Dokážete so svojimi deťmi hovoriť o zdravotnom postihnutí? Vysvetliť im, prečo sa niektorí ľudia opierajú o barly, iní pohybujú na vozíčku, nasadzujú si načúvací aparát, alebo si priestor pred sebou prezerajú bielou palicou?
Ste v rozpakoch, keď vás v prítomnosti rovesníkov či dospelých s deformitou tváre alebo odlišným správaním začnú zasypávať otázkami? Alebo vám chlapčeka s amputovanou nohou a dievčatka s Downovým syndrómom príde tak ľúto, že zo seba nedokážete dostať ani slovo? Poradíme vám, ako malým zvedavcom pravdivo a bez ťaživých emócií priblížiť, čo to vlastne zdravotné postihnutie je a ako ich priviesť k porozumeniu a akceptácii.
„Mami, prečo má tá teta palicu?“
Verte-neverte, takúto otázku už každému z nás fúkol do uší vietor, keď sme na ulici míňali nejakého malého pozorovateľa. Pýtate sa, čo nasledovalo? Ľútostivé „má choré očká“, rozpačité: „potom ti poviem“, podráždené „nepýtaj sa“, či dokonca mlčanie a rýchle vzďaľujúce sa kroky. V skutočnosti sa vám, milí rodičia, nemohlo nič lepšie stať. Je to najprirodzenejší spôsob, ako s dieťaťom tému zdravotného postihnutia otvoriť, omnoho prirodzenejší, akoby ste k nim jedného pekného dňa pristúpili so slovami: „Poď, teraz Ti niečo poviem.“ Ešte ste ani poriadne nezačali, ale dojem, že bude reč o niečom inom, niečom neprirodzenom, ste už vyvolať zvládli.
Uvedomiť si, že na svete sú aj ľudia, ktorí nevidia, nepočujú, pohybujú sa na vozíčku, žijú s deformitami rúk, nôh či rázštepom pery dokážu už predškoláci, vašou úlohou je docieliť, aby to bolo pre nich rovnako samozrejmé ako to, že niekto má plavé vlasy, niekto zelené oči, jeden je vysoký, druhý nízky a že všetkým spolu nám tu môže byť dobre. Nie, priskoro rozhodne nie je – keď sa deti pýtajú, znamená to, že sú už dostatočne zrelé na to, aby získali odpovede. Viem, ľahko sa mi povie, ale o chvíľu uvidíte, že je to vlastne naozaj pomerne jednoduché.
Takže bod prvý: počkajte, kým si vás téma sama nájde. Určite to nebude dlho trvať – ak sa vám nepripletie pod nohy cestou do škôlky či do obchodu, istotne na vás žmurkne zo stránok niektorej detskej knižky, rozhlasovej či televíznej rozprávky. Netvárte sa, že ste náhle stratili zrak i sluch, nekážte dieťaťu odvrátiť pohľad. Nadobudne dojem, že téma je ošemetná, nevhodná, vulgárna a v slušnej spoločnosti sa jej treba vyhýbať. Pamätajte, že deti hľadia na svet vašou optikou a bezmyšlienkovite prijmú vaše názory. Ak im v útlom detstve vštepíte, že zdravotné postihnutie rovná sa nešťastie, utrpenie, ťažký kríž, nespravodlivý osud či trest Boží, ponesú si to v sebe dlhé roky, možno celý život. Deti samy od seba nič také ľuďom s postihnutím nepripisujú. Pokojná, vecná odpoveď ich privedie k tomu, že aj ľuďom s barlami či bielou palicou treba prejavovať úctu. Prekročíte tým dôležitú hranicu a vaše dieťa neutečie z ihriska, keď naň odrazu príde neznámy chlapček na vozíčku, ani mu nebude nepríjemné pristúpiť k dievčatku bez rúk a spýtať sa, ako by sa mohli spolu zahrať. Nezabúdajte, že výsledkom má byť nie tolerancia, ale akceptácia. Dieťa by nemalo tolerovať, že niektorí ľudia majú zdravotné postihnutie, malo by akceptovať, že svet je rôznorodý a ľudia nie sú jeden ako druhý.
Pravdaže, jazyk prispôsobte veku dieťaťa, snažte sa však voliť čo najneutrálnejšie slová, kaliky a mrzákov vymeňte za ľudí na vozíku, hlucho-nemých za nepočujúcich, slepých za nevidiacich, retardovaných za ľudí, ktorí po celý život zostávajú deťmi. Pozor aj na slovo „choroba“. V hlávkach môže spustiť rad asociácií: „Aha! To dievčatko je choré, nemal by som sa k nemu približovať, lebo sa nakazím a aj ja prestanem chodiť.“, alebo verziu s radostnejším, hoci nereálnym koncom: „Je chorá? Pôjde k lekárovi, ten ju vylieči a potom z toho vozíčka vstane.“. Deti vedia, že naše telo riadi mozog, že to on vysiela signály, čo máme robiť. Psychológovia radia: vysvetlite deťom, že občas je to skrátka tak, že telo tieto príkazy neposlúcha, a preto niekto nevidí, niekto zas nedokáže pohnúť rukou či nohou.
