Od farby, rudky, uhlíka a ceruzky k počítaču, od infografiky k portrétom, krajinkám, obrazom pre deti i dospelých, pohľadniciam, letákom, plagátom, pozvánkam, logám, knižným ilustráciám, k designovaniu obalov CD a hračiek. Taká bola umelecká cesta Markéty Evjákovej, ktorej dnes prenechám slovo.
Priblížte nám, prosím, na úvod, aký je Váš pohľad na svet a ako sa rokmi menil.
„Svoje prvé okuliare som si nasadila už v škôlke. Môj starší brat začal jedny nosiť, a keďže sa mi to páčilo, predstierala som, že aj ja horšie vidím a potrebujem dioptrie. Mala som možno 5 rokov, keď sa pri čítaní optotypu ukázalo, že žiadne zhoršenie zraku vlastne predstierať ani nemusím, a okuliare mi predpísali, pravdupovediac, rovno pomerne silné. Na ZŠ som mala dokonca dvoje – do blízka i do diaľky –, čo bolo pre dieťa dosť nezvyčajné, všetkým rovesníkom sa to spájalo skôr so staršími ľuďmi.
Môj brat z okuliarov vyrástol, jemu sa zrak vekom zlepšil, ja som však tak po tridsiatke začala vnímať, že sa mi tváre ľudí na ulici rozmazávajú, že si písané informácie musím prekryť lupou, aby som ich prečítala, alebo odfotiť, zväčšovať a približovať, že známych na ulici rozpoznávam skôr podľa siluety, účesu či oblečenia. Orientovať sa ale dokážem bez väčších problémov, ani farby si zatiaľ zo mňa nestrieľajú… Doktori ma však upozorňovali, že ťažkosti, vyplývajúce zo Stargardtovej choroby (výpadky v centre zorného poľa, poškodenie sietnice a zrakového nervu) sa s najväčšou pravdepodobnosťou stupňovať budú, dokonca to vyznievalo, akoby som raz mohla zrak stratiť úplne. Dúfam ale, že až takýto scenár mi nehrozí.“
Môžete sa, prosím, vrátiť do ateliérov základnej umeleckej školy, kde ste absolvovali až dva cykly vzdelávania Ako ste sa oboznamovali s jednotlivými výtvarnými technikami? Nakoľko Vás zrak limitoval?
„Pravdupovediac, ako dieťa som si neuvedomovala, že vidím inak než ostatní. Plusové dioptrie vyriešili moje problémy s kreslením i maľovaním, mínusové však na sprostredkovanie informácií na tabuli veľmi nestačili. Jednotlivé výtvarné techniky som ale zvládala pomerne dobre, nepamätám si, že by sme niektorú z nich museli nejako prispôsobovať, či dokonca vylúčiť. To nie.“
Základná umelecká škola ale, predpokladám, počítačovú grafiku neučila. Ako ste sa dostali k pixelom?
„Prišlo to akosi samo. Mňa najviac bavili farby, rudka, uhlík a ceruzka, po ZŠ som chcela pokračovať a rozvíjať sa na UmPrum-ke, teda na umelecko-priemyselnej škole, ale rodičia ma odrádzali, že to nemá budúcnosť, tak som šla na gymnázium. Po maturite ma však opäť mátalo len to umenie, uvažovala som nad kombináciou český jazyk a výtvarná výchova. Prijímačky na češtinu som urobila, talentovky na výtvarnú však nie, tak som si k jazyku pribrala technickú a informačnú výchovu. Chvíľu som uvažovala o tom, že si tie talentovky zopakujem, ale napokon som tak neučinila. Objavila som totiž počítačovú grafiku. Veľkou inšpiráciou a povzbudením bol pre mňa neskôr aj kolega z Valašského deníka, ktorý kreslieval komixy. Najprv rukou, potom si ich zoskenoval a v počítači upravil a domaľoval. Zaujalo ma to. Začala som si preto vo voľných chvíľkach len tak „čmárať“. Ja ale rovno myškou, fázu ceruzky či štetca som vynechala. Keď sa vo Vsetíne procesy výrazne zelektronizovali a miesta grafikov zrušili, prešla som do Brněnského deníka. Tu si ma všimla kolegyňa z inzercie, ktorá sa venovala olejomaľbe. Jedného dňa sa ma spýtala, či by som k jej plátnam, ktoré pripravuje na výstavu, nechcela pridať svoje obrazy. Vôbec som sa na to necítila, takže kým som prikývla a niekoľko z nich naozaj vytlačila na A4, stálo ju to dosť motivovania a prehovárania (úsmev).“
Môžeme si k Vám, prosím, za ten počítač prisadnúť a chvíľku sledovať, ako tvoríte? Čo považujete za plusy tejto výtvarnej techniky a čo by ste, naopak, počítaču vytkli?
