Človek si vraj zvykne aj na šibenicu, tak prečo by si nie na farboslepotu? Nerada hovorím, že niekto „trpí“ poruchou farbocitu. Netrpí.
Pri najčastejšie sa vyskytujúcich poruchách farby vníma, len trochu inak, v iných odtieňoch, ale na takýto pohľad na svet je zvyknutý, neprekáža mu, dokonca ho často vôbec neobmedzuje – vo väčšine prípadov dostane aj vodičský preukaz. Niekedy na grífy príde sám, inokedy ich hľadáme a nachádzame spoločne.
S klientmi, ktorí sa s prosbou o pomoc obrátia na ÚNSS, sa v prvom rade snažíme presne určiť farbu, resp. farby, ktoré vidia najlepšie. Znie to banálne, ale nezriedka stačí práve takáto maličkosť a dôjde k výraznému zlepšeniu. Druhým krokom je definícia mikro a makropriestoru, náročnejších situácií, s ktorými sa pri tom či onom stretávajú, a potom už len skúšame. Niekto siaha po colorteste, iný potrebuje výraznejší kontrast či farebné nálepky na predmetoch s rovnakým odtieňom, ďalší (najmä pri ťažších poruchách) farebné filtre, ktoré vnímanie niektorej farby posilnia.
V jednoduchosti je krása
Vybavenie domácnosti sa neraz týmto klientom darí rozlíšiť najmä podľa tvaru, materiálu, špecifík a, samozrejme, pamäte. Základným pravidlom je mať veci jednotnejších farieb, skôr jednofarebné ako vzorované (nemusia byť čisto biele), využívanie kontrastov (svetlé taniere na tmavom obruse, rovnako prestieranie, koberčeky v kúpeľni či označenie hrán kuchynskej linky, aby z nej nič nepadalo), odporúčame nepoužívať brúsené, ale hladké sklo.
Pri nakupovaní je to rôzne. Ak ide o klientov, ktorí majú popri poruche farbocitu diagnostikovanú aj slabozrakosť, odporúčame nakupovať s iným človekom. Teda aspoň dovtedy, kým neobjavia znaky, ktoré im pomôžu rozoznať detaily produktov bez pomoci: sušienky tej istej značky, ale jedny vykúpané v mliečnej a druhé v horkej čokoláde sa často odlišujú len farbou obalu, popis je väčšinou takými malými písmenami, že ho nie je možné prečítať ani s lupou. Niekedy sa však tento problém objaví aj pri dávkovaní liekov, kde sa na zvyk spoľahnúť nedá. Slabozrakí klienti Braillovo písmo nevedia, v tomto prípade preto zvyčajne odporúčame využiť techniku a technológie.
Napríklad výber a ladenie šatníka je „problémom“ len pre ženy, muži, aspoň podľa mojich skúseností, väčšinou nakupujú tak, aby mohli skombinovať všetko, čo v skrini majú. Ženy tomu prikladajú väčší dôraz, nakupovať chodia väčšinou vo dvojici, pri obliekaní ich smerujeme k tomu, aby využívali rovnaké techniky ako nevidiace – rozlišovať oblečenie podľa tkaniny, strihu či výstrihu, gombíkov…
Priestorovú orientáciu takisto riešime spoločne. Vo dne si klienti neraz musia doslova odpočítať vchody, aby sa zorientovali (popisné čísla sú pre nich zrakom nedosiahnuteľné), v doprave sa im veľmi osvedčilo používanie signálnej bielej palice. Za tmy je orientácia veľmi náročná, pretože nájsť nejaké orientačné body je takmer nemožné. Ale je to veľmi individuálne, niektorí naši klienti dokážu chodiť samostatne aj napriek tomu, že vidia len na meter – dva pred seba.
Pri premýšľaní o klientoch s poruchou farbocitu sa mi vždy vybaví jeden pán, ktorý mi zvlášť utkvel v pamäti. Od detstva nesprávne vnímal červenú a zelenú, diagnostika však prišla až na vojne. Pracoval tam ako elektrikár, s prevažne ruskou technikou, kde sú všetky káble rovnaké, označené len značkami a číslami. Našské – farebné káble boli pre neho výzvou, preto som bola zvedavá, ako si s tým poradil. „Jednoducho,“ odpovedal mi so smiechom, „S kolegami sme sa dohodli, že keď sú značky a čísla dobré Rusom, budú aj nám.“
Lenka Riečická, sociálna pracovníčka, KS ÚNSS Trenčín
