(Mt 11:5)
Človek sa odjakživa zaoberá tým, kým je, odkiaľ prišiel a kam smeruje. Nejasností sa ale postupne objavuje oveľa viac: Prečo je na svete zlo? Kde sa berie utrpenie a bolesť? Prečo sú na svete choroby? Je pochopiteľné, že na tieto témy človek nahliada aj cez prizmu svojej viery a že odpovede hľadá v slovách učencov a v riadkoch svätých kníh. My sme si takisto podobnú otázku položili a ponorili sme sa do Knihy kníh. Pokúsili sme sa pozrieť na to, aké miesto pripísali autori biblických textov ľuďom so zdravotným postihnutím (ZP).
Od esencie k existencii
Nahliadnuť na tému ľudí so ZP v Biblii znamená poznať spoločensko-politicko-kultúrne pozadie života v celom geopolitickom priestore grécko-rímskeho sveta, súčasťou ktorého bol aj fenomén židovstva, v celej svojej rozmanitosti, v diaspóre, ako aj v provincii Judea vrátane historických okolností, ktoré vplývali na vývoj židovských náboženských predstáv a tradícií. Vedieť, že práve v tomto národe sa postupne upustilo od polyteizmu a vyvinula sa forma viery v jediného Boha. Porozumieť okrem iného aj dvom stvoriteľským správam Knihy Genesis – tomu, ako Boh stvoril nebo a zem, človeka na svoj obraz a tomu, ako došlo k zlyhaniu poslušnosti človeka voči Bohu.
„Tým človek stratil možnosť byť v ideálnom stave, nie je už súčasťou esencie, pre ktorú bol stvorený. Dôsledkom pre prvých ľudí je ich „vrhnutie“ do existencie, čo v latinčine znamená „prísť do stavu bytia“, mimo pôvodného stavu. V prenesenom slova zmysle to možno chápať ako „vojsť do stavu, ktorý je reálnym bytím“, kde si človek uvedomuje nielen to dobré, ale odrazu cíti rôzne rušivé vplyvy, ťažia ho problémy, zakúša zlyhania a celé spektrum negatívnych emócií, odcudzenie od esencie „Božieho obrazu“, na ktorý je stvorený. A, pochopiteľne, uvedomuje si aj choroby a postihnutia,“ hovorí František Ábel, vedúci Katedry Novej zmluvy Evanjelickej bohosloveckej fakulty UK. „V starohebrejčine neexistovali abstraktné pojmy. Dobro a zlo, ktoré človek ochutnaním ovocia zo zakázaného stromu spoznal, je preto potrebné chápať ako poznanie všetkého. A to je z hľadiska viery v jediného Boha len kompetenciou Boha. Keďže prví ľudia zatúžili byť Bohom, z ideálneho prostredia esencie, kde mohli byť so stvoriteľom tvárou v tvár a na jeho slávu nazerať bez toho, aby im prekážala ich nahota, ocitajú sa v existencii. Za svoju nedokonalosť nesie vinu človek a nie Boh. Predsa celou prvou stvoriteľskou správou sa nesie odkaz, že Boh videl, že jeho dielo je dobré, ba veľmi dobré.“
Napriek tomu, že nás od ľudí z biblických príbehov delia tisícročia, otázky, ktoré si kládli oni, si kladieme aj my dnes: keď je Boh jeden a všetko stvoril dobré, prečo sú tu nešťastia, choroby a postihnutia? Prečo trpia nevinní?
