Jubilant pod drobnohľadom

Ako rýchlo beží čas, človek najviac poznáva na deťoch. Neviem, kto tu pravdu vyslovil ako prvý, ale táto myšlienka sa stala rozšírenou životnou múdrosťou, ktorú občas počujeme od starších ľudí.
Mám pocit, že podobným signálom behu času sú aj životné jubileá ľudí okolo nás, ľudí nám blízkych. Tiež nás dokážu zaskočiť tak, ako 75. narodeniny zakladateľa a dlhoročného predsedu ÚNSS Branislava Mamojku, ktoré oslávil 1. júna.

Ako vieme, ÚNSS nielen založil, ale vytvoril jej program, postupne ju od základov budoval, vyše 32 rokov stál na jej čele. Pred dvadsiatimi rokmi sa stal predsedom Národnej rady občanov so zdravotným postihnutím a túto pozíciu zastáva dodnes. Je členom Rady vlády SR pre osoby so zdravotným postihnutím, rôznych iných sociálnych výborov a pracovných skupín. Opomenúť nemožno ani jeho medzinárodné renomé, na základe čoho bol do minulého roku členom predsedníctva Európskeho fóra zdravotného postihnutia, roky viedol nominačný výbor Európskej únie nevidiacich, kde je dodnes rešpektovanou osobnosťou, rovnako ako vo Svetovej únii nevidiacich.
Branislav Mamojka nie je žiadnym zberateľom funkcií, aj keď zbierka je to naozaj úctyhodná. Pritom pozície v rôznych správnych a dozorných radách nie sú skutočne ničím lukratívnym – finančné odmeny tam plynú ako tantiémy len za politické mená. Všetky tieto posty sú podložené vysokou odbornosťou a intenzívnou prácou.

 

Branislav Mamojka s vnučkou Ninkou na zbere jahôd. Stoja v skleníku a pochutnávajú si na jahodách.
Branislav Mamojka s vnučkou Ninkou na zbere jahôd. Zdroj: BM

 