„Nech sa páči! Mám pred sebou veľký monitor, obraz si zväčšujem alebo priamo v grafickom programe (mimochodom, používam tie najbežnejšie), alebo lupou (napr. panel nástrojov vo Photoshope, ktorý sa zväčšeniu bežným postupom vzpiera). Veľkou výhodou počítačovej grafiky je, že sa hocikedy môžem vrátiť niekoľko krokov späť, kliknutím môžem zmeniť farby, čo by mi kresba či maľba rozhodne nedovolila, prácu si môžem vytlačiť v akejkoľvek veľkosti a preniesť to nielen na papier, ale dať tomu aj podobu magnetiek či úžitkového dizajnu. Pravdupovediac, mne by sa asi s plátnami, ktoré by sa mi páčili, aj ťažko lúčilo, keby som ich mala vyprevadiť do sveta (úsmev). Takto si môžem vytvoriť toľko kópií, koľko chcem, resp. koľko chcú moji zákazníci. Ale rozumiem, že to je v istom zmysle aj nevýhoda, pretože nemajú ten jeden originál. Čo ma ale trochu znepokojuje, sú tlačiarne. Vždy, keď môžem, obraciam sa stále na tú istú, ktorú mám overenú a pri ktorej viem, že z nej moje diela vylezú v takých farbách, ako som zamýšľala. Niektorí zadávatelia ale odo mňa dostanú návrh a tlač si zabezpečujú sami, čo niekedy, žiaľ, moje dielo nežiaduco dotvorí. Raz som napr. navrhla obal na CD jednej vsetínskej kapely, lenže tlačiareň, pre ktorú sa rozhodli, ako keby sivú v tej kresbe nezaregistrovala, takže to celé tak zvláštne splynulo a už to nebolo ono. Aj vianočné darčekové poukazy pre SONS, ktoré mali byť v ich tmavomodrej, vyšli napokon akosi dofialova. Bolo mi z toho úzko, pretože to už predsa nebol môj výtvor, tie farby mali iný odtieň, boli mdlé, podľa mňa to úplne stratilo tú emóciu, ktorú som do toho prostredníctvom farieb vložila.“
Ako by ste charakterizovali svoj rukopis? Čo je pre Vašu tvorbu charakteristické?
„Do svojich diel sa snažím vkladať radosť, vyrovnanie, uvoľnenie, nejakú pozitívnu energiu. Preto sa vyhýbam pastelovým, tlmeným farbám, siaham skôr po tých sýtych, žiarivých. Základ tvorí čierna, k tomu vždy vyberiem 4, maximálne 5 farieb, viac ich na jeden obraz použiť nezvyknem. Rada pracujem s kontrastom napr. žltej a modrej, červenej a modrej alebo oranžovej a zelenej, pretože to zvýrazní hlavný motív. Predstavte si teda čiernu siluetu stromu, často aj s koreňmi, ktoré sa krivolako tlačia do zeme, a z konára padá obrovský, oranžový list. Pokiaľ ide o motívy, najradšej asi kreslím portréty, zvlášť ženské tváre, kde sa doslova vyhrám s detailmi očí, s kontúrami nosa, úst. Aj postavy, resp. siluety na mojich obrazoch patria ženám. Predsa len sú jemnejšie, pôvabnejšie. Ďalším mojím obľúbeným motívom je príroda. Často obraz presvetlím slnkom (východom alebo západom, už kto si to ako prečíta), alebo mu dodám takú tajomnú atmosféru tým, že na tmavú oblohu zavesím mesiac. Ale koľkokrát si k počítaču sadám s tým, že neviem, čo vytvorím. Jednoducho sa nechám viesť myškou. Neverili by ste, koľko tá má fantázie (úsmev)!“
Obrazy pre deti i dospelých, portréty, pohľadnice, letáky, plagát, pozvánky, logá, knižné ilustrácie, design obalov CD i hračiek, to je veľmi pestré portfólio prác. Ako tento zoznam vznikal?
