V Evanjelickej spojenej škole internátnej v Červenici si deti žijú svoj vlastný svet. Učitelia, pedagogickí asistenti a vychovávatelia, ktorí sa o ne dennodenne starajú, im neúnavne otvárajú dvere do neznáma a pomáhajú odkrývať tajomné zákonitosti všedného dňa. Spoločne sa hrajú a vzdelávajú, spoločne hľadajú svoje miesto medzi rovesníkmi a v najbližšej rodine, spoločne sa orientujú v oblasti obliekania, stolovania či hygieny. Osud im dal do vienka ťažké zdravotné znevýhodnenie – k poruche zraku a sluchu sa pridružilo mentálne či telesné postihnutie, Downov syndróm, autizmus, poruchy správania, epilepsia a mnoho ďalších diagnóz –, radosti detstva im však neodoprel.
Neučíme sa pre školu, ale pre život
Tento rok sa u nás, v jedinej škole na Slovensku, ktorá poskytuje výchovu a vzdelanie deťom a mladým ľuďom s hluchoslepotou, nesie v znamení osláv 30. výročia nášho vzniku.
Treba priznať, že začiatky boli veľmi ťažké, plné hľadania postupov, metód i foriem práce. História sa v Červenici začala písať so štyrmi žiakmi, neskôr pribudli ďalší a niekoľko rokov sme sa počtom držali na dvanástke. Kvalifikovaný personál zastrešoval výchovu a vzdelávanie, pokrýval poobedňajšiu činnosť i nočné služby. Ináč to nie je ani dnes, hoci škola za ten čas prešla viacerými zmenami. Podarilo sa rozšíriť okruh našej činnosti, takže dnes zastrešujeme 3 organizačné zložky, a to špeciálnu materskú školu, špeciálnu základnú školu pre hluchoslepých a praktickú školu, našou súčasťou je aj internát a jedáleň. Čo je ale najdôležitejšie, neustále sa rozrastáme. Dnes poskytujeme útočisko pre 37 žiakov a študentov, ktorí nielenže dostávajú adekvátnu pomoc, podporu a vzdelávanie, ale predovšetkým nachádzajú uplatnenie v bežnom živote.
Pýtate sa, či je vzdelávanie po tých rokoch jednoduchšie? Rozhodne nie! Univerzálnej cesty u nás niet! Každý žiak našej školy je jedinečný, každý potrebuje špecifický prístup a individuálne tempo. Každý s nami komunikuje po svojom, preto aj vzdelávanie a dosahovanie cieľov je zakaždým trošičku iné. Spolu tápame a napokon nachádzame, čo ktorému dieťaťu vyhovuje a vďaka čomu môže, hoc len maličkými krôčikmi, ale predsa napredovať.
Okrem výchovy a vzdelávania však žiakom ponúkame aj množstvo terapií a podporných aktivít. Canisterapiu, hipoterapiu, tvorivé dielne, účasť na rôznych vystúpeniach či výlety do okolia. Aktívne sa zapájame do života obce, dva roky sme pri príležitosti mesiaca úcty k starším roznášali do poštových schránok vlastnoručne vyrobené darčeky. S deťúrencami však zhotovujeme aj masky na karneval, oslavujeme ich narodeniny a MDD, nacvičujeme vianočnú besiedku. Rozhodne ich od vonkajšieho sveta neizolujeme. Práve naopak, pomáhame im vystierať ruky tak ďaleko, ako je to len možné. Pretože svet hluchoslepých je veľký „len“ potiaľ, kam dosiahnu končekmi svojich prstov.
Kresba ako nástroj vyjadrovania sa
Výtvarný prejav našich žiakov je výborným komunikačným prostriedkom, prostredníctvom ktorého vieme preniknúť do ich duše a lepšie ich spoznať. Kresba sa v našom výchovno-vzdelávacom procese zaraďuje medzi najobľúbenejšie a najžiadanejšie aktivity – pre nich je jednoduché čmáranie, čas strávený pri vymaľovačkách a vystrihovačkách hrou, pre nás možnosťou, ako rozvíjať jemnú motoriku a orientáciu v priestore, podporovať ich samostatnosť, predstavivosť i pamäť. Kresba zobrazuje vedomé i nevedomé priania detí, prezrádza, čo ich teší a čo trápi, vyzýva nás k rozhovoru. Niečo podobné sa dialo aj počas výtvarnej činnosti so Stankom.