O čom sa oficiálne neveľmi hovorí

Vráťme sa trochu do minulosti. V roku 1961 si bol medzi prvými žiakmi pri otvorení vtedy ZŠI pre slabozrakých na Svrčej ulici v Bratislave. Ako na to spomínaš?
Spomínam si, že okolo novej školy bolo stavenisko a do samotnej školy sa neustále niečo dopĺňalo – nábytok, pomôcky a pod. No najviac spomínam na výborný prístup učiteľov. Nevnímal som to ako „špeciálnu“ školu, nestretol som sa s tým, že by nám niečo uľahčovali, alebo redukovali požiadavky.
Po gymnáziu si absolvoval Prírodovedeckú fakultu UK v Bratislave, odbor matematika a fyzika. Ako vtedy nevidiaci študovali, keď ešte nemali k dispozícii výpočtovú techniku?
Ja som vtedy ešte čo-to videl, hoci len na jedno oko a len 1/60 pri zúženom zornom poli. Často som čítal nosom po papieri, niekedy som nedokázal rozlúštiť vlastné poznámky, ale pomáhali mi ďalekohľadové okuliare a turmón a významne aj spolužiaci.
Po štúdiu si sa stal vedeckým pracovníkom v Slovenskej akadémii vied, súčasne si začal pôsobiť ako dobrovoľný funkcionár Zväzu invalidov v základnej organizácii zrakovo postihnutej mládeže a postupne až v Rade zrakovo postihnutých pri Ústrednom výbore ZI a nakoniec ako jej predseda. Aké problémy v oblasti sociálnej rehabilitácie a obhajoby záujmov NS sa vtedy riešili?
Podobné ako dnes, také každodenné. Kurzy sociálnej rehabilitácie viedli dobrovoľní inštruktori, ktorých sme si školili sami. Zapájali sme sa aj do prípravy legislatívnych predpisov, ale bolo ich oveľa menej a proces trval oveľa dlhšie. Mali sme možnosť organizovať až dvojtýždňové školenia pre desiatky funkcionárov, aby potom mohli poskytovať poradenstvo. Je pravda, že sme museli venovať časť školení aj politickým otázkam, ale tá bola menšia a na odbornú prácu i rekreáciu a diskusie zostalo podstatne viac času.
Pokiaľ ma pamäť neklame, riadil si ustanovujúci zjazd ÚNSS. Predchádzala mu hektická doba. Doslova spoločenský kvas aj na pôde Zväzu invalidov. Ako si spomínaš na tú dobu?
Začalo to už trochu skôr, ale najviac nám pomohli udalosti koncom roku 1989. Mnohí nechápali našu snahu o samostatnosť, ale asi viac bolo tých, ktorí to chceli. Často argumentovali proti nášmu snaženiu heslom „V jednote je sila“. Ale to nebola uvedomelá jednota v boji za spoločné ciele, bola to formálna a politicky vynútená jednota.
V roku 1991 si sa ocitol na životnej križovatke, keď si sa rozhodoval, či budeš pokračovať vo vedeckej kariére v SAV, alebo sa začneš plne venovať novovzniknutej organizácii. Rozhodol si sa pre ÚNSS. neľutuješ?
Neľutujem! Zistil som, že fyzikov je dosť a lepších. Mal som dojem, že únia ma potrebuje viac.
Za 32 rokov predsedníctva si členom ÚNSS adresoval vyše 100 príhovorov. Každý rok 2 pre ZO pri príležitosti členských schôdzí a dní nevidiacich, každé 2 roky pre krajské zhromaždenia, a k tomu novoročné posolstvá v Novom živote. Bola by z nich riadne hrubá kniha. Asi ti trocha nahrávam na smeč, keď sa Ťa opýtam, kde si bral inšpiráciu.
Inšpiráciu som bral z diania v organizácii, z problémov, ktoré sme riešili a potrebovali riešiť, z otázok členov. Vôbec to nebolo ľahké. Jednoduchšie bolo príhovor napísať ako nájsť tie správne a vhodné témy.
Ovplyvňovanie legislatívy a spoločenského vedomia je dlhodobý proces. Možno to prirovnať ku stromu, o ktorý sa človek musí roky starať a ovocie prinesie až po dlhom čase. Spomínam si, že raz si mi zdôvodňoval svoju pracovnú zaneprázdnenosť vypracovaním pripomienok k vládnej správe o plnení onoho známeho dohovoru OSN, mal si vypracovať 12 strán odborného textu v angličtine, na čo si mal sotva týždeň. Bolo viac podobných prípadov?
Určite ich bolo viac. Napríklad 40 stranová správa v angličtine pre Európsky parlament v čase nášho vstupu do EÚ a následné odpovedanie na otázky poslancov v Štrasburgu. Častejšie, takmer nepretržité a určite dôležitejšie boli pripomienkovania legislatívnych návrhov. To by nebolo možné bez spolupráce s takými vynikajúcimi kolegami ako Štefan Martiš a Milan Měchura. Milan do toho zaviedol systém a neskôr prevzal iniciatívu.
Si odborníkom v oblasti prírodných vied, máš veľmi dobrú jazykovú výbavu, a to nielen pokiaľ ide o cudzie jazyky, ale vieš skvele pracovať i s materinským. Orientuješ sa v histórii, geografii, filozofii i politike. Aktívny hudobník síce nie si, ale vo voľnom čase navštevuješ kvalitné koncerty či opery. Myslím, že vďaka tvojmu vysokému stupňu asertivity by si bol výborným psychológom. Je nejaká oblasť, v ktorej sa necítiš doma?
To si dosť prehnal. Vekom a poznaním získavam presvedčenie, že toho viem stále menej a menej.
Obráťme list a poodhaľme trochu Tvoje rodinné prostredie. Tvojou celoživotnou oporou a pomocníčkou je manželka Hela. Môžeš prezradiť, ako ste sa zoznámili?
Bola spolužiačkou mojej sesternice a zoznámili sme sa u nich na oberačke.
Vychovali ste spolu 3 deti. S najmladším Jaroslavom sa vďaka kompenzačným pomôckam a Tyflocompu, kde pracuje ako technik, stretávame pomerne často. Kde profesijne pôsobia starší Branislav a Veronika?
Braňo je síce inžinier ovocinár, ale pracoval aj na distribúcii slepeckých písacích strojov Tatrapoint a už mnoho rokov pracuje v IBM. Veronika pracuje v zaisťovni, to je poisťovňa, ktorá poisťuje poisťovne.
Nadelili Vám aj niekoľko vnúčat, však?
Máme tri vnučky a troch vnukov vo veku od 4,5 do 15 rokov.
Medzi milovníkmi zvierat dominujú dve skupiny: chovatelia psov a milovníci mačiek. Ty asi patríš do tej druhej pospolitosti. O vodiaceho psa si nikdy neusiloval, zato vaša mačka Dakota sa stala medzi tvojimi priateľmi hotovou legendou. Venujme jej zo dve vety.
Dakota bola prvá a neskôr sa jej meno stalo na našom sídlisku populárnym. Na všetky psy a mačky hrozivo syčala, iba jedného jediného psa vzala na milosť. Bol to taký malý chlpáč, ktorý bol raz u nás na dovolenke. Jedávali spolu z jednej misky a spali v jednom pelechu. Teraz máme už 17-ročnú Viki. Naše mačky boli a sú vždy prvými osobnosťami v našej rodine a domácnosti.
Na rozdiel odo mňa nepatríš k veľkým jedákom. Aké je ale tvoje najobľúbenejšie jedlo?
Kedysi to bola hovädzia polievka z rezancami, biftek alebo rezeň. Teraz je to už diétnejšie a som aj menej prieberčivý.
Nedá mi v tejto súvislosti nespomenúť Helinu štrúdľu, ktorej opis by si zaslúžil priestor, aký mali tvoje príhovory, a ktorú som si dovolil nazvať po vzoru mena kapely Puding pani Elvisovej „Štrúdľa pani Mamojkovej. Prejdeme však na potravu duševnú. Ktorý je tvoj obľúbený spisovateľ a kniha?
Ťažká otázka, nie som dosť vyhranený. Čítam detektívky, historické romány, literatúru faktu, ale nepohrdnem ani pekným romantickým románikom.
Určite nie si nevšímavý ani k populárnej hudbe. Akí sú tvoji favoriti v tejto oblasti?
Gott, Žbirka, ale radšej mám klasickú hudbu a operných spevákov.

