Dám vám hádanku. Ako by ste do dvoch slov zhrnuli pomerne rozšírený postoj spoločnosti voči ľuďom so zdravotným postihnutím (ZP), ktorý sa opiera o presvedčenie, že jediný smútok v našom živote je naše zdravotné postihnutie? Že osud k nám bol krutý, naše ZP je tragédia pre nás i celú našu rodinu a deň čo deň musíme vynaložiť priam nadľudské úsilie, aby sme toto bremeno na bedrách uniesli. Všetko-všetučko, čo zvládneme urobiť – hoci umyť si zuby či natrieť chlieb maslom (o chodení do práce alebo starostlivosti o rodinu ani nehovorím), je preto obdivuhodné, ba čo viac – hodné zlata. Názor, že sme nesmierne statoční a všetci by si z našej vnútornej sily mali brať príklad? Odpoveď znie inspiration porn.
Ľudia so zdravotným postihnutím nie sú skutoční ľudia. Nie sú to niečí učitelia, niečí lekári, niečí psychológovia, nie sú to právnici, novinári, kaderníčky ani manikérky. Vždy je to „ten nevidiaci pán“, „tá vozíčkarka“, „ten, čo nepočuje“, „tá mladá, čo tak ťažko chodí“ alebo „pán s takými silnými okuliarmi“. Zdravotné postihnutie je to jediné, čo nás definuje. Nezáleží na tom, čo naozaj dokážeme, vždy to bude hodné obdivu a ocenenia. Našou primárnou úlohou je predsa inšpirovať. Čo na tom, že mnohí z nás vlastne nič prevratné neurobili, nevyliezli na žiaden vrchol, ani nevytvorili žiaden start-up? A hoci takisto každé ráno nadávame v dopravnej zápche a večer plačeme pri romantickej komédii, takisto sa nám občas v pračke zrazí sveter, či stratí jedna ponožka z páru, slovom, takisto vedieme celkom normálny, ba tuctový život, sme hrdinami všedných dní.
Termín inspiration porn použila po prvýkrát novinárka, komička a aktivistka za práva ľudí so zdravotným postihnutím Stella Youngová v roku 2012 v úvodníku internetového časopisu Australian Broadcasting Corporation’s s názvom Ramp Up. Na otázku, ako sa zrodil, ktorú jej krátko na to začali novinári opakovane klásť, sa zakaždým v spomienkach vracala do čias svojho dospievania v malom mestečku vo Victorii, keď sa jedného dňa ktosi miestny ozval jej rodičom a chcel ju nominovať na komunitnú cenu za úspech. Celú rodinu to veľmi zaskočilo. Stella totiž nič výnimočné nedokázala. Žila tak ako stovky jej rovesníkov: chodila do školy, po škole vonku s kamarátmi, alebo pomáhala mame v kaderníctve, naťahovala sa s mladšími sestrami a celé hodiny strávila pozeraním Buffy krotiteľky upírov a Dawsonovho sveta. Slovom, nerobila nič, čo by sa vymykalo normálu, nič, čo by sa dalo považovať za úspech. Jediné, čím sa od ostatných pätnásťročných chlapcov a dievčat líšila, bolo to, že bola na vozíčku.
Nehodlám vás inšpirovať
Ako aktivistka za práva ľudí so ZP sa Stella Youngová vo viacerých svojich prejavoch a článkoch usilovala verejnosti vysvetliť, že ona sama (rovnako ako desiatky tisíc ďalších) nie je len znôžkou diagnóz a telesného postihnutia. Žije v tele, ktoré sa naučila využívať v maximálnej možnej miere. Presne tak, ako ktokoľvek iný. Predsa každý niečo dokáže a na niečo jeho schopnosti už nestačia. Opakovane pretavovala do slov emócie, ktoré sa ľudí so ZP zmocňujú pri prezentácii fotografií a videí, na ktorých deti kreslia, držiac farbičku v ústach, alebo bežia za loptou na protézach. V pozadí je nevypovedaná túžba priviesť ľudí bez postihnutia k jedinej myšlienke: „Mám síce problémy, ale mohlo by byť aj horšie. Mohol by som byť ako tento človek.“ Ale čo ak oným človekom ste práve vy?
„Viem, čo si teraz myslíte,“ reagovala na atmosféru, ktorá sa počas jednej prednášky zmocnila publika po tomto vyjadrení. „Bože, Stella, teba nikdy nič neinšpirovalo?“ Samozrejme, že áno. Od iných ľudí s postihnutím sa učím neustále. Ale nie to, že mám viac šťastia než oni. Učím sa, že je geniálny nápad používať grilovacie kliešte na zdvíhanie vecí, ktoré mi spadli, alebo ako nabíjať baterku telefónu z baterky vozíka,“ vysvetľovala s úsmevom.
