Milan Novak z Gymnázia Matky Alexie v Bratislave sa ničím nelíši od svojich vrstovníkov. Sympatický mladý muž s milým úsmevom. Pri bližšom zoznámení sa zistíte, že má nepatrný ukrajinský akcent. Keď sa s ním rozprávate dlhšie, spoznáte inteligentného a citlivého tínedžera,
ktorý má srdce na správnom mieste. Som veľmi rada, že práve on je jedným z ocenených pastelkových víťazov v rámci motivačnej súťaže určenej študentom.
Stretli sme sa pred bratislavským McDonaldom a vstupujúc dnu mi s úplnou samozrejmosťou otvoril dvere. Príjemné zistenie, že džentlmeni ešte nevymreli. Sadli sme si k šálke kapučína a moja prvá otázka smerovala k Bielej pastelke.
„Myšlienka zapojiť sa do zbierky sa mi páčila. Pravdaže, lákala nás aj možnosť vyhnúť sa škole, ale keď som si prečítal váš leták o tom, ako sú peniaze z Bielej pastelky využívané, povedal som si, že vám musím pomôcť.“
O tom, že zbierkovanie nie je jednoduché, sa so spolužiakom presvedčili pomerne rýchlo.
„Ľudia sa spočiatku odvracali, nechceli prispieť, každý sa ponáhľal, ale nevzdali sme to. Okoloidúcim sme sa aktívne prihovárali, vtipkovali, vysvetľovali, dokonca sme stiahli kamarátov, aby sa k nám pridali. Postupne sme zistili, čo na koho platí. Často boli ľudia zachmúrení, ale kamarát ich vedel tak vtipne osloviť, že ich úplne odzbrojil. Usmiali sa na nás, pýtali sa na poslanie zbierky, prispeli nám do pokladničky a napokon popriali i pekný deň,“ hovorí Milan zanietene.
No nestretali len namosúrených ľudí, ktorých bolo treba presviedčať. Prišli aj tí, ktorí už Bielu pastelku veľmi dobre poznajú.
„Jedna babička nás sama zastavila a vravela nám, že už na nás čaká. Vraj zbierku veľmi dobre pozná a prispieva na ňu každý rok. Spočiatku nám darovali príspevky najmä starší ľudia, bolo vidno, že toho asi nemajú veľa, a predsa sa podelili. Boli veľmi zlatí.“
Akosi automaticky mi napadá otázka, či by sa k nám nechcel pridať opäť o rok. Veľa šikovných rúk
potrebujeme aj pri balení zbierkového materiálu.
„Prečo nie, mohlo by to byť zaujímavé. Rád by som ostal s úniou v kontakte.
Práca s ľuďmi ma veľmi baví. Momentálne každý štvrtok pomáham v Nocľahárni svätého Vincenta de Paul, vybral som si to v rámci školského programu DofE (ide o Medzinárodnú cenu vojvodu z Edinburghu, čo je rozvojový program určený mladým ľuďom vo veku 14 až 24 rokov. Jeho cieľom je rozvoj potenciálu študenta a získanie rôznych zručností pre lepšie uplatnenie sa v živote, pozn. autorky),“ vysvetľuje a pokračuje: „Pracujem na recepcii, alebo pripravujem postele. Ak niektorí klienti prídu v stave, že im treba pomôcť s okúpaním alebo ich prezliecť, pomôžeme im. Uložíme ich do postele, nachystáme čisté oblečenie, teplý čaj či niečo malé na zjedenie. Mnohí bezdomovci sú pravidelnými nocľažníkmi, niekedy sa tam zíde aj 250 – 300 ľudí. Je to zaujímavá práca, veľa som sa naučil o ľuďoch, aj o tom, ako sa to v živote občas môže zvrtnúť,“ hovorí Milan.
Azda najviac ho prekvapuje, že je medzi bezdomovcami veľa mladých ľudí. Mnohí rezignovali na život, na svoju budúcnosť, nemajú chuť zabojovať o svoje šťastie. Radšej ho hľadajú na dne pohárika.
„Ale nie všetci sa na ulicu dostanú len preto, že pijú alebo drogujú. Spoznal som muža, ktorému skrachoval biznis, prišiel úplne o všetko – o majetok, manželku, deti, domov… Stratil nádej a dnes žije na ulici. A zistil som ešte čosi: niekedy sú vypočutie a úprimný rozhovor dôležitejšie ako peniaze,“ konštatuje.
