som sa dozvedela aj to, že väčšina dokumentov, ktoré archív 14 rokov po Šumerovej smrti do fondu získal, je písaná nemecky, osobná korešpondencia je v slovenčine. Dve publikácie majú popri braili nápisy aj v latinke, ale zvyšné sú výlučne v bodovom písme a bez pomoci Júliusa Bartka z Knižnice Juraja Fándlyho v Trnave by archivári dodnes tápali. Vďaka nemu ich mohli identifikovať a kategorizovať, pri listoch určiť odosielateľa a dátum, ak bol uvedený.
Od plyšového medvedíka po šach. Hry a hračky v priebehu storočí.
Nápad na výstavu sa zrodil pred niekoľkými rokmi, po otvorení účtovnej knihy z roku 1593. Poškodená kožená väzba povolila a odhalila lepenku vyrobenú z nerozrezaných tlačených hárkov hracích kariet, na ktorých sa jasne rysovali čiernobiele gule, srdcia i čísla. Či „čertove obrázky“ prekonali na ceste do lepenky účtovnej knihy nejaké dobrodružstvá, alebo ich tam doviedla obyčajná snaha nemrhať papierom, nevedno. Isté však je, že trnavskí archivári im príbeh napísali. Jeho vyústením je výstava Od plyšového medvedíka po šach. Hry a hračky v priebehu storočí, ktorú si môžete prezrieť do konca októbra tohto roku.
Úsmevným čítaním bude nepochybne dokument o zaistení nelegálnej herne v Piešťanoch (1924), správa o hraní hazardnej hry „Monte Carlo“ v Hlohovci (1925) či rozsudok Okresného súdu v Piešťanoch vo veci hrania hazardnej kartovej hry Očko, nostalgickým informácie o vynálezcovi Rubikovej kocky, ktorého otec pochádzal z Piešťan, zaujímavosti o hračke mončiči či slávnych céčkach. Archívne dokumenty však ani zďaleka nie sú jediným lákadlom výstavy. Exponáty z 19. a 20. stor., z ktorých viaceré môžete vidieť na vlastné ruky, privandrovali od Viliama Šimka z Trnavy, Aleny Herrmannovej z Dechtíc a od zborového farára pôsobiaceho v Mýte pod Ďumbierom Štefana Škorupu, ktorého zbierka hračiek má v súčasnosti úctyhodných 4000 kusov. Niektoré vystavované predmety pochádzajú aj zo súkromných zbierok zamestnancov trnavského archívu.
„Najhračkovejšou hračkou spomedzi všetkých hračiek je plyšový macko,“ ujal sa slova Ján Melich. „ Po prvýkrát sa objavil v roku 1902 v Nemecku, úspech mu zabezpečila obľuba v USA, a to vďaka historke o tom, ako Theodore Roosevelt na poľovačke odmietol zastreliť medvieďa. Pravdaže, spoločnosť mu robia aj iní plyšáci, najmä opíc tu máme požehnane. Významnú časť výstavy tvoria zaujímavé a krásne bábiky. Časti z nich vdýchli život svetoví výrobcovia, svoje miesto si tu však našli aj také, ktoré sa hrdo nesú v krojoch z rôznych slovenských regiónov, dokonca i bábiky s inou farbou pokožky. Mnohí si myslia, že je to móda posledných rokov, ale opak je pravdou. Najstaršia černošská bábika, dočasne prebývajúca v Trnave, pochádza z roku 1935. Je ňou habešánek, ktorého profil s náušnicami a turbanom si zrejme mnohí pamätajú z niekdajších obalov čokoládovej tyčinky Kofila. Meno dostal podľa dobového názvu Etiópie – Habeš. Keď na túto krajinu v roku 1936 zaútočilo vtedy nacistické Taliansko, ľudia v Československu si bábiku kupovali ako prejav solidarity s napadnutou krajinou, výnos z predaja bol použitý na humanitárne účely. Aj vďaka tomu sa podarilo vybudovať dobré vzťahy medzi týmito krajinami, ktoré pretrvali aj po II. svetovej vojne,“ vysvetľuje s nadšením zamestnanec archívu ďalej. „Máme tu však aj indiánov a indiánky, klaunov a nádherne desivého Petra Pana, čo je známa rozprávková postavička, ktorá bola vymyslená v roku 1902 a na ktorú sa podľa mňa nechytá ani vraždiaca bábika Chucky. Má štrbavý úsmev a pohľad, ktorý viacerým kolegyniam odniesol spánok,“ prezrádza Ján Melich. „Výnimočnou je bábika z roku 1937, ktorá neslúžila na hranie, ale ako dekorácia. Konkrétne táto patrila babičke našej pani riaditeľky a po ustlaní sa usadila na posteľ a rozprestrela svoju širokánsku háčkovanú sukňu. Výstavou si spomíname aj na hračkárske kuchynky, či iné izby. Obsahom pravdepodobne najkrajšej a zároveň najvzácnejšej vitríny je nádherná, do absolútnych detailov prepracovaná replika izby pravdepodobne z 20. rokov 20. stor. Zdobený nábytok dopĺňajú koberce, háčkované obrusy, vtáčik v zlatej klietky, servírovací stolík, popolník, ako aj miniatúrny zlátený čajový servis. Na stenách izbičky visia zrkadlá, obrazy i krížiky, pri posteli je dokonca umiestnený nočník.“
Pozorný pohľad si ale rozhodne zaslúži aj zbierka historických kočíkov, drevený koník, ktorý už odhojdal 80 rokov, divadielko, bábky a marionety, matrioška, mechanické hračky, drevené kocky s rozprávkovými scénami, skladací drevený hrad s cínovými vojačikmi, plastové vojsko, ktoré pritiahlo pod vedením jedného zo zamestnancov archívu, autíčka, poschodový autobus, vláčiky, model parného stroja či predchodkyňa premietacieho stroja, známa ako Laterna Magica. Chýbať, pravdaže, nemôžu ani rozprávkové knižky, puzzle Winnetou, spoločenské hry, alebo napr. kamienková stavebnica značky Anker. Pochádza z roku 1914 a vylisovali ju zo zmesi kremičitého piesku, kriedy a ľanového oleja, takže má nielen zaujímavú štruktúru, ale aj vôňu. Od rovnakého výrobcu pochádzajú aj kamienkové hlavolamy.
