V letáku Ministerstva zdravotníctva SR COVID-19 – OSOBY S VYŠŠÍM RIZIKOM OCHORENIA sa okrem iného odporúča: „Ak je to možné, nedotýkajte sa často používaných povrchov na verejnosti – tlačidlá výťahu, kľučky dverí, zábradlia, podávanie rúk s ľuďmi, atď.
Ak sa niečoho musíte dotknúť, zakryte si ruku alebo prst servítkou, prípadne rukávom.“
Ako vieme, na oči sa neumiera, zrakové postihnutie si však vždy nájde cestu, ako nás znevýhodniť. Hmat nám „nahrádza oči“ a týmto sme nominovaní do skupiny osôb s vyšším rizikom ohrozenia, bez ohľadu na vek. Vzdám sa analýz, ako zapája hmat človek nevidiaci a jedinec zo zachovalým zvyškom zraku. Ani by sa mi to nepodarilo. Uspokojím sa len tvrdením, veľmi, veľmi zjednodušujúcim: Nevidiaci hmatom zisťuje, slabozraký overuje.
V každom prípade ľudia so zrakovým postihnutím sú nútení využívať tento zmysel podstatne viac ako ostatní. Často až po dotyku zistia, že ide o predmet či povrch rizikový. Čo napríklad naše Braillovo písmo? Budeme dezinfikovať texty? Absurdita? Asi áno. Užívatelia informačných technológií vrátane Braillovských riadkov sú na tom čo do dezinfekcie prístrojov rovnako ako ostatní užívatelia.
Udalosti bežia závratnou rýchlosťou. V čase vydania Dúhy budeme v tom pomyselnom tuneli podstatne ďalej. Či bude na jeho konci blikať svetielko nádeje, uvidíme, ako povedal našinec.
Čo teda s tými rukami? Teraz by sa zišli rukavice na pečivo značky „tenšie už to nejde“. Naša samoška ich však pred časom nahradila malými vrecúškami z identického materiálu. Musím sa teda poohliadnuť inde.
Josef Zbranek