 

Svadobná fotografia
Veľký deň Eleny a Branislava Mamojkovcov. Zdroj: BM

 

Zo spomienok

„Prvýkrát som sa s Braňom stretol pred zhruba tridsiatimi piatimi rokmi v bývalom rekreačnom zariadení Zväzu invalidov (ZI) v Kremnici. Rada zrakovo postihnutých tam mala pracovné stretnutie pred Zjazdom slovenskej sekcie ZI, ktorý sa konal v roku 1989. Po založení ÚNSS sme sa stretávali ako funkcionári – on ako predseda, ja ako člen ÚKK, od roku 1995 ako spolupracovníci. Takmer všetko, čo sa legislatívy týkalo, prešlo rukami nás oboch. Za viac ako 25 rokov sme spolu absolvovali nevyčísliteľné množstvo rozporových konaní. Braňo bol vždy pripravený a často navrhol kompromisné riešenie, ktoré sa ukázalo ako dobré východisko zo vzniknutej slepej uličky. Tento svoj talent uplatňoval aj pri zasadnutiach Ústrednej rady ÚNSS. S Imrom Bartalosom sme časom vytvorili nerozlučnú dvojicu a večery sme si krátili hodnotením. V jednom sme sa zhodli: Braňo dokázal kedykoľvek reagovať na diskusiu, usmerniť ju, navrhnúť riešenie, ktoré sme napokon prijali. A keď bol niekto príliš neodbytný, nasledovalo: „Podporuje niekto ďalší tento návrh? Nikto? Končím diskusiu!“
Milan Měchura

 

Branislav Mamojka leží na bruchu na zemi a opiera sa o lakte, na chrbte má dcéru Veroniku, vedľa nich si líha syn Braňo.
S deťmi Braňom a Veronikou na výlete v Levočských vrchoch (1985). Zdroj: BM

 

Mne Milanova zmienka o 80. rokoch pripomenula ešte čosi. Naše stretnutie v kolkárni moravského mestečka Fryšták, kam kvôli zápasu NS pricestovali kolkári z Bratislavy. Áno, Braňo vtedy koketoval aj so športom. Bol neprehliadnuteľný, lepšie povedané neprepočuteľný. Jeho jasná reč sa niesla kolkárskou klubovňou. „Tento chalan to ešte ďaleko dotiahne,“ šepkal mi dôverne Tono Lukáč. Mal pravdu? S odstupom času si kladiem otázku, čo to vlastne znamená „ďaleko to dotiahnuť“. Nevidiaci a slabozrakí v ňom určite našli skvelého lídra a obhajcu práv, takisto by ho v ňom našli iné záujmové skupiny, aj celá spoločnosť, keby ho na nejaký post nominovala.
Rád by som vyzdvihol ešte jednu Braňovu vlastnosť. Neviem, či to mám nazvať odvahou či drzosťou, ale pri riešení niektorých záležitostí sme sa dostali aj do názorového sporu, niekedy sme pri tom dokonca dosť zvyšovali hlasy. Vždy sme však dobre vedeli, že to nie je osobné a ide nám len o vec. Túto vlastnosť považujem za veľmi vzácnu – koľkým inteligentným ľuďom chýba inteligencia emocionálna! Stačí, že s nimi v niečom nesúhlasíte, už nie ste kamarát.

 

Milý Braňo, veľmi dobre si uvedomujeme, že máš ešte obrovský potenciál, že toho ešte ľuďom môžeš veľa dať a že Ti nehrozí existenciálna prázdnota, ktorej sa mnohí bojíme. Želáme Ti dlhé roky prežité v zdraví, rodinnú pohodu, ktorú si si svojou prácou a prístupom k životu zaslúžil.

 

Josef Zbranek

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *