Autorská a čitateľská súťaž o ceny
Klubové hlasovanie je zábava
V minulom čísle som nadhodil myšlienku, hlasovať na klubových akciách ÚNSS. Túto ideu som nedotiahol do konca. Tak to napravím. Keď sa príbehy nahlas prečítajú a ľuďom sa vysvetlí spôsob hlasovania, jeden zapisovateľ zapíše všetky hlasy spôsobom: František Novák 11/3 alebo Mária Kováčová 12/1, 13/1, 15/1, Prvá číslovka označuje číslo príbehu, druhá pridelené body. Žiadne ďalšie údaje nepotrebujeme. V prípade výhry si člena ÚNSS nájdeme v elektronickej evidencii, pokiaľ vyhrá nečlen, požiadame o adresu odosielateľa. Odosielateľ je ten ochotný človek, ktorý hlasovanie prepíše do mailu a pošle nám ho na adresu duha@unss.sk alebo poštou.
Spomedzi hlasujúcich sme vybrali výhercu, ktorým sa stal Michal Sihelský. Prvé výsledky klubových hlasovaní máme už v tomto 3. čísle, keď hlasovali aj účastníci nitrianskeho turnaja v aplikovanom stolnom tenise organizovanom ŠK Scorpioni. Rekordných 49 hlasujúcich rozdelilo svoje body takto:
V 2. kole bol suverénom modrý učiteľ, presne povedané príbeh č. 7 „Ako som sa vyfarbil“. Získal 56 bodov. Dlho s ním držal krok príbeh číslo 9 „Hladkanie“, ktorý napokon vypustil finiš a s 32 bodmi si dokráčal pre 2. miesto. O 8 bodov menej získal príbeh č. 10 „Ja ťa obídem“. „Gentleman“ (príbeh č. 8) sa zachoval naozaj gentlemansky. O bodík pustil pred seba dámu skrytú pod skratkou –dub-. Táto šestka „Skade ruka, skade noha“ získala 18 bodov. Víťaza odmením peknou cenou, najskôr niečím modrým, vylosovanému hlasujúcemu už na farbe asi toľko nezáleží.
Pre nováčikov pripomeniem, že každý hlasujúci má k dispozícii 3 body tie môže ľubovoľne rozdeliť medzi trapasy a svoje hlasovanie nám zašle buď mailom na adresu duha@unss.sk (do predmetu uveďte slovo hlasovanie) alebo písomne na adresu ÚNSS, Sekulská 1, 842 50 Bratislava, a to do 31.júla 2019.
Josef Zbranek
- čas letný alebo toaletný?
Vybrali sme sa kúpať do Komárna, Pokojne sme cestovali, lenže mne sa ozvali moje ľudské potreby. Vybrala som sa na WC. Vošla som do určenej miestnosti. Belela sa ako sneh. Toľko som rozoznala pri pohľade na záchodovú misu. Urobila som príslušné opatrenia (stiahla si nohavice) a začala. Jednou rukou som si pridŕžala nohavice a druhou som sa musela držať zábradlia, lebo to veľmi hojdalo. Neviem, čo robia moje ľudské inštinkty, ale po chvíľke som si uvedomila, že mi po lýtkach tečie niečo teplé. Nijaké varovné zvuky mi nenapovedali, že je zle. Čo zle; hrozne! Až potom som začala hmatať a… podozrenie bolo skutočnosťou. Záchodová misa bola sklopená a všetko išlo na ňu. Nielen pančucháče, ale aj rifle som mala celé mokré. Ani mi nenapadlo, že vo vlaku na Slovensku sa nájde kultúrny cestujúci, ktorý sklopí veko na záchode. Hrôza. Tak som zvyšok cesty stála na chodbičke pred kupé a na otázky kamarátov som odpovedala, že som usedená a sedieť sa mi nechce. Tŕpla som, čo som po sebe zanechala. Ale nájdete na WC vo vlaku handru, aby ste to po sebe utreli? Kdeže! Veď ani toaletný papier tam nebol. Najviac sa bojím pracovníkov železníc, že ma odsúdia na nútené práce a budem upratovať vo vagónoch WC. Pre každý prípad mám pre Vás pár dobrých rád: Skôr, ako si sadnete na WC, ohmatajte ho, či je kryt hore! Do vlaku povinne noste so sebou rukavice. Že sa Vám to zdá prehnané? Berte to ako výstrahu!
