Zvuková podobnosť tých dvoch slov mi vŕta v hlave už dlho, Ameriku som však určite neobjavil. Stačí si inklúziu a ilúziu vyinternetovať a zavedie vás to napríklad do pohraničnej oravskej dediny Liesek. Čo poviete, aká je inklúzia tam? Ľubica Matušáková, ktorá v Liesku žije od detstva, prekladá cudzo znejúcu inklúziu ako ľudskosť a prijatie. Hovorí, že popri početných zlomeninách, bolestiach a pobytoch v nemocnici zažila v detstve oboje.
„Pojem inklúzia sme vtedy nepoznali, ale v dedine som sa cítila prijatá. Všetci boli na mňa zvyknutí. Vedeli, že mám lámavosť kostí, že ostanem navždy vzrastom malá, že sa do mnohého zapájať nemôžem, ale na druhej strane veľa toho viem aj vykompenzovať. Keď sa to dalo, vždy som bola s ostatnými deťmi vonku.“
Ak ste však vo veku troch rokov počas Vianoc v nemocnici sama so zasadrovanými a vyviazanými nohami, ak ležíte v posteli, kým vaši rodičia pracujú v záhrade a súrodenci sa veselo smejú, alebo keď sa pre vašu diagnózu musí zrušiť rodinný prázdninový program, veľmi rýchlo začnete pociťovať všetky hrboľatosti a zákruty života. Ľubicu zatočil podľa mňa tým najlepším možným smerom, napríklad ku knihám. Asi málokto v okolí ich prečítal toľko ako ona. Rovnako ju rázne postrčil k citlivosti a vnímavosti. Nie však k tej sebaľútostivej, zameranej len na vlastné trápenie, hoci po opustení domácej bubliny zažívala pohľady a poznámky, ktoré by si neprosil nikto.
Ja sa s ňou už rozprávam ako s manželkou, mamou dvoch detí, ktorá má za sebou roky v neziskovom sektore. Ako programová manažérka občianskeho združenia sa venovala neformálnemu vzdelávaniu. Ak poznáte Edupoint, tak viete, o čo ide. Od vzdelávania učiteľov a pracovníkov s mládežou sa vlastne až tak nevzdialila. Jej projekt Vnímajkovia však teraz cieli najmä na deti. Predsa len, asi je ľahšie k inkluzívnosti ohýbať formovateľného Janka ako nepoddajného Jana plného predsudkov.
Malo to však jeden háčik
Háčkované postavičky, knižní hrdinovia, obrázky z maľovaniek, pesničky z cd-čka, kreatívne úlohy z pracovných listov, veselé aktivity z metodiky… to všetko deťom hravým spôsobom ukazuje rôznorodosť a výnimočnosť ľudí, spolu s potrebou vzájomného rešpektu a akceptácie. Čo bolo spúšťačom tejto inkluzívnej lavíny?
„Najprv sa ma môj malý syn začal všeličo pýtať. Videl, že som menšia ako iné maminky a všímal si aj ďalšie odlišnosti. V prvom rade som sa teda snažila veci vysvetľovať jemu. Zásadným prelomom bola pre mňa kniha Janette Motlovej Cigánka. Jej príbeh bol síce iný, z iného prostredia, ale v mnohom som sa našla aj ja. Myslím si, že ľudia so znevýhodnením prežívajú veci veľmi podobne.“
Malo to aj potrebný „háčik.“ Ľubica má totiž veľmi rada ručné práce, najmä háčkovanie, takže vizuálne príťažliví, farebne pestrí Vnímajkovia jej v roku 2018 začali doslova rásť pod rukami jeden za druhým. Veselka predstavuje intaktné, takpovediac bezproblémové dieťa. Tmejka je nevidiaca, Boľko má telesné postihnutie, Inka je iná sfarbením pleti a Chcejkovi nebolo materiálne dopriate to, čo je pre väčšinu detí samozrejmé. Neskôr do partie na žiadosť učiteľov a rodičov, ktorí s Vnímajkami pracovali, pribudol ešte chlapček s poruchou autistického spektra menom Svojko.
