Aj my – ľudia, ktorí máme okrem zrakového postihnutia aj obmedzenia pohybu –, by sme sa radi dostali do všetkých verejných budov. Veď aj my potrebujeme vybaviť množstvo všelijakých záležitostí či už na úradoch samosprávy alebo štátnej správy a, pravdaže, aj nám sa žiada kultúrneho vyžitia.
Problémom je, že na naše potreby predkovia veľmi nemysleli. Priznám sa, nechcela by som so svojimi barlami žiť na nejakom Oravskom hrade, ktorý má na každom kroku schody. Dnešná doba a myslenie ľudí však debarierizácii prajú, akurát teda musí byť učinené zadosť určitým predpisom. My poznáme svoje potreby, ľuďom zaoberajúcim sa udržiavaním architektonických a kultúrnych pamiatok sú zas známe tie pravidlá. Vám, milí čitatelia, ich priblíži Lucia Pastierová z Krajského pamiatkového úradu (KPÚ) Trenčín.
Keď sú limitované schopnosti pohybu
Pod pojmom pamiatkovo chránený objekt nerozumieme iba národné kultúrne pamiatky, teda objekty, ktoré sú zapísané v ústrednom zozname pamiatkového fondu SR, ale aj nehnuteľnosti situované v mestských pamiatkových rezerváciách. Najčastejšie sa požiadavka na bezbariérovosť fyzického prostredia týka verejných budov – sídel samospráv, škôl, ubytovacích zariadení, ako sú napr. hotely, liečebné domy či domovy sociálnych služieb. Možno vás ale prekvapí, že výnimkou nie sú ani hradné zrúcaniny. Ak túžite po preklade do slovenčiny, nech sa páči! Zaleťte v myšlienkach do starobylej Levoče. Priestor „medzi hradbami“ je totiž zapísaný v zozname Svetového kultúrneho dedičstva UNESCO, takže či bývate na Ružovej alebo Veternej, nemôžete v dome robiť zásahy, aké sami chcete. Požehnanie vám musí dať KPÚ (medzi ľuďmi známejší pod označením pamiatkari). Dôvod je prostý – územie bohaté na historické stavby sme povinní zachovať pre budúce generácie.
„Treba otvorene povedať, že nie všetky realizované zásahy sú vždy v súlade s ochranou pamiatkových hodnôt,“ vysvetľuje Lucia Pastierová. „Zákon ich definuje ako súhrn významných historických, spoločenských, krajinných, urbanistických, architektonických, vedeckých, technických, výtvarných alebo umelecko-remeselných hodnôt, pre ktoré môže byť vec predmetom individuálnej alebo územnej ochrany. V prípade, že sa na stôl dostane otázka sprístupňovania, je potrebné identifikovať a následne zohľadniť skutočne všetky hodnoty daného objektu.“
Akýkoľvek zásah do hmoty pamiatky (nielen s cieľom debarierizovať ju) je vždy výzvou. Pre projektanta aj pre pamiatkara. Možnosti sú rôzne – ak treba prekonať len malý výškový rozdiel, postačí prístupová rampa, ak je nutné sprístupniť viac podlaží, veci sa dajú riešiť napr. dostavbou či prístavbou výťahovej šachty, príp. pomocou posuvnej schodiskovej plošiny. Sú však aj prípady, kde stačí na schodisko namontovať madlá. Ale aby sme len neteoretizovali, Lucia Pastierová sa obzrela za obdobím posledných približne dvadsiatich rokov a porozprávala mi o niektorých projektoch v Trenčianskom kraji.
Zadným vchodom
Aby bol vlk sýty aj ovca celá. V tomto duchu sa pristupuje ku každému jednému projektu.
