Všetkým, čo milujú tradície!

Stará mama sa šla utopiť v slzách, keď sa sčista-jasna zjavil na prahu. Vysokánsky, hranatý, s bradou a fúzmi, ktoré sa beleli vločkami, s tvárou, akoby ju nešikovné dieťa vymodelovalo z hliny, sem-tam ešte celkom nevediac, čo kam patrí. Ale na oči, tie láskavé, hnedé hlbiny, na tie nezabudlo. Tie jediné sme si pamätali aj my, lebo ujo Matej, čo ako chlapec starú mamu, strapatú a nohatú, raz zachránil z potoka pred rakmi a odohnal strašidlo v starom mlyne, je svetobežník a ako je rok dlhý doma ho niet.

Keď sa rozdávali talenty, šiel si dvakrát

A možno nešiel vôbec, možno ho nimi sudičky zahrnuli ešte v kolíske, keď ticho a voňavo spal. Ktohovie. Isté ale je, že tá, ktorá prisudzuje odvahu a obratnosť, na neho prinajmenšom jedným očkom žmurkla. Už o čosi dlhšie pri ňom pobudla pani, čo učí vnímať pôvab slov, ale i krásu nevypovedaného, a tá, vďaka ktorej svetom neustále znejú tóny a melódie. Celú noc pri ňom ale prebdela pani v šatách s pestrofarebnými machuľami. Literárne nadanie sa pretavilo do viacerých textov piesní, scenárov či do knižky pre deti s názvom Tulíňkovi, hudobné sa podpísalo pod produkciu skupiny Cold Licks a pod albumy otca Janka Ledeckého, potvrdením výtvarného cítenia, videnia i zručnosti sú maľby olejom i akrylom, knižné ilustrácie, komiksové stripy a komiksový seriál v časopise Playboy, samostatné komiksy či designovanie kombinéz pre sestru Ester. Predstavujeme vám Jonáša Ledeckého.

Smiem prosiť?

Od športu k umeniu, z prostredia plného mužskej energie k ženskej jemnosti, ladnosti a elegancii, od snov k skutočnosti. Tak vyzerá najnovšia cesta Henriety Farkašovej, ktorá sa z lyžiarok prezula rovno do lodičiek. Držiteľka Radu Ľudovíta Štúra I. triedy za významné zásluhy o rozvoj slovenského paralympijského športu a za šírenie dobrého mena SR v zahraničí a ocenenia Laureus World Sports Award pre športovú osobnosť roka so zdravotným znevýhodnením, mladá žena uznaná za najlepšiu paralympioničku sveta za rok 2019, deväťkrát ovenčená titulom najúspešnejšia slovenská športovkyňa z radov zdravotne znevýhodnených, lyžiarka s dvadsiatkou medailí zo svetových šampionátov (z toho so šestnástimi zlatými) a držiteľka jedenástich zlatých, dvoch strieborných a jednej bronzovej medaily zimných paralympijských hier sa dala na spoločenské tance.

Do koča i do voza

Pozvánku sme vám poslali dostavníkom, ak pohoniči kdesi neprepriahajú, zrejme k vám už dorazili. Radi by sme vás totiž uniesli do časov dávno minulých. Nech sa páči, páni do elegantných Mylordov napravo, dámy do Viktórií naľavo. Ak si jazdu chcete užiť spoločne, usaďte sa, prosím, v luxusných Landaueroch a Landauletoch alebo v diskrétnych mestských Coupé. Pre čitateľov z Liptova a Oravy sú zabezpečené pohodlné kryté sane. Kto by dofučal vláčikom a potreboval dovoz zo stanice, na rohu ulice nájdete malé a ľahké Fiakre. Samozrejme, účet hradí redakcia. Čakáme vás v obci Oravský Podzámok v Múzeu šľachtických kočiarov a saní.

Cirkus naslepo

Keď sa najbližšie vyberiete do stovežatej, pospytujte sa domácich, ako sa dostať na Vlastislavovu. Tam sa poriadne porozhliadnite, ktorá z budov by mohla byť murovaným šapitó, a započúvajte sa do spleti pouličných zvukov. Nepokúšajte sa však zachytiť ani rev zvierat, ani melódie flašinetu, to by boli márne snahy. K číslu 11 vás zaručene dovedú kriky a smiechy tých mešťanov, ktorí sa učia žonglovať, stavať ľudské pyramídy, majú hodinu klauningu, pozemnej alebo závesnej akrobacie, chodia po rukách, stoja na hlave, skúšajú si niektorú z balančných techník, alebo tancujú. A keď na priečelí zočíte nápis CIRQUEON – Centrum pre nový cirkus, viete, že ste na mieste.

Šaty robia človeka

Štyri sekundy. Toľko vraj trvá, kým sa náš prvý dojem sformuje do úsudku. Podvedome vnímame osobitú auru, ktorá človeka obklopuje, jeho postavu, spôsob chôdze, reč tela, farbu a moduláciu hlasu a napokon štýl obliekania. Cítime, či je náš spoločník sám sebou, alebo máme dočinenia s nejakou umelou hmotou, ktorá svoje skutočné ja ukryla kdesi hlboko pod povrchom. Nájsť svoj štýl, vyzdvihnúť pôvaby, zamaskovať nedokonalosti a očarúvať tak okolie svojou jedinečnosťou býva poriadnou výzvou. Pre každého. Pre ženy so zrakovým postihnutím ale zvlášť.