Dajte si pozor, aby ste deťom pomohli vytvoriť si o ľuďoch s postihnutím, ich možnostiach a schopnostiach reálny obraz. Aby ste neskĺzli do ďalšieho extrému, napr. k charakteristike „inak obdarení“, ani sa neuchýlili k nepravdám o tom, že príroda – keďže je spravodlivá – niekde ubrala, ale inde rozdávala priehrštiami, takže ten, kto nevidí, má nadpriemerne vyvinutý sluch, nepočujúcim sa viac-menej automaticky zbystril zrak a pod. Nikto z nás srdcom ani nevidí, ani nepočuje. Vyteká to ako med zo všetkých médií, ale pod zlatistou a sladkou vrstvou, ktorou sa na celé roky zbytočne polepíte, možno nájsť hlboké presvedčenie o tom, že ľudia s postihnutím sú menejcenní. Nehovorte deťom, že nevidiaci a slabozrakí sú všetci napospol hudobníkmi par excellence, ani že majú taký citlivý hmat, že hádam dotykom rozoznajú aj farby. Nie sme superhrdinovia z komiksu. Ak si sluch i hmat vytrénujeme, môže nám naozaj veľa povedať, ale len to, čo môžete počuť a cítiť aj vy, akurát sa na to v takej miere nesústredíte, pretože vám obraz doplní zrak. Áno, naozaj je to tajomstvo tak krásne prosté!
V škôlke a poza škôlkou
Žiaden „svet nevidiacich“, „svet ľudí s Downovým syndrómom“ či ktovieaké iné svety neexistujú. Svet je jeden a všetci sa doň pohodlne zmestíme. Preto sa skôr či neskôr stane, že sa vaše dieťa v škôlke, škole alebo na ihrisku s niekým so zdravotným postihnutím stretne. S vašou dcérou môže hrať flautový duet, vášmu synovi môže prihrávať loptu na futbale, spoločne môžu robiť projekt v jazykovke. Stretnutiam sa jednoducho nevyhnete, čo by ste sa ako snažili svoje deti „uchrániť“. V podstate proti tomu nič nemáte, akurát sa obávate, že sa váš potomok bude musieť prispôsobovať tempu rovesníka s postihnutím a nutne sa bude rozvíjať pomalšie, než by sa mohol za iných okolností? Nie je to celkom tak. Deti so zdravotným postihnutím absolvujú učenie aj všetky výlety so spolužiakmi, len pri špecifických činnostiach si ich individuálne vezme do parády špeciálny pedagóg, logopéd, fyzioterapeut a pod. Bojíte sa, že „takáto spoločnosť“ bude stresujúca? Nebude. Ak svoje dieťa vy sami ne/vedome niečím takým nenaočkujete. Pomôžte svojmu drobcovi prijať, že jeho nevidiaci či nepočujúci kamarát sa síce so svetom oboznamuje iným spôsobom, ale ako akékoľvek iné dieťa sa chce hrať, smiať a vystrájať. Deti sa naučia vnímať rozdielnosť ako čosi prirodzené, zdravotné postihnutie sa dostane takmer na takú úroveň pochopenia sveta ako to, že nie všetci majú rovnakú farbu pokožky, nie všetci hovoria rovnakým jazykom, nie všetci majú rovnaké talenty, nič z toho však nevplýva na ich hodnotu. Ukážte im, že na ihrisku sa môžu zabaviť aj s neznámym chlapcom na vozíčku či s dievčatkom, ktoré nerozpráva. Povzbudzujte ich k tomu, aby sa nehanbili spýtať priamo ich, ako ich zapojiť do hry.
Oči a uši na stopky!