„Vždy, aj keď je riešenie na prvý pohľad jednoduché, musíme v prípade pamiatkovo chránenej nehnuteľnosti zohľadniť množstvo kritérií. Pri umiestnení výťahu v exteriéri uprednostňujeme najmenej exponované miesto, inými slovami, miesto, ktoré čo najmenej zasiahne do pohľadu na hlavné priečelie budovy. Najčastejšie ide o zadnú alebo dvorovú fasádu,“ pokračuje Lucia Pastierová. „Na zreteli však musíme mať aj interiér, pôvodnú dispozíciu a možnosti, ktoré priestor pre výťah prirodzene ponúka, zabúdať ale nemožno ani na ochranu autentických umelecko-remeselných prvkov, ktorými môžu byť pôvodné okenné alebo dverné výplne, ani na štukovú výzdobu stien a stropov, dosiaľ neobjavenú prekrytú nástennú výmaľbu a pod. Pravdaže, inštalovanie schodiskovej plošiny by nemalo zásadným spôsobom kolidovať s ochranou pamiatkovo hodnotného schodiska,“ dodáva.
Samostatnú skupinu objektov tvoria v tomto ohľade domovy sociálnych služieb. Minulý režim s obľubou ponúkal na tieto účely priestory nevyužívaných kaštieľov, ktoré však potreby seniorov priveľmi nezohľadňovali. Z množstva zástupcov poukázala Lucia Pastierová na renesančný Kaštieľ v Zemianskom Podhradí, ktorý od polovice 17. storočia, kedy bol postavený, prešiel viacerými stavebnými úpravami. Miesto pre nevyhnutný výťah bolo vytypované v spolupráci s KPÚ Trenčín. Na západnej štítovej stene severného krídla tak vznikla výťahová šachta, ktorá vizuál pamiatky ničím neruší – natretá je rovnakou farbou ako budova kaštieľa, ukončená rovnakou plytkou strieškou s rovnakou krytinou. Za účelom vybudovať výťah však bolo potrebné otvoriť dverný otvor na druhom podlaží, nevyužívaný okenný otvor na prvom podlaží (vrátane pôvodnej okennej výplne) ostal zachovaný.
Cez okno
Nie je to len pieseň Jara Filipa, ale aj príbeh rekonštrukcie Galérie Miloša Alexandra Bazovského v Trenčíne, ktorá bola postavená v 80. rokoch 19. storočia. Prezrádza to veľmi bohaté architektonické členenie fasády a takisto pomerne reprezentatívne riešenie interiéru. Bezbariérový vstup bol počas komplexnej obnovy vytvorený na zadnej fasáde, z pôvodne okenného otvoru, pristavaním dvojramennej rampy.
„V tomto prípade si však realizácia výťahu vynútila nielen odstránenie pôvodného, pamiatkovo hodnotného schodiska, ale vzhľadom na problematické vyústenie výťahovej šachty v podkroví aj zásahy do vikierov, čo je z nášho hľadiska pomerne nevhodné riešenie,“ konštatuje Lucia Pastierová.
Historická budova, moderné materiály, bezpečný pohyb
Na mieste staršieho zájazdného hostinca narástol v roku 1901 v Trenčíne Hotel Elizabeth. V priebehu 20. stor. prešla stavba postupne viacerými rekonštrukciami, posledná komplexná obnova sa uskutočnila v rokoch 2011 až 2012. Vďaka zdvíhacej plošine za hlavným vstupom sa človek s obmedzenou schopnosťou pohybu poľahky dostane do kongresovej haly, v novej vstupnej hale (pôvodne hospodárskom dvore) pribudli dva presklené výťahy, ktoré sprístupňujú všetky podlažia vrátane podkrovia. Takéto, takpovediac, priznané doplnenie historickej architektúry o moderné prvky, transparentné konštrukcie a materiály je dnes už svetovým štandardom.