Takto to celé začalo
Stanko je veľmi šikovný a talentovaný žiak. V decembri to bude rok, čo spolu so svojím bratom (dvojčaťom) prišiel do Červenice. Prestúpili k nám zo ŠZŠ, v ktorej sa nedočkali pochopenia a prijatia. Stanka to veľmi ranilo a uzavrel sa do seba. My sme však vnímali, že napriek istým limitom (Stanko je nepočujúci, komunikuje výlučne posunkovým jazykom a má pridružené zrakové, mentálne i telesné postihnutie) má veľký talent.
Chceli sme ho podporiť v tom, čo rád robí, a zároveň mu vrátiť sebadôveru, preto sme ho zapojili do projektu Nadácie SPP. Nik z nás nevedel predpovedať, ako mladý teenager zareaguje, ako skĺbime lehoty, ku ktorým sme sa zaviazali, a zároveň doprajeme Stankovi toľko času, koľko sám potrebuje. A hoci naše obavy znásobila aj nečakaná choroba, napokon sa všetko podarilo a prekonalo naše očakávania.
Od machule k umeleckému dielu
Každé popoludnie sa Stanko voľne pohrával s plátnom a farbami. Do jeho výtvarného vyjadrenia sme nijako nezasahovali, nechali sme vyniknúť abstraktnosť, ktorú do tvorby vložil. Keďže sa maľovalo na plátna veľkých formátov a Stanko je vzhľadom na svoj vek veľmi nízky, maľovanie bolo pre neho fyzicky náročné, najmä samotné presúvanie sa od jedného rohu plátna k druhému. Kropaje potu striedal úsmev od ucha k uchu, odhodlanie a túžba dotiahnuť každý obraz do podoby, ktorá by spĺňala jeho očakávania, však vždy zvíťazili. A tak po niekoľkých týždňoch vznikli diela, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani ozajstný maliar.
Koncom októbra sme v priestoroch školskej jedálne zorganizovali vernisáž. Pani učiteľka, ktorá sa v našej improvizovanej galérii zhostila úlohy sprievodkyne, pre nás pripravila súťaž, do ktorej zapojila všetkých prítomných. Žiakov, zamestnancov školy, blízkych príbuzných i hostí z obce. Obrazom vymyslela názvy, plátna preniesla na fotografie a spoločne sme pomenovanie i snímku priraďovali k skutočnému obrazu. Také pexeso po našom! Posunkami sme pomenovali každú farbu, ktorú Stanko pri svojej práci použil, a keďže posunky sme neodpustili ani jedinému prítomnému, vernisáž sa na chvíľu zmenila na vyučovaciu hodinu a školská jedáleň na triedu.
Pocit slávy zo Stanka dodnes nevyprchal. Jednoducho sme mu to nedovolili. Jeho diela si našli svoje čestné miesto na stenách jedálne, kde minimálne päťkrát denne (pri raňajkách, desiate, obede, olovrante a pri večeri) ukazujú celej našej škole, kam môže viesť vytrvalosť a umelecký zápal. Ale to stále nie je všetko! Predstavte si našu radosť, keď sa nám 3 Stankove obrazy podarilo umiestniť aj v interiéri jednej košickej kaviarne!
Výzvam treba čeliť
Ako vidíte, nepohybujeme sa len vo vodách, v ktorých dokážeme plávať ako ryby. Práve naopak! Projekt s Nadáciou SPP nás vtiahol do tajomných hlbín a ukázal nám, čo všetko v nás ešte nie je objavené. Často ani nami samými.
Príjemné ponáranie sa do vlastnej duše praje všetkým čitateľom Dúhy Iveta Krajčirovičová, riaditeľka Evanjelickej spojenej školy internátnej v Červenici