Kde sa vzali okuliare?

Zmienky o pokusoch pomôcť prírode ľudským umom nachádzame už v staroveku. Mudrci, šamani i ránhojiči toho o zdraví, zvlášť o stave, fungovaní a chorobách očí veľa nevedeli, ale spôsoby, ako zlepšiť zrak, hľadali naozaj usilovne, to im uprieť nemožno. Experimentovalo sa so sklom, ktoré ľudstvo poznalo už dávno pred vstupom do nášho letopočtu, s opracovávaním drahých kameňov, s ohýbaním zrkadiel. Kým sme sa však od okrúhlych sklenených nádob, vyplnených vodou, ktorými si starí Gréci a Rimania zväčšovali písaný text, dopracovali k šošovkám a napokon k okuliarom, minulo ešte pekných pár storočí.

Ako Luskáčik rozlúskol jeden problém

Rozprávkový balet o dievčatku, ktoré sa zaľúbi do Luskáčika, sa v čase Vianoc uvádza azda v každom divadle sveta. Príbeh ponúkol čitateľom E. T. A. Hoffman už v 18. storočí, ale hlavný choreograf imperátorských divadiel v Rusku Marius Ivanovič Petipa, ktorý si u Čajkovského titul objednal, ho v takejto podobe považoval za príliš temný, preto siahol po romantickejšej verzii z pera Alexandra Dumasa st. Po prvýkrát ho uviedlo Imperátorské divadlo v Petrohrade 18. decembra 1892, istý čas sa tešil veľkej popularite, tá ale postupne opadla a balet akoby zapadol prachom. Ten z neho poriadne sfúkol až ruský choreograf Vasilij Vajnonen, ktorý mu v roku 1960 dal inú podobu. Uplynulo však ďalšie desaťročie, kým sa dostal aj na západoeurópske scény. A hoci niekde nájde pod vianočným stromčekom drevenú hračku s veľkou čeľusťou na lúskanie orechov Clara (podľa originálneho Hoffmanovho príbehu), inde Marie (podľa Dumasovej verzie) a zas inde Mášenka (ako hrdinku premenovala sovietska vláda), zakaždým škaredá a smiešna bábka s láskavými očami a milým úsmevom vstúpi do jej snov ako princ a spoločne prežijú tajomné dobrodružstvá. Vďaka audiokomentáru ich môžete prežívať s nimi.

Pred naším Braillom

Dejiny písma pre nevidiacich sú naozaj bohaté a siahajú do dávnych-pradávnych čias. Spočiatku vznikali pre potreby jednotlivcov, neskôr pre ústavy či školy, kde sa nevidiaci vzdelávali kolektívne a predovšetkým systematicky. Ich autormi boli samotní nevidiaci, ich učitelia, ale ničím výnimočným nebolo ani to, ak sa písmom pre nevidiacich začal zaoberať ktosi len tak z ulice. A že ich bolo! V podrobnom prehľade, ktorý knižne spracoval Josef Smýkal, sa spomínajú písma tvorené líniami (rôzne transkripcie a transformácie latinky, ale aj špeciálne sústavy, tesané, vyrezávané, ryté do vosku či písané hustým atramentom), bodové písma (napr. prepichovaná či perličková latinka, latinka zo zhlukov bodov a nám už známe dva stĺpce), písma, ktoré kombinovali línie i body, a napokon trojrozmerné písma (napr. uzlíkové). O mnohých z nich sa ale veľa nevie, hoci nám na ceste ku gramotnosti pomohli. Rozhodla som sa preto zopár veľkých mužov dejín slepeckého písma z tieňa Louisa Brailla vyviesť a predstaviť vám ich.

Milí čitatelia!

Určite má každý z vás raz za čas chuť nechať všetko tak, vzoprieť sa dokonca aj gravitácii a ponoriť sa do svojho sveta. Sveta, kde ste len vy a niekto, komu dôverujete, kde sa môžete pohybovať úplne slobodne bez obáv, že do niečoho narazíte, alebo sa stratíte, sveta, kde vystrieť ruku znamená odhaliť čosi dosiaľ nepoznané. Nič jednoduchšie! Poliaci tieto túžby zhmotnili a po dvadsiatich štyroch mesiacoch príprav a vyrovnaní účtov v celkovej hodnote viac než milión zlotých otvorili na jazere Płotki neďaleko mesta Piła nevšedné rehabilitačné stredisko pre ľudí so zdravotným postihnutím. Pravdupovediac, rozpráva sa tam dosť málo, žargón tvoria skôr gestá, ale žiaden strach, rýchlo si ho osvojíte a poľahky sa s každým dohovoríte. Začnime napr. spojením palca a ukazováka. V jazyku potápačov to znamená „všetko v poriadku“.