Keď mi zavolala jeho manželka a oznámila mi, čo sa stalo, hneď som si spomenula na naše prvé stretnutie. Písal sa rok 1989 a ja som prvý raz vstúpila do malej telefónnej ústredne v nemocnici Lučenec. Sotva sa do nej vošli dve osoby.
Na stoličke za pultom sedel šedivý pán so silnými dioptrickými okuliarmi. Pozdravila som sa a povedala som mu, že sa chcem stať dopisovateľkou Slovenskej knižnice pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči, a preto chcem vstúpiť do Zväzu invalidov. Na jeho otázku, ako vidím, som odpovedala: „Vidím dobre.“ „Dobre, keď vidíte dobre, ale to nebudete mať nijaké výhody.“ „Ja nepotrebujem výhody, ja chcem byť dopisovateľkou,“ zdôraznila som. A odvtedy sme sa stretávali.
Nagy apa, ako som ho vo svojej nedokonalej maďarčine nazvala, sa narodil 8. novembra 1934 v Radzovciach. Vychodil základnú školu pre nevidiacich v Levoči, neskôr sa v Prahe vyučil za telefonistu. V Banskej Bystrici spoznal svoju celoživotnú lásku Helenku, s ktorou sa v roku 1964 oženil. Do roka a do dňa sa tešili zo syna Petra, neskôr rodinu Nagyovcov rozšíril malý Paľko. Obidvaja chlapci mali v otcovi Ernestovi kamaráta, vychovávateľa i učiteľa. Spolu s manželkou Helenkou deťom vštepovali hodnoty ako láska, úcta a pokora.
Ernest bol aktívnym členom Zväzu invalidov, stál pri zrode ÚNSS, bol jedným z tých, ktorí sa zaslúžili o vznik ZO v Lučenci. Do deväťdesiateho šiesteho stál na jej čele, neskôr pôsobil ako jej podpredseda a člen výboru. Na našich aktivitách sa zúčastňoval prakticky až do vlaňajška, zvlášť rád mal súťaže v čítaní a písaní Braillovho písma a rôzne kvízy.
Po dovŕšení dôchodkového veku odišiel z telefónnej ústredne a v snahe udržať sa v kondícii si dennodenne doprial svojich 6 kilometrov – s plecniakom a opornou bielou palicou kráčal do záhradky a späť. Spomínam si ale aj na naše prechádzky v parku, na posedenia pri dobrom chladenom pivku či na popoludnia pri kartách a na jeho radosť, keď sme ako dvojica nad súpermi vyhrávali. Všetko sa to pominulo 15. júna, keď Ernest vydýchol naposledy.
Odpočívaj v pokoji, Nagy apa, nikdy na Teba nezabudneme!
Renata Oláhová
