Takmer 20 divadelných sezón, 1300 odohraných predstavení, 25 nevidiacich a slabozrakých hercov, 160 javiskových vystúpení ročne, 2 filmy o živote, práci, problémoch i túžbach súboru a (zatiaľ) 2 série 13-dielneho jemne fabularizovaného dokumentu.
Takto možno „vyčísliť“ Divadlo ITAN (Integracyjny Teatr Aktora Nievidomego), ktoré je jediným profesionálnym divadlom tohto typu v Poľsku. Doma sú tu ľudia so zrakovým postihnutím, takže integrovať sa integruje ten, kto žiadne postihnutie nemá.
Krakov je na netradičné divadlo právom pyšný. Kronika mesta starostlivo uchováva záznamy o všetkých jeho multimediálnych inscenáciách, workshopoch organizovaných pre širokú verejnosť a množstve ďalších nevšedných počinov, do ktorých bolo zaangažovaných celkovo viac než 100 umelcov so zrakovým postihnutím. Chlebík je to ale tvrdý. Pre členov súboru je to skutočné zamestnanie a tak k nemu aj pristupujú. Hodiny a hodiny skúšok, lekcií javiskovej reči a javiskového pohybu, spevu a tanca, potom premiéry, reprízy, hosťovanie po veľkých i malých divadelných scénach po celom Poľsku. A aby toho nebolo málo, takmer v každom predstavení dopĺňajú divadelné scény aj scény filmové, pretože čo sa z toho či onoho dôvodu naživo zahrať alebo nepodarí, alebo sa to nehodí, sa jednoducho natočí a premietne. Nikoho neprekvapí, že najväčšou odmenou je pre hercov aplauz a „bravó!“, ktoré sa z hľadiska ozýva počas záverečnej klaňačky, ale zrejme ani to, že diváci často neveria, že s tým zrakom je to naozaj tak, ako sa v bulletine píše. Daromné je vysvetľovanie, že scénu má každý z nich obšliapanú, ako sa patrí. „Predsa ste sa na mňa pozerali,“ ozve sa z času na čas niekto odvážnejší. Čo vám budem hovoriť, určite to sami poznáte.
„Nehráme sa na divadlo. My sme divadlo. Ak sa nám podarí uspieť v nejakej projektovej výzve a získame grant, využijeme ho naplno. Pripravíme inscenáciu, na ktorú ľudia prídu, pretože budú chcieť prísť,“ hovorí zakladateľ, umelecký vedúci a režisér Divadla ITAN Artur Dziurman, takmer šesťdesiatročný rodák z Krakova, ktorého každé malé dieťa v Poľsku pozná ako divadelného a televízneho herca, a keby si aj na prvú nevybavilo tvár, hlas sa mu určite spojí s dabingom, rozhlasovými dramatizáciami či zvukovými knihami. Oficiálna internetová stránka divadla vám ale pomôže vymodelovať si každého člena súboru z mäsa a kostí a vdýchnuť mu dušu. A hoci to bude vyzerať ako vystrihnuté zo zoznamky, do „návodu“, ako si prvého muža ITAN-u predstaviť dodávam citlivý, priateľský a spoločenský, s analytickou mysľou plnou takmer encyklopedických vedomostí, ktoré neustále rozširuje a prehlbuje. Jedným z dôvodov je vraj to, aby nimi mohol okolie ohurovať a vychutnávať si chvály do povaly. Ženy by mohol meniť ako ponožky, ak by čo i len trochu chcel, ale on nechce. Jeho romániky majú často búrlivý priebeh a krátke trvanie, o tom, ako dlho doznieva fáza „to bolo naposledy“ sa na stránke nepíše nič. Ale na silný individualizmus a tvrdohlavosť si ešte niekoľko riadkov autor charakteristiky uchmatol. Ak sa chcete presvedčiť, koľko pravdy a koľko zlomyseľnosti internet znesie, vyberte sa za umením k susedom a presvedčte sa na vlastné oči. Iného východiska niet.
Sami o sebe, ale nie len pre seba
Divadelníci z ITAN-u prejazdili Poľsko krížom-krážom, takže miest, kde chýr o ich umení ešte nedoletel, je dnes naozaj len nepatrné množstvo. Dobrú povesť však výrazne pomohli vybudovať aj televízne produkcie, pod ktoré sa súbor podpísal, a to filmy Sen (Marzenie), Vylúčení (Vykluczeni) a (zatiaľ) dve série jemne fabularizovaných krátkych dokumentov s názvom Pasjonaci.
„Domnievam sa, že to môže priniesť viac osohu než ktorákoľvek celospoločenská kampaň. Čím viac takýchto produkcií bude, tým menej nás bude spoločnosť odmietať a vylučovať, už nebudeme tí „iní“. Každý z nás má predsa nejakú dysfunkciu, akurát nás prezradí biela palica a na niekom ju na prvý pohľad nevidno,“ vysvetľuje Aneta Skrzypek, ktorá hrala v prvej i druhej sérii televízneho seriálu.
Každá časť sa zameriava na jedného z členov Divadla ITAN, veľké mená poľského herectva sa na obrazovke síce takisto objavia, ale len v rolách vedľajších. Kamera zachytila nielen priam vášnivú lásku k divadlu, prípravy na predstavenie či fragmenty z vystúpení, ale aj náročnejšie životné situácie a témy ako alkohol – liek na bolesť a strach pri strate zraku, nedorozumenia v rodine či rozchody. Ukázať svet z perspektívy konkrétnej hlavnej postavy bolo ale pre tvorcov veľkou výzvou. Predovšetkým technickou.
Napokon siahli po tzv. tilt-shift objektívoch. Ide o softvérovú možnosť upravovať fotografie, hrať sa predovšetkým s hĺbkou ostrosti a perspektívou. Vybrané zábery sú preto rozmazané, rôznym spôsobom deformované, plné škvŕn, v mdlých farbách, neraz ich divák zočí len na časti obrazovky, akoby mal zúžené zorné pole. Svoje urobili aj staré filtre a postprodukcia, teda dodatočný zásah v počítači, takže simulácia zrakového postihnutia by mohla byť dosť verná.
V žiadnom prípade si ale nepredstavujte slzotvornú polhodinku. Snímky sú nenásilným priblížením toho, ako sa slabozrakosť či slepota denne hlási o slovo, predovšetkým však o tom, ako sa s oboma dá rozumne dohovoriť. Do podvedomia širokej verejnosti sa tak dostávajú všetky tie „nevidiaceho neťahajte za bielu palicu, ani ho netlačte pred sebou“, „oznámte mu svoj príchod aj odchod, aby vedľa vás nesedel mlčky, alebo sa, naopak, nerozprával s prázdnou stoličkou“ či „neobracajte sa na sprievodcu“. Treba ešte dodať, že jedným z dôvodov, prečo sa herci rozhodli zutekať spod ťažkej opony a riskovať pricviknutie prstov vo filmovej klapke, je aj boj za vlastné priestory, za kamenné Divadlo ITAN.
Dobré susedské vzťahy
Keď sme sa pred nejakým časom túlali s kolegyňou krakovskými uličkami, z ničoho nič sa nám postavil do cesty solídny pánko v klobúku. Odchytil by nás zrejme tak či tak, pretože odchytával všetkých, mňa si ale pridržal o čosi dlhšie. Vysvitlo, že sa okolo Divadla ITAN moce pomerne často a navrhol, že by sme mohli spoločne niečo upiecť. Informáciu som na príslušné miesta posunula, tak dúfajme, že sa čoskoro bude v Modrom salóniku SND o čosi viac šušlať.
Dušana Blašková
