Vo výcvikovej škole pre vodiace a asistenčné psy v Bratislave od roku 1995 vycvičili a odovzdali klientom už viac ako 120 vodiacich psov. Aké to je, cvičiť vodiacich psov a čím sa títo havkáči líšia od tých bežných, hovoríme s Jarmilou Virágovou, odbornou riaditeľkou Výcvikovej školy pre vodiace a asistenčné psy o.z.
Ako dlho sa venujete výcviku vodiacich psov a čo vás na tom najviac baví?
„Výcviku vodiacich psov sa venujem od roku 1996 teda 22 rokov a tri roky po tom ako bol na samostatnom Slovensku zahájený výcvik vodiacich psov. Tento dátum súvisí so vznikom samostatného Slovenska, pretože dovtedy bola táto problematika riešená v Prahe a klienti zo Slovenska si vodiaceho psa v prípade potreby boli vyzdvihnúť v Prahe. Počas výcviku nie je nič čo by ma nebavilo. Všetky štádiá sú iné a vy vidíte, ako pes napreduje. Ku každému trénerovi príde veľké šteňa, pretože tým 12 až 14 mesačný labrador ešte je, a postupne začne chápať svoju úlohu a všetky súvislosti. Je úžasné vidieť psa, ktorý sa teší z toho, že sa mu niečo podarilo už celkom samostatne. Je jedna vec, ktorú naozaj nemusím. A to je, keď prší. Nie pre samotný dážď, ten nevadí. Avšak s dažďom súvisí aj fakt, že je treba čistiť nielen postroj a psa, ale aj prezliecť si nohavice, ktoré sú zafŕkané blatom až do výšky kolien. Labrador je totiž úplný špecialista. Dokáže chodiť tak, že všetko blato, ktoré bolo pôvodne na zemi, máte na nohaviciach.“
Existuje nejaký konkrétny dôvod, ktorý vás k tejto práci priviedol?
„K vodiacim psom ma priviedla náhoda, ktorej pomohla ešte aj moja kamarátka. Prišla za mnou s tým, že má šteniatko na výchovu z výcvikovej školy pre vodiacich psov a chcela by pokračovať v jeho výcviku. Vedela, že som sa venovala služobnej kynológii a videlo sa jej toto spojenie logické. Vlastne vtedy aj mne. Veľmi rýchlo som však zistila, že klasický výcvik psa sa s výcvikom vodiaceho psa nedá porovnávať. Klasický výcvik sa opiera o vykonanie cviku po jeho zadaní a pes ho má bezpodmienečne poslúchnuť. U vodiaceho psa to tak nie. Tiež síce dostane nejaký pokyn, ale sú situácie, v ktorých musí zadaný pokyn najskôr vyhodnotiť, či jeho splnením neohrozí svojho majiteľa. Keď som sa pripojila k tímu výcvikovej školy pre vodiace a asistenčné psy, školu vtedy viedol ako riaditeľ jej zakladateľ pán Imrich Bartalos. A práve on bol zdrojom mojich zručností. Veľa som sa pýtala a veľa som sa chodila pozerať na jeho prácu, ktorá bola pre mňa o to zaujímavejšia, že pán Bartalos je prakticky nevidiaci a teda popri výcviku vodiaceho psa aj sám používal svojho vodiaceho psa. Bolo to veľmi náročné, no s pomocou jeho rodiny možné.“
Čo je pri výchove a výcviku vodiaceho psa najťažšie?
„Výchova vodiaceho psa sa veľmi nelíši od kvalitnej výchovy a socializácie psíka, ktorý má byť dobre vychovaným členom rodiny. Pes nie je zaťažovaný výcvikom, mal by sa však rozhodne naučiť, ako sa má správať vo všetkých situáciách. Napríklad pri stretávaní sa so psami, v interiéroch nákupných stredísk, počas zostávania osamote a podobne. Pri výcviku je to už ale iné a je nevyhnutné, aby pes chápal súvislosti. Ako som už spomenula, ak by vodiaci pes na slovo poslúchal a splnil každý povel, ktorý mu jeho psovod zadá, stal by sa nebezpečným. Veď ak by poslúchol povel vpred a pred ním by bol rozkopaný chodník, tak by to malo fatálne následky. Taktiež sa vodiaci pes musí naučiť vyhodnotiť situáciu a urobiť nejaké rozhodnutie. Počas výcviku totiž nie je možné, aby pes zažil všetky situácie s ktorými sa potom stretne počas celého svojho života. Môže sa stretnúť iba s modelovými situáciami, a u svojho majiteľa zažije aj také, s ktorými sa nikdy nestretol. Musí ich vedieť prepojiť s tým, čo sa v modelových situáciách počas výcviku naučil. Na to, aby toto všetko bolo možné, musí pes rozumieť komunikácii a vzájomnej interakcii s človekom. Na pohľad to vyzerá jednoducho, veď akáže to je veda. No rozhodne to jednoduché nie je. Človek je verbálny a používa ako komunikačný nástroj hovorenú reč, pes je neverbálny a na komunikáciu používa reč tela. Pochopiť sa navzájom nie je teda také ľahké, ako to vyzerá. Dôkazom toho je fakt, že práve psy trpia oproti iným zvieratám v najvyššej miere poruchami správania v súvislosti so spolužitím s človekom.“
A čo je najťažšie pre jeho pána, keď už sa vodiaci pes dostane do rodiny?