Nevyčleňujte deťom čas na učenie a čas na hru. Pre ne je to totiž to isté. Živte ich záujem o každodennosť so zdravotným postihnutím a pátrajte po tom, čím spoločnosť prelamuje bariéry. Upozornite dieťa na rampy pri vstupe do budov, kráčajte po umelých vodiacich líniách, meňte zaužívané trasy, aby ste raz mali po ceste čo najviac varovných pásov s červenými, inokedy s čiernymi hrbolčekmi. Hľadajte Braillove „šifry“ – vyberte sa do múzea medzi pamätníkov minulosti, ktorí sú pre návštevníkov popísaní v bodovom písme (nezabudnite si vyžiadať zviazaného sprievodcu, kde bývajú reliéfne obrázky vybraných exponátov), získajte nadhľad v tom „správnom“ výťahu, veďte mu ruky po zábradliach, kde nájde označenie poschodí či ulíc, ne/úmyselne nechávajte na stole škatuľky liekov, s väčšími deťmi môžete braila lepiť z papiera, modelovať z plastelíny, vyšívať, uzlíkovať, čokoľvek, okrem dierkovania, pravdaže. Bez odhalení však určite nezostane ani pátranie po reliéfnych mapách či modeloch. Dvor, ktorý vaša ratolesť dôverne pozná, si prejdite spoločne – raz vy so zaviazanými očami a nechajte sa sprevádzať (mladšie deti uvítajú aj prevtelenie do vodiaceho psa), potom si roly vymeňte. Chvíle si môžete krátiť tým, že budete len podľa hmatu rozoznávať hračky. Odčítavanie z pier bude zrejme pritvrdý oriešok, ale mimikou, ba pantomímou sa určite dorozumiete, farbičky môžete uchopiť ústami, nohami alebo rukou hoci v kuchynskej rukavici. Ale aby ste ich od kreslenia úplne neodradili, môžete si z internetu stiahnuť množstvo nápaditých maľovaniek. Keď deti porozumejú tomu, „na čo sa idete hrať“, určite toho navymýšľajú oveľa viac.
Zdravotné postihnutie však môže vkĺznuť aj do príbehov a dobrodružstiev, ktoré si spolu s deťmi budete kresliť alebo písať. Nechajte na stránky pridupotať napr. slony, žirafy či nosorožce, ktoré komunikujú tak ticho, že ich ľudia nepočujú, pritancovať kobru indickú, ktorá v skutočnosti nepočuje a teda nereaguje na zvuk píšťalky zaklínača hadov, alebo pasujte do roly hlavného hrdinu tučniaka (ktorý síce patrí medzi vtáky, ale namiesto lietania pláva, alebo sa na sypkom snehu šmýka po bruchu), rybu (existujú druhy, ktoré kráčajú po morskom dne, príp. sa v temnotách jaskýň štverajú po stenách) či hydru (ktorá pri každom kroku urobí mostík a kotrmelec). Prakticky nevidiacich môžu zastupovať netopiere, krtky, oživiť však môžete aj staroveké morské škorpióny. Poruchy vnímania farieb pomôžu deťom pochopiť napr. psy, ktoré vidia žltú a modrú, ale červenú a zelenú nie, svetloplachosť termity, škúlenie chameleón, ktorého oči sa môžu pohybovať nezávisle na sebe, fakt, že okuliare nie sú na smiech, vám pomôže dostať pod kožu napr. vakomyš s bielou srsťou okolo očí. Rozprávku vám však nepochybne spestria aj muchy s niekoľkými očami v tvare šesťuholníka či sépie, ktorých zreničky majú tvar w.
Myšlienka odprevadiť na stránky kníh ľudí so zdravotným postihnutím nie je nijako objavná. V knižniciach ani kníhkupectvách im zrejme celé poličky vyčlenené síce nebudú, napriek tomu však máte pomerne bohatý výber. Pravdaže, treba otvorene priznať, ich autormi nie sú vždy ľudia, ktorí majú informácie o konkrétnom druhu zdravotného postihnutia z prvej ruky, alebo tí, ktorí pre nich a s nimi pracujú, neraz píše príbeh fantázia. Takéto diela si obzvlášť vyžadujú diskusiu s dospelým, aby sa veci uviedli na pravú mieru a nenakazili sme stereotypmi ďalšiu generáciu.
Vás, milí rodičia, zrejme uspávali láskavé Rozprávky starej matere od Márie Jančovej, vaše deti už prikrývajú Mimi a Líza, ktorým vdýchli život Alexandra Salmela, Katarína Kerekesová a Katarína Moláková (s dvoma malými výmyselníčkami sme mali tú česť v prvom čísle Dúhovky v roku 2019, vy sa do našej partie môžete pridať prostredníctvom www.casopisduha.sk, archívu Digitálnej knižnice Slovenskej knižnice pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči alebo Digibooks). V priebehu budúceho roka sa však v každom čísle Dúhy zoznámime s ďalšími nevidiacimi a slabozrakými, ktorí obohatili literatúru pre deti a mládež. Pretože materiálu, o ktorý sa môžete oprieť, máte naozaj nadostač!
Dušana Blašková