Vaša Vasilisa Premúdra (krátené)
- Poslušná
Prezencia pred členskou schôdzou ÚNSS. Prikladám postupne podpisové šablónky a následne odvádzam ľudí do sály a ukazujem im, kde je voľné miesto, či kde už sedí ten alebo oná. Služba je služba. Privítam aj vedúcu odboru Úradu práce sociálnych vecí a rodiny, s ktorou sa už roky poznáme. Vezmem jej ruku, položím ju na svoje rameno a odvádzam za predsednícky stôl. Až keď kladiem ruku na operadlo stoličky, uvedomujem si absurdnosť svojho počínania. Ale ako len pani vedúca poslušne išla…
Oľga
- Tak choďte sám
Pracoval som v nemocnici ako masér. Keď som raz išiel po nemocničnej chodbe, zastavila ma pani: „Dobrý deň, ja Vás odprevadím, Vy ste učili môjho syna.“ snažil som sa jej vysvetliť, že nie som učiteľ hudby, ale zdravotník. „Čo to hovoríte, Ja Vás predsa poznám. Veď ste učili syna.“
Nakoniec ju presvedčil môj biely pracovný odev, tak stretnutie ukončila slovami: „No, dobre, tak choďte sám!“
-tal-
- Koberec
Tento „čili“ trapas sa mi stal keď sme si s manželkou kupovali nový koberec. Rozhodli sme sa ho domov dopraviť autobusom MHD. A už je tu prvý, plný ľudí. Šofér nás hneď upozorňuje, že nás s tým kobercom nezoberie. Prichádza druhý, tretí – takisto plné.
„Nebudeme tu stáť do rána,“ hovorím svojej vidiacej manželke: „keď príde ďalší bus, stúpni si do dverí, nasmeruj koberec do voľného priestoru a ja ho potlačím.“
Konečne zastaví autobus, nastupujeme a koberec sa sunie po nad hlavami ľudí. Ja sa však ďalej ako na schodík nedostanem a chytám sa v tlačenici zvislej tyče pri dverách. Asi na piatej zastávke ma upozorní vedľa stojaca slečna:
„Pane, rada by som vystúpila, už sa kvôli Vám prevážam dve zastávky,“ „Ale ja Vám predsa nebránim,“ namietam, „uvoľním Vám aj dvere.“
„To by ste sa musel pustiť tej tyče, pretože sa jej držíte medzi mojimi nohami.“ Krvi by sa vo mne nedorezal.
Dušan
- Odpadkový kôš
Hasíme si to (ako každý deň) ráno s Ivorkom do práce. Tráva pri rieke je miestom, kde má Ivor možnosť „očistiť útroby“ Rovnako aj dnes. Tu dvihne nôžku, zanechá mláčku a o kúsok ďalej „čosi tuhšie“. Sme slušne vychované stvorenia, teda samozrejme upraceme; ja poctivo exkrementy pozbieram do sáčku a Ivorko mi, celý natešený, ukáže kôš na odpadky. Stačí zaveliť : „Ivor! Ukáž kôš!“ A už ho aj máme. Rýchlo natiahnem ruku ponad Ivorovu hlavu, kde tuším smetiak. Vrecko sa čohosi dotkne, už, už ho idem pustiť, keď zrazu sa ten „kôš“ pohne. Zo šoku som len len že nezbierala aj po sebe. Hľadaný kôš bol tesne vedľa lavičky, kde mal spálňu pán bez domova. Beťár Ivor mi ukázal práve tú lavičku. Ani veru netuším, ako sa mi v momente podarilo objaviť hľadaný smetiak, šmariť doň „psí poklad“a odfujazdiť kozmickou rýchlosťou preč. Ponaučenie? Dvakrát prever. Nájdi palicou, nahmataj, potom hádž!
Snežienka