„Najťažšie je jednoznačne práve porozumenie. Majiteľ vodiaceho psa sa musí naučiť rozumieť svojmu psovi, aby vedel, čo mu jeho pes ´hovorí´. Pri komunikácii pes používa celé telo a určitými postojmi a výrazmi dáva najavo svoje emócie a pocity. To znamená veľkú komplikáciu, pretože zrakový kontakt, a teda vizuálny obraz o výraze psa, postavení tela psa a jeho častí, nie je možný. Jeho majiteľ so zrakovou chybou sa musí teda naučiť vnímať to, čo mu pes komunikuje inak. Samozrejme, nie je na to sám a inštruktor, ktorý príde psa odovzdať a zaučiť nového majiteľa, mu všetko vysvetlí. Pes sa musí zasa naučiť, že jeho majiteľ nevidí stále a nie je tomu tak ako vo výcviku, že tréner ´nevidel´ iba pri tréningu s nepriehľadnými okuliarmi a okrem tohto času tréner a pes komunikovali na vizuálnej úrovni. Pes je omnoho intuitívnejší ako človek. Preto tieto skutočnosti veľmi rýchlo pochopí.“
Už sa vám stalo, že ste niektorého psa z rodiny dostali pre nevhodné správanie opäť na prevýchovu? Alebo to už nie je možné?
„Teoreticky by bolo možné vziať psa späť do školy, ak by jeho správanie nebolo také, aké má byť, prípadne by sa dramaticky zhoršilo. V praxi sa nič také nikdy v našej organizácii nestalo a pokiaľ by sa stalo, budeme skúmať príčiny, pretože psy odchádzajú z našej organizácie kvalitne pripravení aj na takéto zmeny a každá dramatická zmena je dôsledkom nejakej príčiny. Pes sa nerozhodne sám od seba, že sa bude správať neprimerane a preto by sme skúmali, čo je toho príčinou. Pojem prevýchova nevystihuje podstatu problému pri žiadnom živom tvorovi. Je potrebné porozumieť problému a odstrániť problém.“
Pri výchove spolupracujete aj s dobrovoľníkmi. Ako sa vám ich darí hľadať?
„Dobrovoľníci sa s našou činnosťou majú možnosť oboznámiť prostredníctvom rôznych podujatí, ktoré robíme pre verejnosť. Taktiež z rôznych článkov a iných mediálnych výstupov a v neposlednom rade z našej webovej stránky. Veľmi sa tešíme, že hľadanie dobrovoľníkov prestáva byť ťažkým problémom a v poslednom čase sa nám darí mať potrebný počet dobrovoľníkov – vychovávateľov. A to aj pri počte šteniatok desať z jedného vrhu. Kritériá nie sú náročné, v každom prípade to musí byť osoba spôsobilá na právne úkony, teda dospelý človek a psík nesmie byť trvalo umiestnený mimo obydlia ľudí, teda na záhrade, v pivnici alebo v iných priestoroch ako obývajú členovia rodiny. Samozrejmosťou je ochota pracovať na socializácii a výchove a teda dostatok času, ktorý šteniatko a mladý pes potrebuje na to, aby z neho vyrástol budúci pomocník.“
Je vhodné, ak si budúceho vodiaceho psa zoberie do výchovy napríklad rodina nevidiaceho človeka, ktorý potom bude psa využívať?
„Nie je to vylúčené. Avšak nevidiaci človek by určite nemohol byť sám na výchovu šteniatka, pretože tie najdôležitejšie aspekty vo výchove by nebol schopný vyriešiť. Ako som už spomínala, pes komunikuje rečou tela a teda by nevidiaci jeho komunikáciu nezaznamenal. To by mohlo znamenať pre šteniatko aj to, že si nevhodné správanie, ktorému by sa práve venovalo a ktoré by nebolo korigované, vysvetlí tak, že sa tak správať môže a problém je na svete.“
Halka Tytykalová
