„Pracovať s rôznorodými skupinami sa mi páči, učí ma to o rôznosti potrieb tohto sveta a o diverzite medzi nami,“ hovorí psychoterapeutka Brigita Trimajová. V rámci projektu Podporná skupina viedla stretnutia na vyrovnávanie sa s postihnutím na Krajskom stredisku Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska v Bratislave. ÚNSS túto aktivitu vlani podporila grantom. Dúha ju požiadala o rozhovor.
Aké ste mali očakávania, keď ste sa dozvedeli o tom, že stretnutia budú zamerané na ľudí so zrakovým postihnutím a na to, ako tento fakt spracúvajú?
„Ponuku viesť psychoterapeutickú skupiny slabozrakých a nevidiacich som dostala vlani na jar. So zvedavosťou som ju prijala. Pracovať s rôznorodými skupinami sa mi páči, učí ma to o rôznosti potrieb tohto sveta a o diverzite medzi nami. Moje očakávania neboli iné ako bývajú všeobecne, tešila som sa, že spoznám nových ľudí a vďaka kontaktu, ktorý ako skupina nadviažeme, sa nám, dúfajúc, podarí vytvoriť si priestor pre dobré a liečivé zážitky a terapeutický proces. Vedela som, alebo tušila, že stretnem ľudí, ktorí si prešli ťažkým životným obdobím a údelom. Alebo aj takých, ktorí to ťažké akútne prežívajú. A že títo ľudia majú záujem sa na svojom terapeutickom procese podieľať a hľadať aj svoje zdroje a novú kvalitu života. Do psychoterapeutickej skupiny predsa nemôžete ísť ´nasilu´ a ak na takúto ponuku kývneme, obyčajne nejaká, hoci aj malá časť vnútri nás dúfa, že objavíme v sebe zdroje potrebné k spracovávaniu traumy a hľadaniu nových ciest. Za seba som bola zvedavá, čo skupine slabozrakých a nevidiacich naša spolupráca bude môcť priniesť. Aké sú ich aktuálne potreby a ako by sme sa vedeli na seba napojiť. Tiež som od seba očakávala, že budem otvorená a poučiteľná, užitočná a prítomná. A že niečo z toho, čo viem, budeme spolu vedieť použiť, využiť. Počas desiatich stretnutí sme sa venovali niektorým ľudským témam, ako sú depresia, samota, priateľstvo, ktoré strácam a nachádzam vo svete, asertívna komunikácia, vzťahy. Bolo veľmi dojímavé vidieť ako sa účastníčky a účastníci skupiny otvorili sami sebe a svojim ďalším možnostiam a ako sa stávali oporou pre seba navzájom.”
Ako ste sa pripravovali, mali ste skúsenosti s prácou s postihnutými ľuďmi?
„Pracujem ako psychoterapeutka a psychologička a mám skúsenosť s prácou z resocializačného centra, kde boli ľudia s psychickými poruchami a ochoreniami, ale aj kombinovanými ochoreniami. Moja príprava na pôsobenie v tejto skupine bola všeobecného typu. Rozšírili sa mi obzory, o tom aké rôzne sú ochorenia zraku, ako je popísaná skúsenosť skrývajúca sa pod jednotlivými názvami diagnóz. Taktiež mi vedúce projektu poskytli základný orientačný materiál pre spolupracujúcich a príbuzných slabozrakých. Niektoré časti som si naštudovala z internetu, aby som mala trocha viac uvedomenia a osvety k svojej práci. Moja predchádzajúca skúsenosť so znevýhodnenou skupinou bola z psychiatrického prostredia, keď som pracovala s ľuďmi, ktorí boli postihnutí z dôvodu stavu svojho duševného zdravia alebo mali kombinované ochorenia. Je samozrejmé, že je vždy dobré mať aj špecifické informácie. Napríklad bolo dôležité si uvedomiť, ako veľmi je jazyk nášho každodenného života naviazaný na vizuálne zážitky. Ako táto skutočnosť mení alebo môže zmeniť kvalitu našej komunikácie, aké nové nepríjemné, no aj žartovné situácie, to môže vytvoriť. Napríklad bežné slovné vyjadrenia ako: ´Vidíš?´ alebo ´Ako to, že to nevidíš?´ sa stávajú úsmevnými. Alebo smutnými vzhľadom na kontext. Ja som sa napríklad naučila niečo o zóne komfortu slabozrakých a nevidiacich a potom sme aj mali príležitosť pracovať na rozšírení či uvedomení si svojej zóny komfortu ako v jazyku, tak v priestore.“
Ako tieto stretnutia hodnotíte? Čo bolo pre vás možno prekvapením, čo poučením, prínosom, čo bolo možno aj náročné, nepríjemné…
„V skupine slabozrakých a nevidiacich žien a mužov som stretla ľudí plných obyčajných, bežných strachov a obáv, ale aj veľkých životných trápení. Prekvapila ma miera ich odvahy a miera odhodlania. Tiež ma prekvapilo, že som stretla ženy a mužov, ktorí svoje ochorenie na psychologickej úrovni mali spracované do takej miery, že im umožňovalo mať aj psychickú pohodu a rovnováhu a ísť v každodennom živote ďalej. V skupine sme často pracovali na našich hraniciach a ich uvedomení si, na tom ako niektoré obmedzenia sú reálne a iné sú len imaginárne, vyplývajúce viac zo sociálnych ako reálnych bariér. Uvedomiť si niečo takéto môže znamenať vnútorné oslobodenie sa od predsudkov a môže to znamenať dovoliť si napriek handicapu posunúť sa inam, k iným možnostiam. Pre niektorých to znamenalo väčšiu odvahu v práci, pre iných to znamenalo nadstaviť hranice svojim príbuznými. Pre iných zase otvorenie sa novým koníčkom či aspoň oslobodzujúcim pocitom. Pre všetkých však bolo spoločné, že sa museli naučiť trocha inak, povedala by som výraznejšie či dôraznejšie, komunikovať so svetom. Teda urobiť samých seba viditeľnejších pre svoje okolie. Tiež bolo pre účastníkov a účastníčky našej skupiny dôležité uvedomiť si, že so stratou prichádza aj nevyhnutnosť rozvinúť iné zručnosti, nahradzujúce tie stratené. A s týmto prichádzajú často aj nečakané poklady. Myslím, že keď sa nám aspoň u niektorých členov a členiek skupiny podarilo si uvedomiť a oceniť aj svoje nové poklady, že sme dosiahli niečo z nášho terapeutického zámeru. Oceniť svoje iné zmysly a zážitky pochádzajúce z nich je veľká vec, ale aj proces a ak sa nám podarilo ho aspoň troche podporiť, považovala by som to za úspech a zmysel podobné skupiny a projekty podporovať aj budúcnosti.“
Dušana Blašková
