Autorská a čitateľská súťaž o ceny
Naša súťaž beží na plné obrátky! V prvom kole sa do hlasovania zapojilo 17 čitateľov od Bratislavy až po Sninu, 15 hlasovalo elektronicky, dvaja písomne v Braillovom písme.
V pravidlách súťaže uverejnených v 2. čísle sme zabudli na jeden malý detail, a to, či môžu hlasovať aj autori zverejnených príbehov. A jeden autor aj zahlasoval. Pretože táto možnosť nebola vylúčená a hlasujúci neposlal hlasy svojmu príbehu, rozhodli sme sa jeho hlasovanie akceptovať, čo platí aj pre ďalšie kolá súťaže pre autorov zverejnených príbehov. Preto dopĺňame: hlasovať môžu aj autori, nie však za svoj príbeh.
A ako to dopadlo? Prvé miesto (16 bodov) získala Iveta Zbranková s príbehom Odvezieme psíčka. Druhé patrí Jozefovi Zbranekovi za príspevok V klientskom centre (15 bodov), tretie Michalovi Hercegovi a jeho príbehu Plná prázdna fľaša (12 bodov). Štvrté miesto si vybojovala Eka Balašková (Nehrajme sa na vidiacich, 6 bodov) a piate Ondro Rosík (Máte to naopak, 2 body. Víťazný príbeh posielame do finále, víťazke vecnú cenu, ktorú získava aj hlasujúca pani Valéria Čákyová zo Šiah.
Všetkým autorom ďakujeme za ich príspevky, ktoré spríjemnili deň nielen redakcii, ale pevne veríme, že aj čitateľom, hlasujúcim, aj tým, ktorí nehlasovali. Príbehy v druhom kole. V tomto čísle uverejňujeme ďalších päť príbehov. Hlasy môžete posielať do utorka 31. júla 2018, písomne i v Braillovom písme na adresu: Úrad ÚNSS, časopis Dúhovka, Sekulská 1, 842 50 Bratislava, e-mailom na duha@unss.sk, do predmetu správy napíšte „Hlasovanie“. Posielajte nám aj svoje príbehy. Usilujeme sa, aby žiadny príbeh – nepostupový či neuverejnený – nepovedal „svoje posledné slovo“.
Josef Zbranek
- V bazéne
Veľmi rada plávam. Vode som prišla na chuť až neskôr, keď už sa mi ťažšie chodilo a voda zázračnica si ma nadnáša ako pierko. No plávanie pri plných bazénoch nebýva jednoduché.
Raz ma navigovala kamarátka, plávala predo mnou a ohlasovala sa mi slovami ,,Ku mne“. Po čase sa pridal aj jeden pán a tiež sa ohlasoval „Ku mne“. Keďže pri plnšom bazéne som sa musela vyhýbať do rôznych strán, brala som to ako pomoc, poslúchla som ho a zamierila som za jeho hlasom. Až keď sa kamarátka začala smiať a ja som skoro skončila na jeho hrudi, kam ma navigoval, mi došlo, že si robí srandu. Pobavili sme sa všetci.
Horšie to bolo, keď som sa vybrala do kúpeľov s asistentkou, ktorá mi až tam povedala, že pre cievy nemôže ísť so mnou do teplej vody. Ostávalo len navigovanie z brehu, a to bola kovbojka. Navigujúci stojí oproti vám a príkazy doľava – doprava musí zrkadlovo otočiť… Tu som sa už karambolom nevyhla.
Renáta Filová
- Kto je otec
Zaiste každý „našinec“ pozná tú situáciu, keď so sprievodcom príde na úrad či k lekárovi a lekár namiesto s ním komunikuje s jeho sprievodcom. Sú to väčšinou nepríjemné chvíle, no môže to vyústiť aj do historky, na ktorú človek spomína celý život. Ako napríklad tá moja.
Narodilo sa mi prvé dieťa a manželka ma v pôrodnici poprosila, aby som zašiel na matriku a vybavil zápis nášho potomka do evidencie obyvateľov mesta. Oslovil som teda kamaráta Ivana, svalnatého SBS-kára s vyholenou hlavou a vybrali sme sa na matriku. Slušne zaklopali a vošli dnu – Ivan prvý, ja, držiac sa ho diskrétne za plece, za ním. „Čo si prajete?“, spýtala sa úradníčka.
„Chceli by sme požiadať o zápis dieťaťa do matriky“, povedal som ja a Ivan úradníčke mlčky podal potrebné doklady z pôrodnice. Úradníčka vzala papiere, začala ťukať do počítača a obrátiac sa na Ivana položila otázku: „Meno dieťaťa?“
Ivan sa obrátil na mňa a ja som odpovedal. Úradníčka meno zapísala a potom sa pýtala ďalej, stále obrátená k Ivanovi: „Dátum narodenia?“ Ivan sa opäť obracia na mňa a ja diktujem dátum narodenia.
