Vidieť farby, to nie je len tak. Na to, aby ich živý organizmus mohol rozlišovať, musí disponovať viacerými typmi svetlocitlivých buniek, tzv. fotoreceptorov.
Tie sú schopné rozlišovať svetlo rozličných vlnových dĺžok, napr. ultrafialové, modré, zelené, červené. Sietnica ľudského oka má prirodzene tri typy svetlocitlivých buniek, tzv. čapíkov, ktoré sú schopné rozlišovať farebné spektrum s vlnovou dĺžkou od 380 do 740 nm. V akých farbách však vidia svet ostatní zástupcovia živočíšnej ríše? Vidia niečo, čo my nevidíme? A na čo im vôbec schopnosť vidieť farebne je?
Motýlia dokonalosť
Hovorí sa, že najdokonalejšie farebné videnie v ríši zvierat má motýľ druhu Graphium sarpedon, ktorého domovom je nížinný dažďový prales južnej a juhovýchodnej Ázie či subtropické prostredie východnej Austrálie. Vedci u tohto exotického zástupcu hmyzu objavili až 15 rôznych typov fotoreceptorov, čo je doteraz najviac v rámci bohatej skupiny hmyzu. Každý typ je pritom stimulovaný iným farebným spektrom svetla. Spolu s výrazným modro-zeleným škvrnením čiernych krídel sa u nich pretavila schopnosť farebného videnia do efektívnej vizuálnej komunikácie.
Nasadiť si ultrafialové okuliare
Pavúky, včely a mnoho iných hmyzích druhov dokáže na rozdiel od človeka zachytiť ultrafialové svetlo, čo im napríklad pomáha nájsť v kvetoch nektár. Len veľmi ťažko však zachytia oranžové a červené spektrum, tam veru za človekom zaostávajú.
Ultrafialové svetlo vnímajú aj vtáky. Tie majú často perie zdobené aj značkami viditeľnými len v tomto farebnom spektre. Takéto – ľudskému oku skryté sfarbenie – má však veľký význam napríklad v období toku, kedy často nápadne sfarbený samček láka svojimi hravými farbami samičku. Čím sú farby sýtejšie, tým úspešnejší môže byť samček v očiach svojej vytúženej, no poriadne vyberavej partnerky.
Takmer bezfarebne?
Mnohé živočíšne druhy majú teda schopnosť vidieť oveľa širšie farebné spektrum než oko ľudské. Je to vďaka spomínaným fotoreceptorom. Už vieme, že ľudské oko má tri typy fotoreceptorov, ktoré mu umožňujú zachytiť spektrum od fialovej, cez modrú, zelenú, žltú až po červenú. Podobne sú na tom blízko príbuzné šimpanzy či gorily a niektoré vačkovce. Výskumy ukazujú, že vďaka trom typom receptorov dokážu tieto cicavce odlíšiť červené ovocie alebo čerstvé listy od inej, menej chutnej či nezrelej potravy. Väčšina ostatných cicavcov má však tzv. dichromatické videnie, tzn. má iba dva typy čapíkov. Znamená to, že svet ich očami nie je taký farebný ako ten náš, červenú nepoznajú, farby sú slabšie a je ich menej. Býka teda nerozhnevá samotná červená farba plachty, ktorou toreádor máva pred hlavou vystresovaného zvieraťa. Útočí na pohybujúci objekt, pred ktorým sa musí brániť protiútokom. Patria sem aj zvieratá, ktoré nám v živote robia často spoločnosť, ako sú mačky či psi. No a cicavce s nočnou aktivitou sa s farbami nestretnú takmer vôbec. Načo by im to v tej tme aj bolo, však?
Niektoré živočíchy sú teda vo svojom živote o farby ukrátené, vidia len čiernobielo a v odtieňoch sivej. Farebné videnie úplne chýba netopierom, ale aj mnohým morským živočíchom, napríklad žralokom, delfínom či mrožom. Jedno je ale isté. I keď sa mnohé druhy musia uspokojiť so slabším farebným videním, môže ich tešiť lepšia schopnosť vidieť v tme, z lepšej perspektívy či dokonca zachytiť aj tie najnenápadnejšie pohyby.
Katarína Gregušová, lektorka vzdelávania ZOO Bratislava