Dobývanie nedobytného
„V úvode sme sa dotkli aj otázky sprístupňovania hradných zrúcanín, tak aby som čitateľom neostala nič dlžná, pristavme sa na chvíľu pri zásahoch tohto typu,“ navrhuje Lucia Pastierová. „Jedným z príkladov snahy správcu národnej kultúrnej pamiatky o jej sprístupnenie je aj projekt obnovy hradu Lednica pri Púchove, ktorého súčasťou je aj osadenie rampy do pôvodného hradného vstupu, druhým debarierizácia Trenčianskeho hradu. V minulosti boli KPÚ Trenčín predložené viaceré varianty alternatívneho prístupu pomocou výťahu alebo lanovky, vybudovanie takýchto zariadení by si však zakaždým vyžiadalo veľký zásah do hradobného múru, v niektorých návrhoch dokonca aj do hradného brala. Otázka sprístupnenia Trenčianskeho hradu takýmto spôsobom nie je ešte definitívne uzatvorená, nedá mi však nedodať, že lanovkou by bolo sprístupnené v podstate len prvé nádvorie, kam sa po dohode so správcom môže človek s telesným postihnutím, resp. akýmkoľvek iným obmedzením pohybu doviesť autom už aj teraz.“
Z pohľadu ľudí so zrakovým postihnutím
Lucia Pastierová poznamenáva, že pri debarierizácii z pohľadu nevidiacich a slabozrakých môžu byť problémom prípadné zásahy do tela dlažby historicky chráneného objektu, a to tak v exteriéri, ako aj v interiéri. Pravdaže, teoreticky existuje niekoľko možností, ako vytvoriť umelé orientačné prvky, t. j. „upliesť“ sieť vodiacich línií a varovných pásov upozorňujúcich napr. na blížiace sa schody či vstupy do výťahov, povrch hradných kopcov a hradných nádvorí to ale nedovoľuje. Prečo? Väčšinou je totiž pokrytý estetickými „hrboľmi“, a keďže osádzanie umelých vodiacich línií si vyžaduje rovný podklad, je otázka „ako na to?“ takmer bez odpovede. Niektoré historické dominanty riešia túto situáciu popisom trasy na internetovej stránke, inštaláciou hmatových máp alebo modelu hradu s nádvorím, aby návštevník so zrakovým postihnutím získal o priestore predstavu. V prípade, že ide o expozíciu v prírode (napr. skanzen), môže nevidiacim udávať smer zábradlie s popismi v Braillovom písme na jeho spodnej strane. O lepení ani vŕtaní línií vo vnútorných priestoroch správcovia historických objektov zvyčajne nechcú ani počuť. Navyše, nerezové a mosadzné orientačné prvky im neraz svojou cenou vyrazia dych, polyuretánové výlisky sú síce lacnejšie, ale zásah do pamiatky je naďalej priveľký. Len na okraj dodávam, že takýmto orientačným systémom je možné zaistiť bezpečnosť návštevníkov so zrakovým postihnutím – umelé vodiace línie udávajú nielen smer prehliadky, ale napr. aj vzdialenosť od stien, na ktorých sa môžu nachádzať exponáty, vyčnievajúce do priestoru.
Ako sprístupniť ľuďom so zrakovým postihnutím výťahy, o ktorých bola reč? Jednoducho! Ovládací panel možno označiť reliéfnou latinkou alebo Braillovým písmom (vždy vedľa tlačidiel, nie priamo na nich) a výťah „prinútiť“ oznamovať číslo podlažia. Nevidiacich, čo sa vyberú po schodoch, určite poteší malý koberček či zmena reliéfu pred prvým schodom a brailový štítok s číslom poschodia na spodnej strane zábradlia, slabozrakých kontrastné označenie prvého a posledného schodu. Pravdaže, otázka farieb a farebných kontrastov stien, zárubní a dverí, vhodné a dostatočné osvetlenie, modely, reliéfne obrázky, popisky exponátov v Braillovom písme a množstvo iných ciest ako sprístupniť expozície sú v kompetencii konkrétneho múzea alebo galérie, do toho už KPÚ nezasahuje.
Dobrá vôľa, žiaľ, nie vždy stačí
Ako vidíte, univerzálne riešenia ako pamiatkovo chránený objekt sprístupniť neexistujú. Pri každom z nich treba jednoducho zohľadňovať jeho historicky cenné osobitosti a projekt pripraviť citlivo, vkusne a funkčne zároveň. Žiaľ, sprístupnenie niektorých objektov osobám s obmedzenou schopnosťou pohybu pravdepodobne v plnej miere realizovateľné nebude… nechcem povedať nikdy, ale pri súčasných možnostiach určite ešte veľmi dlho.
Eka Balašková