„Adresa,“ kladie úradníčka ďalšiu otázku. Stále Ivanovi a ja odpovedám. Takýmto spôsobom sme prešli celý formulár, úradníčka tvrdošijne kladúc otázky Ivanovi, ktorý sa následne obracia na mňa a ja diktujem údaje. Napokon matrikárka vystavila rodný list a podala ho Ivanovi so slovami: „Nech sa páči.“
Ivan vzal rodný list, poďakovali sme a vyšli na chodbu. Tam môj svalnatý vyholený kamarát vystrúhal nešťastnú tvár a povzdychol si: „Toto som ešte nezažil. Vyzeral som tam ako dementný otec, ktorý o svojom dieťati nič nevie a musí za neho hovoriť kamarát.“
Tak som sa na chvíľu stal sprievodcom a pomáhal svojmu „dementnému“ kamarátovi. Dodnes neviem, či úradníčka zbadala, že som nevidiaci a či vôbec riešila a správne vyriešila otázku, kto je vlastne otec.
Štefan Kiss
- V spálni
Mnohí z nás majú problémy so spánkom a poznajú bezsenné noci. Vidiaci, keď môžu, siahnu po knihe, časopise, či mobile. Ja uprednostňujem rádio. Počúvam ho pred spaním, ale tiež keď nemôžem spať.
Jednej noci asi okolo 4:30 hod. nad ránom som sa prebudila. Chcela som si zapnúť rádio. Keďže nechcem vyrušovať svoju polovičku, rádio počúvam cez slúchadlá. Ako tak šmátram v posteli a hľadám slúchadlá, zistila som, že na nich leží môj mužíček. Ťahám ich, ťahám ako dedko s babkou repu a nič, nedarí sa. Nedarí sa na prvý pokus, ani na druhý, ani na tretí.
Bezmocná hovorím svojmu mužovi: „Ležíš mi na kábli, pohni sa trochu.“ Viete aká bola jeho reakcia? Obrovský smiech. Celý deň a vždy keď si pripomenieme túto noc, bavíme sa na mojom výroku.
Renata Oláhová
- Šaty robia človeka
Chystala som sa do banky. Bola som sama doma, zobrala som si z vešiaka zo skrine obľúbené letné šaty a vyrazila som. Stretli sme sa s tetou, ktorá prisľúbila, že pôjde so mnou.
V pobočke, kde často chodievam, boli pracovníčky slušné ako vždy, ale zdali sa mi trošku zaskočené. Neprikladala som tomu ale nijaký význam. Všetko sme vybavili a šli na obed s mojou dcérou a mojou mamou do reštaurácie na terasu.
Vystúpila som z auta, a keď ma zbadala moja dcéra, pribehla ku mne s výkrikom: „Mama, ahoooj! Prečo si v nočnej košeli?“ Ja som sa okamžite zastavila, skúsila som si to, čo som mala oblečené, mysliac, že mám šaty a v tom som to pochopila – nemám šaty, ale, síce celkom slušnú, no nočnú košeľu. Ešte k tomu s malinkou dierkou. Napadlo ma, že to je katastrofa! Bola som v nákupnom centre, v banke! A v nočnej košeli. V tej sekunde som sa otočila na opätku a chcela som ísť hneď domov – nemôžem predsa ísť v nočnej košeli aj na obed, to by už čo bolo?! No nakoniec ma prehovorili. Dcéra a všetci boli hladní, tak som si išla sadnúť na terasu aj ja. Keď som už o tom vedela, bol to nepríjemný pocit a bola som presvedčená, že všetci o tom vedia, že si myslia, že som sa zbláznila, keď chodím v pyžame na verejnosti.
Silvia Miloševičová
- Máte zlú palicu
Prvého vodiaceho psa som dostal roku 1996. Keď som sa ním začal pohybovať po Leviciach, uvedomil som si, že ako prvý držiteľ vodiaceho psa v okrese budem poriadnou raritou. A keď sa to len trochu dalo, na cestu som si rezervoval pár minút navyše. Čo ak ma niekto zastaví a zasype otázkam? Často sa to aj dialo. Odpovedal som a šíril osvetu. Až raz, keď ma zastavila pani v dôchodkovom veku so slovami: „Mladý pán, máte zlú palicu.“
Zastanem, rýchlo kontrolujem svoju skladaciu palicu, či nie je skrivená či inak poškodená. Nebola. Len tak bez chuti odpovedám, že ju mám v poriadku. No pani sa nedá a ďalej ma presviedča.
„Áno, máte zlú palicu! Viete to musíte ísť za svojím doktorom, ten vám napíše recept na palicu a vy môžete na ňu dostať aj 300 korún.“
Pochopil som a bránil sa, že ja nepotrebujem takú palicu, na akú myslí ona, ale určite som ju nepresvedčil a dal psovi povel „Vpred.“
Možno si pomyslela, že tí mladí si nedajú a nedajú poradiť…
L.N
