Divadelná fakulta VŠMU disponuje štyrmi divadelnými priestormi, ale iba v Divadle Lab je k dispozícii oddelená réžia s výhľadom na javisko. Inými slovami, iba v Divadle Lab sme našli miesto pre človeka, ktorý v sezóne 2017/2018 mohol komentovať predstavenie nevidiacim divákom.
Titul vybrala ÚNSS, postavy naštudovali poslucháči posledných ročníkov VŠMU a pozitívnu energiu do Kurzu negatívneho myslenia vložila Adriana Geričová.
Vysoká škola múzických umení – to je popri nevyhnutnej teórii aj kvantum praxe a samostatných výstupov. S týmto na pamäti nikoho z vás neprekvapí, že keď si červený alebo modrý zamatový tubus chcú zaslúžiť absolventi divadelného manažmentu, musia okrem teoretickej diplomovej práce pripraviť a zrealizovať ešte projekt, reálnu produkciu, ktorá by bola obohatením súčasného divadla.
„Nemôžem povedať, že mi táto myšlienka skrsla v hlave zo dňa na deň, práve naopak,“ odpovedá na otázku, ako to celé začalo, Natália Kuchtová, s ktorou sme si prvýkrát telefonovali niekedy pred koncom roka 2017.
„Až po niekoľkých hodinách rozhovorov s pedagógmi sme sa spoločne utvrdili tom, že v mojom diplomovom projekte pôjdeme cestou sprístupňovania inscenácií aj ľuďom so zrakovým, sluchovým a telesným postihnutím,“ hovorí.
Stačil malý prieskum, aby bolo jasné, že divadelných predstavení s audiokomentárom či titulkami v posunkovom jazyku u nás niet. Keďže realizátori s obdobným typom projektu nemali skúsenosti, obrátili sa na zahraničné scény. Radami prispeli Magyar Szinház z Budapešti, Hampstead Theatre z Londýna a Teatr Rozmaitosci z Varšavy. Najväčším „kumštovným“ vkladom však prispela spoločnosť Teledata, s. r. o. a z jej radov najmä Adriana Geričová, ktorá má za sebou mnoho divadelných predstavení, a to nielen herecky či bábkoherecky, ale aj režisérsky, scenáristicky a pedagogicky. Dodnes okomentovala už viac ako 1000 rôznych titulov. Celovečerných filmov, inscenácií, relácií, dokumentov, hraných aj animovaných rozprávok. Tak prečo to neskĺbiť?
Dve výnimočné predstavenia sezóny
Ten, kto prišiel na predstavenie hry Bårda Breiena s názvom Kurz negatívneho myslenia do sály včas, mal možnosť pozorovať skupinku niekoľkých nevidiacich a slabozrakých, ktorí sa pred predstavením prechádzali po javisku a v sprievode organizátorov si prezerali scénu a jednotlivé rekvizity.
Keď sa potom všetci usadili a už-už to vyzeralo, že sa predstavenie môže začať, pred hľadisko sa postavila Adriana Geričová a predčítala im bulletin – základné informácie o autorovi, hre, osobách a obsadení, dokonca aj opis postáv. Každý z týchto divákov napokon dostal prekladateľskú staničku so slúchadlom, každý si tak sám mohol nastaviť úroveň hlasitosti a AD počúvať bez toho, aby komentár rušil ostatných v hľadisku. Až potom bolo všetko a všetci pripravení.
Bežný návštevník ani nemusel postrehnúť, že toto predstavenie je špeciálne a obsahuje AD. Nemusel, ale postrehol,“ spomína na divadelnú premiéru s AD Ján Ďarmati, manažér spoločnosti Teledata, s. r. o. „Jeden pán totiž nasmeroval malý reproduktor v slúchadle opačne – do sály. Výrazne pridal hlasitosť a zážitok z audiokomentára tak doprial nielen prvým trom radom v hľadisku vrátane profesorského zboru, ale, samozrejme, aj všetkým na javisku. Sťažovať sa nesťažoval nik, ani z divákov, ani z hercov. Práve naopak. Tí sa šli popučiť od smiechu. Neskôr nám rozprávali, že audiokomentár brali ako neobvyklú šepkárku. Keď napríklad po dohodnutej replike mala padnúť facka, Aďa Geričová, držiac sa scenára, zahlásila: „Dala mu facku.“. Facka ale nikde. Herečka zaváhala, potlačila smiech a facku dotyčnému vylepila. Podľa pokynu z režisérskej kabínky,“ dodáva s úsmevom.
Naostro
Pri komentovaní filmu si môžete urobiť prestávku, môžete si to pokojne premyslieť, nechať odležať. V divadle ale nie. Mikrofón beží stále, nevidiaci v slúchadlách počujú každý hlasnejší nádych, každý hlt vody, nedajbože si kýchnuť! Navyše, divadlo je živý organizmus, a aj keď je predstavenie dokonale naskúšané, nikdy nie je rovnaké. Vždy ho ozvláštnia situačné reakcie a improvizácie hercov.
„Tak ako musia takéto situácie zvládnuť a zachrániť herci, musí ich zvládnuť a zachrániť aj ten, kto robí AD. Zámerne ho nevolám „komentátor“, pretože ten človek je viac,“ hovorí Adriana Geričová, ktorá sa podujala priblížiť hru Kurz negatívneho myslenia nevidiacim a slabozrakým. „Najlepšie je, ak je tento človek zároveň autorom komentárov. Predstavenie musí mať napozerané, účasť na skúškach je takisto nevyhnutná. AD sa, pochopiteľne, pripravuje podľa scenára, ale aj tak treba byť pri samotnom predstavení neustále v strehu – vy totiž jednoducho musíte reagovať aj na situácie, ktoré sú možno iné ako naposledy, sú v inom čase, alebo vôbec v scenári nie sú. V Divadle Lab mi prácu trošku sťažovali aj technické podmienky: sedela som veľmi ďaleko, za okienkom a bariérami, v podstate som videla veľmi málo a počula len cez slúchadlá, sem-tam som nejaký dôležitý detail ani poriadne nezachytila. Občas som ani nevedela, prečo sa diváci smiali, takže sprostredkovať to nevidiacim divákom bolo niekedy náročnejšie,“ uzatvára Adriana Geričová.
Napriek týmto niekedy komickým, inokedy dramatickým situáciám to bola podľa jej slov práca krásna a dobrodružná. A čo všetko to nepohodlie a vypotená krv? Ale čo! V divadle vám ju predsa vynahradia bezprostredne po predstavení samotní diváci. Neutíchajúcim potleskom.
Dušana Blašková