„Začínala som krajinkami a portrétmi, neskôr, chcejúc vyjsť v ústrety tým, ktorým sa moje práce páčia, ale v rozmeroch obrazu si ho alebo nemôžu dovoliť, alebo naň nemajú miesto, som pristúpila k výrobe pohľadníc, potom magnetiek. Z času na čas sa objavil nejaký známy, alebo známy známeho, či by som pre neho neskúsila niečo navrhnúť. Prečo nie, povedala som si zakaždým, a tak sa to portfólio utešene rozrastalo (úsmev). Musím ale priznať, že práce na zákazku vedia poriadne potrápiť. Nielen tým, že sa musím trafiť do vkusu a predstavy zákazníka, ale aj tým, že… no, každý sme nejaký a máme svoje komunikačné návyky (úsmev). Nie je ničím výnimočným, že dostanem fotografiu, ktorú treba zasadiť do určitého prostredia, ale postava by mala byť mladšia či chudšia, mohla by mať výraznejšie oči, viac sa usmievať. Takže obraz upravujem, posielam, znovu upravujem a znovu posielam. Momentálne napr. pracujem na tom, aby som manželku jedného pána nakreslila tak, ako Andy Warhol zvečnil Marilyn Monroe, čo je poriadna výzva! Raz sa zákazníkovi nehodí žltá, tak ju mením za inú, inokedy je ružová príliš žiarivá a on by radšej tlmenejšiu. Ale musím s pravdou von – aj mne sa niektoré zadania realizujú ťažko, pretože na mňa pôsobia ponuro. Veľmi dobre sa mi robili napr. ilustrácie do kníh, tam mi tie obrazy často nabiehali pri prvom čítaní. Zatiaľ som mala tú česť ilustrovať zbierku básní pre dospelých a rozprávky o cukrovke, ktorými preplávalo množstvo krviniek. V mojom podaní ale nie štíhlymi kvapôčkami, ale bacuľkami s rukami a nohami, ktoré v batôžku na chrbte nosili cukor (úsmev).“
Spomínali ste výstavy s kolegyňou z redakcie, známych, ktorí Vám pomáhali dostať sa do rečí, Vy sa ale reklamujete aj prostredníctvom sociálnych sietí a internetovej stránky marketaevjakova.cz.
„Áno, to všetko prichádzalo tak postupne. Ono si stačí dodať odvahy a pýtať sa (úsmev). Pripravila som si taký zväzoček svojich prác a jednoducho som zašla do kaviarničky, kde bolo na to vhodné prostredie, kde sa mi zdalo, že tie obrazy vyniknú. Nepamätám sa, že by s tým bol niekedy problém. Dnes mám tých výstav na konte už takmer 70, prvú zahraničnú som mala na jar tohto roku v Bratislave. Facebook, kde mám dnes profil Grafika – Markéta Evjáková, bol úplne prirodzeným pokračovaním tých výstav, takisto ako internetová stránka. Obe si spravujem sama, hoci o WordPresse som na začiatku nemala ani páru. Ale povedala som si, že si to radšej naštudujem a skúsim si to vytvoriť sama, než to zadávať niekomu za veľké peniaze. Stálo ma to množstvo prebdených nocí, ale na Youtube dnes človek nájde naozaj všetko (úsmev). Uvedomujem si, že ten web má veľa múch, ani zďaleka nie je dokonalý. Uvidíme, možno časom doň investujem a nechám ho prerobiť nejakému profesionálovi.“
Do Vašich sociálnych sietí sa zatiaľ chytajú takmer výlučne pozitívne spätné väzby. Vedeli by ste ale povedať, kto je však Vaším najväčším kritikom?
„Otec. Jednoznačne otec (smiech). Od neho dostávam tri hodnotenia: palec hore, čo znamená, že obraz považuje za vynikajúci, druhý stupeň je „veľmi pekné“ a tretí začína vždy slovami „ja by som zmenil…“ Verím jeho úsudku, hoci ako prezident fotoklubu má predsa len trošičku iné videnie. Predmetom našich neustálych škriepok je biela farba – podľa neho nemá na obrazoch čo hľadať, ja zas oponujem, že na obrazoch byť môže, to z fotografií by sa mala pratať (úsmev). Ja tiež fotím, ale s grafikami to kombinovať nezvyknem, chcem, aby boli čisté. Nanajvýš ak vytvorím koláž z vyhotovených snímok, ale že by som v umení prelínala počítačovú grafiku a fotografie, to nie.“
Do akej oblasti výtvarného umenia by ste ešte chceli zavítať?
„Uvidíme, čo mi život prinesie (úsmev). Zatiaľ som svoje obrazy preniesla na pohľadnice a magnetky, ale viem si predstaviť, že niektoré by vynikli, povedzme, aj na hrnčekoch, tričkách či taškách. Zatiaľ je to ale pomerne hmlistá predstava, ešte neviem, ktorým obrazom by som začala a čo by som ním ozdobila. Je to ale veľmi radostný pocit, keď si môžem ten produkt chytiť do rúk, keď si poťažkám CD, ktorému som robila obal, prezriem adventný kalendár, ktorému som vdýchla príbeh. Zvlášť, keď ja jediná presne viem, koľko úsilia a hodín presedených za počítačom sa za tým skrýva.“
Ďakujem za príjemný rozhovor a prajem, aby Vaše priateľstvo s myškou bolo aj naďalej také pevné a inšpiratívne ako doteraz, aby Vaše diela tešili stále viac a viac ľudí, aby chýr o Vás a Vašom talente prekročil nielen česko-slovenskú, ale aj iné štátne hranice.
Dušana Blašková