Z Mukačeva do Bratislavy
Z mysle mi neschádza otázka, ako sa tento mladý muž dostal k nám. Čo sa udialo, že sa šikovný chalan z Mukačeva rozhodol študovať práve na Slovensku? „Ukrajinský školský systém je veľmi zastaraný. Učiteľ je všetko, žiak nič. Všetko je nalinkované, nie je dobré odlišovať sa. Ja rád poviem svoj názor, vymýšľam nové veci, som aktívny, a to sa tamojším učiteľom nepáčilo. V škole som sa doslova trápil.“
Keď sa o svojej situácii zhováral so strýkom, poradil mu štúdium na Slovensku. On sám vyštudoval Gymnázium Matky Alexie v Bratislave a videl v tom správny smer aj pre Milana. A tak spolu s rodičmi začali vybavovať prestup.
„Najprv som sa veľmi tešil, ale ako sa blížilo moje sťahovanie, mal som obavy. Bál som sa, ako ma prijmú spolužiaci, či im nebude prekážať, že som z Ukrajiny, ako zvládnem slovenčinu.“
Ukázalo sa, že obavy boli zbytočné. Spolužiaci Milana prijali úplne bez problémov, od začiatku sa mu snažili pomôcť. Spoločne chodili von, ukazovali mu veci navôkol a ich pomenovanie v slovenčine, vysvetľovali mu gramatiku. Aj učitelia mu vyšli v ústrety, chápali, že si najskôr potrebuje osvojiť jazyk.
„Spočiatku som rozmýšľal v ukrajinčine a vety si prekladal do slovenčiny, ale bol som veľmi pomalý. Povedal som si, že musím hneď premýšľať v slovenčine, neprekladať si a odrazu mi to šlo oveľa lepšie. Nedávno sa ma ktosi pýtal: ty si nevedel po slovensky, keď si prišiel na školu? Vravím: nevedel, čo si nepamätáš? A dotyčný nato: nie, už si to ani neviem predstaviť,“ dodáva so smiechom, hoci priznáva, že gramatika mu dodnes dáva zabrať. So svojou energickou povahou a chuťou učiť sa však akosi prirodzene zvláda všetko. Jednoducho našiel školu, kde sa cíti dobre a môže slobodne rozvíjať svoj potenciál.
Na osamelosť nemám čas
Okrem školy a dobrovoľníctva venuje Milan veľa času hudbe. Je jeho neoddeliteľnou súčasťou. V školskom zbore spieva a hrá na husliach, plánuje hrať v kapele, nedávno spieval na koncerte Mariána Čekovského, s ktorým sa zoznámil na štiavnickom podujatí Dotyk krásy.
„Na Mikuláša som si daroval basgitaru a učím sa na nej hrať. Bývam v kláštore, takže keď ešte o tretej ráno „vybrnkávam“, už na mňa klopú, nech konečne prestanem,“ dodáva so smiechom. „Hudba patrí do môjho života a rád by som sa jej venoval aj v budúcnosti.“
Si z Ukrajiny, neznášaš Rusov!
Pri otázke, ako sa momentálne na Ukrajine žije, Milan zvážnie.
„Stále je to ťažké a komplikované. Dennodenne sa tam strieľa a niekoho zabijú, je tam veľa napätia… Aj otcov kamarát už prišiel o život, zastrelili i môjho kamaráta zo speváckeho zboru. Bolo to o to smutnejšie, že po ňom ostala manželka a trojmesačný syn.“
Ak by ste si však mysleli, že to v ňom podnecuje nenávisť voči Rusom, mýlite sa.
„Politika je politika, nemám rád „pečiatkovanie“ ľudí. Nehodnotím ich podľa toho, odkiaľ sú, ale akí sú. Ak je to dobrý človek, nemám problém. Mám kamarátov, ktorí sú z Ruska a vychádzame spolu veľmi dobre,“ hovorí.
Vianoce po ukrajinsky
Štúdium v zahraničí má svoje svetlé i tienisté stránky. Hoci Milan tvrdí, že na smútok nemá čas, občas sa mu za rodinou zacnie. Predsa len, vidia sa iba trikrát do roka, inak sa musia spoliehať na virtuálnu komunikáciu. O to viac sa teší na spoločné stretnutie počas Vianoc.
„Tohtoročné sviatky budeme s celou rodinou u môjho krstného otca – kňaza v Kyjeve. S druhým strýkom vždy pre ostatných vymýšľame rôzne vtipné úlohy. Zakaždým zažijeme veľa zábavy. No najkrajšie je, že budeme spolu a budem si užívať domov.“
Som rada, že som mohla Milana spoznať. Teším sa, že to s tými mladými ľuďmi nie je také hrozné, ako sa často vraví. Že majú záujem a chuť nezištne pomáhať iným. Verím, že ste zistili, že tí „naši študáci“ s pokladničkami majú srdcia na správnom mieste. A občas aj tak trochu na Ukrajine.
Eliška Fričovská