„Práve Janette, ktorá mala vtedy tiež malé dieťa, som najprv poslala postavičky Veselky a Inky. Hovorila mi, že jej dcéra si Inku všade nosí so sebou. Aj v škôlke na ňu rómske dievčatká spontánne reagujú, nielen na výzor, ale aj na príbehy, ktoré sa s ňou spájajú. Tešia sa, že existuje rozprávka, ktorá rozpráva akoby o nich, pritom nie v negatívnom kontexte,“ pokračuje Ľubica Matušáková.
Život nevidiacich odhalí malá Tmejka
Pozrime sa na postavičku Tmejky, ktorou sa edukácia škôlkarov začína, pretože je pre nich najľahšie pochopiteľná. Zatvorené oči, biela palica a vodiaci pes sú prvými jasnými vonkajšími znakmi nevidiaceho dievčatka. Ide sa tu však aj do väčších podrobností. Tmejka napríklad Vie, že obrázok na oblečení, ktorý dokáže nahmatať, má byť na brušku, nie na chrbte. Vie, že vypuklé čiarky na oblečení, ktorým mamička hovorí „švíky”, majú byť vo vnútri oblečenia, nie navrchu. Vie, že lístok na tričku má byť vzadu na krku. Dokonca vie, kde je na ponožkách päta a že keď ju topánočky zvláštne tlačia, má ich obuté naopak. Tak toto je už iný slepecký level, za ktorým cítiť konzultáciu s niekým zasväteným.
„Mojím poradným hlasom bola Soňa Zelisková z Dubnice nad Váhom, ktorá pracuje s keramikou a zároveň s deťmi,“ objasňuje Ľubica Matušáková. „Ona mi pripomienkovala veci, ktoré treba v príbehoch opraviť. Napríklad som nevedela, že cudzí ľudia nemajú hladkať vodiaceho psa. Alebo ma upozornila, že nevidiaci nemusí každého hneď spoznať podľa hlasu a treba sa mu predstaviť.“
V príbehoch o Tmejke je moment, ktorý každému „zrakáčovi“ hneď udrie do uší. Po vodiaceho psíka si totiž dievčatko ide ešte pred nástupom do materskej školy. Hoci tuším, že nejde o nepozornosť autorky, pre poriadok sa jej na to pýtam.
„Áno, aj na toto ma Soňa upozornila. Psíkovia sú však deťom takí blízki a tak veľmi ich oslovujú, že sa mi to v tej chvíli zdalo dôležitejšie ako faktická presnosť.“
Na vybalansovanie medzi rozprávkou a realitou môže poslúžiť skutočný Vnímajko, teda dospelý človek napríklad so zrakovým postihnutím. „V čase covidu Soňa nakrútila aj video pre deti, že ona je Tmejka v dospeláckom vydaní a previedla ich životom nevidiaceho človeka. To bolo veľmi fajn. Moja sestra, ktorá je spoluautorkou metodiky k Vnímajkom a učí v materskej škole, zase pozvala nevidiaceho muža, ktorý deťom ukázal Pichtov stroj, písal im na papieriky ich mená a povedal im, ako ľudia bez zraku fungujú.“
Chodiť do škôlky i poza škôlku
Rozprávky o Tmejke sa venujú aj samotnému nástupu do škôlky. Dievčatku v známom a prívetivom rodičovskom prostredí chýbajú kamaráti. Dúfa, že ich nájde práve medzi škôlkarmi, zároveň sa tejto zmeny bojí. K tomu všetkému sa v reálnom živote pridáva rodičovská otázka: Zoberú vôbec naše dieťa so znevýhodnením do bežnej materskej školy?
„Zatiaľ to závisí od konkrétnej škôlky,“ hovorí zo skúseností Ľubica Matušáková. „Bola som v materských školách, kde mali nevidiace dievčatko, dieťa na vozíku, inde rovno povedali, že s takým niečím nemajú skúsenosti. Zažili sme aj to, keď jedna mamička chcela, aby v škôlke, ktorú navštevuje jej dieťa, odzneli témy súvisiace s Vnímajkami, pretože samotná riaditeľka tam nabádala rodičov, aby iniciovali petíciu proti prijatiu znevýhodnených detí do triedy. Čiže je to naozaj veľmi individuálne. Veľakrát nám učiteľky na workshopoch ako prvé povedia, že sú proti inklúzii. Niekedy je to možno preto, že sa z toho robí priveľký strašiak. Odvšadiaľ to slovo vyskakuje a javí sa to tak, akoby sme od učiteľov chceli niečo, na čo ešte nie sú podmienky. Inklúzia totiž nie je to, že zoberieme akékoľvek dieťa a vložíme ho do nepripraveného prostredia. Viem, že chýba systémová, materiálna, personálna a iná podpora, ale myslím si, že mnohokrát, keď sa chce… a v tomto môže pomôcť práve edukácia, lebo na konci našich workshopov aj skeptici pripúšťajú, že to, čo im ukazujeme, by mohla byť nejaká cesta.“
Cieľom Vnímajkov pritom nie je urobiť z nás odborníkov na všetky diagnózy či označkovať deti nejakými nálepkami, ale naopak, ukázať, že každý tu má svoje miesto.
V prvom dni šesťtýždňového programu sa deti dozvedia, že k nim do triedy prídu noví kamaráti a začne sa pracovať s pojmom výnimočnosť. Deti zistia, že aj každé jedno z nich sa vyznačuje niečím iným. Začína sa príbehmi o Tmejke, ku ktorým sú v metodike nastavené rôzne aktivity a hry. Súčasťou sú pracovné listy s úlohami a maľovanky, ktoré si deti môžu vypracovať priamo v škôlke alebo neskôr doma. Celý čas sa pracuje aj s háčkovanou hračkou, ktorá je príjemná na mojkanie a doslova sa s ňou skamarátia a to až natoľko, že si ich rady požičiavajú domov, vraj dokonca aj chlapci, pretože Vnímajkov deti neberú ako bábiky, skôr ako živých kamarátov. Po Tmejke sa ďalej pracuje so Chcejkom, ktorý má skromnejšie, deravé oblečenie, vidno na ňom chudobu a nedostatok. Práve nevidiacej Tmejke však jeho výzor vôbec neprekáža, sama sa svojím vzhľadom zatiaľ príliš nezaoberá. Cez Chcejka sa deti zároveň približujú k prírode, k hrám, ktoré boli prirodzené pre ich rodičov, k hračkám, ktoré si môžete vyrobiť sami a nemusíte po ne utekať do obchodu. A takto postupne pribúdajú ďalšie postavy, príbehy, aktivity.
Deti týmito témami podľa Ľubice Matušákovej naozaj žijú a nosia si ich aj domov.
„Rodičovských reakcií som sa aj trochu obávala. O žiadnej negatívnej však doteraz neviem. Napokon to dopadlo opačne. Podľa odoziev sú rodičia radi, že sa o týchto veciach rozpráva v škôlke.“
To si viem živo predstaviť, veď sami poznáme prirodzene a spontánne zvedavé otázky detí z ulice: „Prečo má ten ujo paličku?“ Rozpaky rodičov sa niekedy dajú priam krájať. Keď sa však dieťa v škôlke zoznámi s Vnímajkami, zrazu sa dá aj o takýchto veciach hovoriť akosi ľahšie. Všetky postavy a dejové línie sa na konci stretnú v príbehu Veselky. Práca sa končí Veselkinou narodeninovou oslavou, kam prichádzajú všetci Vnímajkovia. No povedzte, čo môže byť príjemnejšie ako triedna inkluzívna žúrka, na ktorú si pozvete naozaj každého, bez ohľadu na jeho odlišnosť, lepšie povedané výnimočnosť? Ak sa nebojíte tento svoj postoj prejaviť, môžete sa vyobliekať aj do vnímajkovských tričiek. To, čo nosíte na sebe, môže tak byť odrazom toho, čo nosíte v sebe.
Nie len hračky
Vnímajkovia ostávajú v škôlke aj ďalej, napríklad v podobe pesničiek, ktoré si deti osvoja a zaradia ich do repertoáru ostatných.
„Pre mňa bolo veľmi silné, keď som v mojej niekdajšej škole počula desiatky detí spievať vnímajkovskú hymnu,“ spomína Ľubica Matušáková. „Alebo tie pesničky znejú na dňoch matiek, besiedkach a iných slávnostiach.“
Nezabudnime na podstatnú vec. Háčkovaným Vnímajkom chýbajú ústočká. Nielen škôlkarov zaujíma, prečo je to tak.
„Ide o to, že deťom chceme nechať priestor na emóciu. Cez Vnímajkov môžu tlmočiť svoje pocity. V jednej škôlke, kde som bola, sa napríklad bežne objavuje, že sa deti posmievajú pre horšie oblečenie či mobilný telefón. Keď sa táto téma pretlmočí cez Vnímajka, je to pre dieťa menej nepríjemné.“
A tu prichádzajú na rad takzvaní Ksichtíkovia. Sú to farebné háčkované loptičky s vyšitými tváričkami predstavujúce šesť základných emócií – radosť, hnev, smútok, strach, znechutenie a prekvapenie. Ak sa dieťa nenájde v týchto šiestich, cez siedmu loptičku, ktorá je neutrálna a nepredstavuje žiadnu emóciu, môže vyjadriť to, čo samo cíti. Tento koncept využívajú aj v niektorých základných školách.
„Pracovné listy, maľovanky, cd-čko s pesničkami, čokoľvek z toho si učitelia môžu vybrať aj pre žiakov v škole. Práve tento mesiac ideme do jednej veľkej školy na východe Slovenska, kde budú mať niekoľko sád Vnímajkov, ujde sa na každé poschodie. Hľadali tam konkrétny nástroj na inklúziu, s ktorým by mohli hneď pracovať. Hovorili mi, že keď po niečom takomto pátrali, väčšina vecí bola veľmi teoretická a zameraná skôr na vzdelávanie učiteľov, kým Vnímajkovia pracujú rovno so žiakmi.“
Vnímajkovia nie sú neznámi ani v odbornej verejnosti. Ak by ste sa na nich opýtali vo Výskumnom ústave detskej psychológie a patopsychológie, v Inklucentre alebo v Komenského vzdelávacom inštitúte, určite by vedeli, o čo ide. Sú zaradení ako inovácia vo vzdelávaní na Slovensku. Okrem škôlok a škôl ich nájdete aj v rodinách, kde rezonujú najmä knižné príbehy. Deťom sa už od koronových čias prihovárajú cez internetové videá. Ľubica Matušáková sa podelila o čerstvú radostnú skúsenosť: „Jedna pani učiteľka, ktorá bola nominovaná do top desiatky učiteľa Slovenska, robila pred porotou svoju ukážkovú hodinu práve s Vnímajkami. Potešilo ma jednak to, že mala úspech, ale aj to, keď jej porotcovia, známe vzdelávacie kapacity, inkluzionisti, ktorí sú aj pre mňa vzormi povedali, že už Vnímajkov poznajú.“
Inklúzia nie je ilúzia! Tak sa volal jeden z workshopov Janette Motlovej, pre ktorý Ľubica Matušáková vymyslela názov, ale také je aj jej poznanie po rokoch prežitých s touto témou: „Možno sa potrebujeme vrátiť o krok späť k tej bežnej ľudskosti, ktorú si pamätám z detských čias, keď sme ešte nemali všetko tak striktne pomenované. Keď si odborne znejúce a cudzie slová zameníme za obyčajnú ľudskosť a bezpodmienečné prijatie, azda sa nám inklúzia bude zavádzať do praxe ľahšie.“
Michal Herceg