Ako teda odlíšiť inspiration porn od inšpiratívnych príbehov ľudí so ZP, ktoré môžu motivovať všetkých bez rozdielu? Jednoducho! Najistejšie je triezvo prehodnotiť, či by ten istý príbeh vyvolával rovnakú emóciu, ak by hlavnou postavou bol ktosi bez postihnutia.
Inspiration porn
Napriek tomu, že celým generáciám sa takéto pojatie dostalo hlboko pod kožu, zrejme sa tak udialo a deje anonymne – slovenský ani český ekvivalent anglického termínu sa mi totiž nájsť nepodarilo. Pojem akoby do našich končín dosiaľ neprenikol. O čom presne teda hovoríme?
Základnou pohnútkou inspiration porn je ľútosť, presvedčenie o našej neschopnosti a nemohúcnosti, o tom, že náš život je jedným nikdy sa nekončiacim smútkom a nešťastím. Slovom, tragédiou, ktorá nemá páru. Výnimočnými nás robí len naše zdravotné postihnutie, ktoré jediné nás definuje. Všetky naše ostatné vlastnosti alebo úspechy ostávajú nepovšimnuté, neviditeľné. Akákoľvek činnosť (naozaj akákoľvek), ktorú zvládneme bez pomoci, je bojom prinajmenšom porovnateľným s výstupom na Everest, a preto sa „vnímaví, citliví a empatickí“ ľudia bez postihnutia nemôžu ubrániť dojatiu a obdivu. Definícia inspiration porn však v sebe zahŕňa ešte jeden rozmer. Ľudí bez postihnutia totiž dojímajú prejavy vlastnej empatie a vlastnej láskavosti – starostlivosť o človeka s postihnutím sa vo všeobecnosti považuje za nadľudské hrdinstvo. Žiaľ, niekedy tomuto sebaklamu podľahnú aj tí najbližší – rodičia, asistenti či opatrovatelia.
Stella Youngová upozorňovala, že príčinu takéhoto postoja (prinajmenšom jednu z množstva) treba hľadať v tom, že za príbehmi o statočných a nasledovaniahodných ľuďoch so ZP stoja tí, ktorí ho sami nemajú. Vzhľadom na nedostatok relevantných informácií sa podľa nej spoliehajú na svoje vlastné predstavy o našej každodennosti, vychádzajú zo spletencov toho, čo sa im tu i tam obtrelo o uši. Samozrejme, že naučiť sa vykonávať určité činnosti si od ľudí so ZP vyžaduje úsilie a čas (a niekedy naozaj veľa), ale posudzovanie toho, čo je naozaj náročné a čo je hračkou, treba nechať na tých, ktorých sa to priamo týka, t. j. na slabozrakých, nevidiacich, nedoslýchavých, nepočujúcich, ľudí na vozíčku, s barlami, s autizmom, mentálnym postihnutím a všetkých, ktorí sa hrdinami a inšpiráciou stávajú proti svojej vôli. A čo je horšie, neoprávnene.
Odpustite mi, ale záver ja napísať neviem. Nič totiž nie je ani zďaleka uzavreté. Prajem preto vám i sebe „len“ veľa síl čeliť týmto presvedčeniam a dostať do kolektívneho pod/vedomia, že zdravotné postihnutie nie je ani prekliatie, ale ani dar. A to ani pre nás, ani pre naše okolie. Treba k nemu pristupovať úplne vecne. Až keď to zvládneme, môžeme sa učiť skloňovať slová dôstojnosť a rovnocennosť.
„Chcem žiť vo svete, kde postihnutie nie je výnimkou, ale čímsi úplne normálnym. Chcem žiť vo svete, kde o pätnásťročnom dievčati, čo sedí v izbe a pozerá Buffy, krotiteľku upírov nikto nehovorí, že dosahuje niečo výnimočné, pretože pri tom musí sedieť. Chcem žiť vo svete, kde od ľudí s postihnutím nemáme tak nízke očakávania, že im blahoželáme k tomu, že dokážu vstať z postele a zapamätať si vlastné meno. Chcem žiť vo svete, kde si ľudí s postihnutím ceníme za skutočné úspechy.“
Stella Youngová
Dušana Blašková
Zdroje
www.magazynkontakt.pl
www.rampa.net.pl
www.youtube.com