„To, s kým deti v minulosti vyrastali, záviselo nielen od spoločenskej vrstvy, do ktorej sa narodili, ale aj od krajiny,“ dopĺňa Júlia Ragačová. „Vo Francúzsku sa v 19. stor. napr. šľachtické dcéry hrávali s porcelánovými bábikami, na našom území prevládali hračky z drahých kovov alebo z olova, deti drobných mešťanov a dedinčanov sa do sveta fantázie prenášali vďaka hračkám, ktoré im vyrobili nie remeselníci, ale rodičia, alebo im vdýchli život ony samy. Uhnietením z hliny, vyrezaním z dreva, vymodelovaním zo šúpolia alebo ušitím z handričiek. Ani na tieto hračky sme nezabudli. A keďže sme chceli vedieť, s čím sa hrajú dnešné deti a možno ich aj trochu odtrhnúť od mobilov a počítačov, dali sme hlavy dokopy a pre deti materských a základných škôl trnavského regiónu vyhlásili výtvarnú súťaž Moja najobľúbenejšia hračka. Trojčlenná komisia mala plné ruky práce, pretože pri sto osemdesiatich šiestich dielach musela posúdiť, nakoľko bol daný motív originálny, či dieťa pracovalo samo, alebo mu niekto pomáhal, hodnotil sa nápad, technika, kompozícia a celkový výtvarný prejav. Temperkami, vodovkami, voskovkami alebo pastelkami deti stvorili obrázky, medzi ktorými prekvapivo boli aj klasické hračky ako plyšoví macíkovia či autíčka, ale prevládajú, samozrejme, hračky modernejšie, hlavne inšpirované hrdinami rôznych novších rozprávok či počítačových hier – z výkresov sa na nás usmievali Mimoni alebo sme tu našli postavičky z hry Minecraft. Všetky práce boli tak pekné, že sme si nimi ozdobili celý archív. Visia na stenách pri schodisku, v bádateľni i vo výstavných priestoroch a všetci návštevníci sa nimi môžu kochať až do konca októbra, kedy sa výstava oficiálne skončí,“ uzatvára riaditeľka trnavského archívu.
Keď sa rok s rokom stretne
Svätý Mikuláš navštevuje pravidelne aj Štátny archív v Trnave, hoci tu robí radosť tým, že dobroty neprináša, ale vynáša. Z regálov, políc a krabíc, kde k nim má prístup len hŕstka vyvolených, do sklenených vitrín, kde sa niekoľko mesiacov hrdo týčia pred zrakmi širokej verejnosti. Tento rok sa v trnavskom archíve predvedú vernisážou výstavy o meraní času v minulosti a predstavením jednej z pomocných vied historických – chronológie. Prevedú nás prepočtom dátumov našich predkov, z dejín sa vynoria hodinárski majstri a zasvätia nás do tajomstiev svojho remesla . Pravdaže, výstavný priestor sa poriadne roztiká – tichým bzučaním vreckových i náramkových hodiniek, pravidelnými údermi stolných hodín, svoje si odkukajú aj tie nástenné, archivári sa dokonca chystajú pustiť do výskumu hodín Mestskej veže.
Inšpirovaní našou návštevou a nadchádzajúcim 200. výročím vzniku Braillovho písma sa archivári rozhodli rozšíriť expozíciu aj o kútik o tom, ako čas merajú ľudia so zrakovým postihnutím. Zo starších nástenných kalendárov s reliéfnymi obrázkami, brailom i zväčšenou čiernotlačou sfúknu prach v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči, hodinky a budíky, ktoré na svoje miesto v dejinách ešte len čakajú, vypravia do Trnavy zo spoločnosti Tyflocomp. Expozíciu však môžete obohatiť aj vy. Ak máte doma čokoľvek, čo s časom súvisí, a na niekoľko mesiacov sa bez toho zaobídete, ozvite sa, prosím, do konca októbra e-mailom na duha@unss.sk
Dušana Blašková