Empatiu chápeme ako pozitívnu vlastnosť. V ľudskej duši nesídli spolu so zlou vôľou či bezohľadnosťou. Dá sa povedať, že tieto vlastnosti sú nezlučiteľné. Keď je ale empatia nesená neznalosťou, všetko je ináč.
My – ľudia so zrakovým postihnutím jej formy dobre poznáme ako nevyžiadanú alebo nesprávnu pomoc, často kontraproduktívnu. Priam učebnicovými príkladmi sú prevedenie cez cestu proti našej vôli, tlačenie do autobusu či odkladanie osobných vecí na miesta pre nás neznáme.
Nové udalosti prinášajú aj nové formy dobre mienenej, ale často diletantskej pomoci.
„Mal by si ostať len doma,“ povedala kolegyňa nevidiacemu, ktorého profesia home office neumožňuje.
„Prečo?“
„Pretože na všetko siahaš rukami!“
Inú nevidiacu mladú ženu zas starostlivá priateľka varovala pred chodením do prírody. Na otázku, z čoho pramení jej obava, odpovedala: „Nemôžeš si skontrolovať dostatočný odstup od ľudí.“ A máme tu ďalšiu prednosť dlhej bielej palice.
Náš triedny učiteľ (ročník 1915) raz spomínal na svoje začiatky, keď ako mladý prišiel učiť do slepeckej školy. Doma sa ho pýtali, či tí nevidiaci vedia chodiť. Dnes by asi takú otázku nikto nepoložil, hoci relácie typu Aj múdry… však viete čo nám ukázali, čo všetko sa v ľudských hlavách môže ukrývať.
Spoločnosť sa ale vyvíja, hoci možno na náš vkus pomaly. Na masívnu osvetu, ako a kedy správne pomôcť nevidiacemu, je nás málo. Navyše dnes vidíme, (aj keď teda nevidíme), že život prináša nové situácie, na ktoré treba hľadať optimálne riešenia, módnym výrazivom by som povedal „nové výzvy“. Výzva, to je čarovné slovko, aj doň sa raz naveziem.
No ale čo robiť s tou nepatričnou empatiou? A s ignoranciou? Jednoducho: myslieť globálne, konať lokálne, ak si požičiam heslo od ekológov. V našom prípade presviedčať osobným príkladom. Ale nenásilne, priatelia! Ja viem, ono sa to povie „nenásilne“. Ale určite to ide, napríklad tvorbou nápaditých mediálnych výstupov, ktoré zaujmú a nebudú nudné. Želám vám k tomu veľa odhodlania a energie.
Josef Zbranek