„Moderným jazykom tomu hovoríme otázka teodícey, teda snaha ospravedlniť Boha za prítomnosť zla vo svete. Priblížiť sa k odpovedi môžeme čítaním Knihy Jób, kde sa v 38. verši 3. kapitoly prihovára Boh človeku, ktorý už nevládze ďalej niesť svoje bremeno a túži zomrieť, týmito slovami: „Kto prozreteľnosť zatemňuje slovami, v ktorých niet múdrosti? Kde bol Jób, keď Boh tvoril zem a všetko dookola? Vari bol pri tom?“ Samozrejme, tam okrem Boha nebol nikto. A práve to by nás malo priviesť k dôvere v Boha, k dôvere, že všetko je tak, ako má byť. My nemusíme nájsť odpovede na všetky otázky, ani to nie je v našej moci. Boh vie, prečo sú veci tak, ako sú,“ pokračuje František Ábel. „Ja svojich študentov učím, aby nie na všetko, čo je v Biblii, nazerali ako na Božie slovo. Božie slovo je v Biblii prítomné, ale nie každé slovo je tým Božím slovom. Máme predsa slobodu uvažovať, rozhodovať sa ako konať, či dobro alebo zlo, samozrejme vrátane zodpovednosti za všetky prejavy slobodnej vôle. Neraz sme svedkami, ako si ľudia spätne posvätia svoje skutky, zoberme si napr. 1. Knihu Samuelovu. V kapitole 15, vo veršoch 1 až 3 čítame: „Samuel povedal Saulovi: Hospodin ma poslal, aby som ťa pomazal za kráľa nad Jeho ľudom, nad Izraelom, preto teraz počúvaj slová Hospodinove. Takto hovorí Hospodin mocností: Všímal som si, čo učinil Amálék Izraelu, ako sa mu postavil do cesty, keď vychádzal z Egypta. Preto teraz choď a poraz Amáléka. Vykonajte kliatbu nad všetkým, čo je jeho. Nešetri nikoho, ale usmrť všetkých: mužov i ženy, deti i dojčence, voly i ovce, ťavy i osly.“ Ak by to bolo Božou vôľou, sotva by sme v tom mohli nájsť milujúceho a milosrdného Boha, ktorého stvoriteľské dielo je vyjadrením dokonalej lásky. Sotva v tom budeme môcť hľadať lásku. My to Božie slovo hľadáme stále, stále sa snažíme lepšie pochopiť tie príbehy a dochádzame k tomu, že to podstatné je práve ten príkaz lásky. „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“ po hebrejsky to znamená milovať iného človeka práve preto, že je odlišný, je jedinečný pred Stvoriteľom i v rámci ostatného tvorstva, líši sa od iných napr. farbou pleti, spôsobom myslenia, obliekania či stravovania, človeka, ktorý má iné vierovyznanie alebo, pravdaže, zdravotné postihnutie.“
„Hluchého nepreklínaj a pred slepého nepolož prekážku, aby padol, ale boj sa svojho Boha; ja som Hospodin.“
(Lv 19:14)
Choroba či zdravotné postihnutie sú v biblických textoch vyjadrené ako dôsledok narušenia harmónie pôvodného stavu vo vzťahu Boha, človeka a tvorstva ako celku. Rozmanitosť, v akej sa svet celé tisícročia vyvíja, je v židovskej i kresťanskej tradícii vnímaná ako Boží zámer. Nielen v 3. knihe Mojžišovej, ktorej verše som si požičala do podnadpisu, ale na viacerých miestach Boh explicitne zdôrazňuje rovnosť všetkých a vystríha pred vytváraním akýchsi rebríčkov. Treba povedať, že pohľad na ľudí s postihnutím nie je v biblických textoch zosmiešňujúci. Práve naopak! Pomerne často sú práve oni nositeľmi osobitého Božieho zjavenia. Všetkých tu vymenovať nemožno, ale spomeňme len na Izáka, ktorý na sklonku života stratil zrak, a svojich synov rozpoznával podľa hlasu a rúk, ktorých sa dotkol. Jeho syn Jákob v dôsledku svojho zápasu s Bohom kríval, o Mojžišovi sa v Knihe Exodus dozvedáme, že koktal: „Ach, Pane, nebol som výrečným mužom, ani predtým, ani odvtedy, ako si hovoril so svojím služobníkom, lebo mám ťažkopádne ústa a ťažkopádny jazyk.“ Éhúd, ktorý vyslobodil Izraelitov spod nadvlády moábskeho kráľa, mal podľa jednej z neskorších tradícií zakrpatenú ruku (v niektorých prekladoch sa hovorí, že bol ľavák), Jonatánov syn Mefibóšet, vnuk Saula, prvého kráľa Izraela, bol v dôsledku úrazu „chromý na obe nohy“. Príbeh zvestovania narodenia Jána Krstiteľa však takisto poukazuje na to, že Boh použil toho, kto by sa mohol zdať znevýhodnený – stará a neplodná žena totiž porodila syna. A keď jej manžel Zachariáš nechcel správe od anjela uveriť, stihol ho trest: „Hľa, onemieš a nebudeš schopný prehovoriť až do dňa, keď sa to stane.“ Treba ale povedať, že nielen neplodné ženy privádzali na svet kľúčové biblické postavy, nositeľkami požehnania a matkami tých, čo vykonávali Božiu vôľu, boli napr. aj prostitútky, čím nás Sväté Písmo učí nekategorizovať ľudí podľa ľudských kategórií. Vylúčení zo spoločnosti či náboženského života však neboli ani ľudia trpiaci malomocenstvom. Do svätostánku im bol síce kvôli riziku šírenia nákazy vstup zakázaný, ale pri chráme mali na modlitby vyčlenené osobitné priestory.
V novozmluvných textoch, predovšetkým v evanjeliách, nájdeme viacero príbehov o tom, ako Ježiš Nazaretský uzdravoval ľudí chorých a postihnutých, čo je dôkazom toho, že prichádza kráľovstvo Božie, prichádza čas nápravy, hoci ešte nie tej dokonalej, tá príde až s posledným súdom. O množstve uzdravení nám hovorí už Matúš: „Ježiš chodil po celej Galilei a učil v ich synagógach. Kázal evanjelium o kráľovstve a uzdravoval každý neduh a každú chorobu medzi ľuďmi. Chýr o ňom sa rozšíril po celej Sýrii. Prinášali k nemu všetkých chorých, postihnutých rôznymi neduhmi a utrpením, posadnutých, námesačných a ochrnutých. A on ich uzdravoval.“ Uzdravenie slepého žobráka nachádzame aj v Lukášovom, aj v Jánovom evanjeliu. Ježišova družina sa v 9. kapitole pýta: „Rabbi, kto zhrešil – on, alebo jeho rodičia – že sa narodil slepý?“ A v nasledujúcom verši zaznieva jedinečná odpoveď: „Nezhrešil ani on, ani jeho rodičia, ale majú sa na ňom zjaviť Božie skutky.“ A práve toto uzdravenie bolo dôkazom, že Ježiš je skutočne Kristom, teda pomazaným, pretože v tej dobe sa verilo, že nik, ani ten, čo má od Boha schopnosť liečiť ľudí, nemôže človeku prinavrátiť zrak.
„Z novozákonných príbehov neustále zaznieva to zásadné, že Božia láska k tvorstvu je absolútna, čo vyvracia predstavy o tom, že by niekto chorobou alebo postihnutím trpel za svoj hriech, alebo hriech, svojich predkov. To sú skôr predstavy prostého ľudu,“ vysvetľuje František Ábel. „Zvlášť prísnym výchovným trestom bola slepota, keďže človek sa nedokázal sám ani orientovať, ani pohybovať a bol úplne závislý od iných. Duševné poruchy, poruchy autistického spektra či mentálne postihnutie spôsobovali démoni a boli odplatou za mimoriadne ťažký hriech.“
Môžeme sa len domnievať, aké dôvody priviedli kresťanstvo k presvedčeniu, že koho Pán Boh miluje, toho krížom navštevuje, čo je, pravdaže, veľmi zvrátená predstava milujúceho Boha. Na margo utrpenia hodno zaznamenať ešte jednu vec. To, čo dnes nazývame samovraždou, bolo v staroveku hodnotené veľmi rozmanito. V židovstve nešlo o nič zakázané, stoická filozofia, ktorá bola na vrchole popularity počas Ježišovho života, napr. umožňovala, možno dokonca povedať radila dostatočne vzdelaným a hĺbavým ľuďom, ktorých stav je naozaj veľmi vážny, dôstojne odísť z tohto sveta. Až neskôr sa v kresťanskom učení objavila téza, že Boh človeku život dal a on jediný má právo ho aj vziať.
„V závere sme opäť na začiatku, vo chvíli, keď Boh všetko tvoril. Keď je totiž jediným Bohom, musí byť dokonalý. Vševedúci a všadeprítomný, neomylný, stály aj v názoroch, aj v citoch. My máme možnosť, ba povinnosť neustále sa z Božej lásky a milosti vyvíjať, najdôležitejšie je však žiť v tom kontexte dvojitého prikázania lásky, a to nie je také jednoduché. Milovať Boha sa dá – nevidím ho, môžem si ale povedať, že ho cítim, že je všade prítomný. Ale milovať človeka, hoci a práve preto, že je iný ako ja, preukazovať mu úctu a snažiť sa ho pochopiť, a bez obáv a úprimne ho v láske prijať za svojho blížneho, to je poriadna výzva. Ale zároveň dobrodružstvo na celý život,“ uzatvára František Ábel.
Dušana Blašková
