Máme za sebou prvé 30 stupňové horúčavy. Ja som sa v jeden slnečný teplý deň vybrala na Liptov. Začiatkom júna organizovala Komunitná nadácia Liptov už 5. ročník Barlatónu, ktorý je zameraný na podporu ľudí so zdravotným postihnutím.
Keď sme ráno vstávali spolu so Slávkou Matlovou, Ondrom Rosíkom a Miškom Hercegom z postele, cítili sme, ako sa slnko driape pomedzi žalúzie a hladká nás po tele. Vtedy sa Ondro ozval. „Kašleme na to?“ Priznávam, že do poslednej chvíle som aj ja váhala. Slávka v tom mala jasno. „Ja si tu bez vás tak dobre pospím.“ Utekali sme do taxíka, ktorý nás hodil na stanicu v Ružomberku. Prišli sme len tak tak. Osobný vlak prišiel o pár minút. Keď sme vystúpili v Liptovskom Mikuláši, trochu sme bojovali s autobusovou stanicou. Nemohli sme nájsť autobus, ktorý by nás odviezol pred IKEU. Nakoniec nám pomohol jeden pán. Už v autobuse sme stretli panie v staršom veku, ktoré tiež spomínali, že sa chystajú na Barlatón.
Po príchode na zastávku, ktorá bola pri základnej škole, sme ešte prešli pár stoviek metrov, aby sme sa dostali pred IKEU, kde už v plnom prúde prebiehala registrácia účastníkov. Od rána som nepila, aby som nepotrebovala navštíviť nejaké poľné WC. Nepomohlo. Už pri registrácii som utekala. Ľudia, ktorí prišli na Barlatón, si mohli vybrať, či budú bežať, bicyklovať alebo dajú prednosť chôdzi. Chodci vyrazili zo štartu presne o 10:00. „My pôjdeme s vami, aby ste sa nestratili.“ Hovorí mi dievčina. Zrejme si nevšimla, že ja ešte vidím dobre. Začiatok bol veľmi príjemný, slnko svietilo, trasa bola jednoduchá, žiadne kopce, žiadne prekážky. Ale mali sme pred sebou ešte 7 kilometrov.
Postupne som si začala všímať, že ideme nejako pomaly, obiehali nás staršie panie s paličkami. Akoby sme stáli na eskalátoroch, ktoré smerovali na opačnú stranu. Sem-tam si chlapci urobili zastávku, aby sa napili. Mali sme čistú vodu a chúďa Ondrej musel na chrbte vláčiť aj batoh. Občas sme započuli čudné zvuky. „Preboha, to čo je za mucha.“ Pýtal sa Ondrej. Nakoniec som si uvedomila, že to v diaľke hučí dron, ktorý nás fotil. O chvíľku nás dobehli cyklisti aj bežci. Popri nás tak rýchlosťou blesku prefrčal Pavol Kéri a Tomáš Kollár. „To je slabé, slabé, pomalý si!“ Povzbudzovala svojho manžela Lenka Kollárová, ktorá mala na chrbte aj svoju dcérku.
Po čase sa cesta kľukatila. Široká cesta sa menila na užšiu a užšiu. Nakoniec sme išli úzkymi chodníkmi, okolo ktorých rástla veľká tráva. Niekedy bola cesta poľná, inokedy štrková. Miestami sme išli hore, potom dole kopcom. Slnko neprestávalo hriať. Pot sa z nás len tak lial. Bola som strašne smädná. Dala by som čokoľvek za stoličku a pivo. Nakoniec už ani tiene neboli také bežné, ako na začiatku cesty. „Viete čo, mne ani tak nevadí, že musím chodiť, ale to slnko, to je iný zabijak.“ Sťažovala som sa. Nechcelo sa mi ani rozprávať, nepočúvala som, o čom sa rozprávali Ondro s Miškom, len som už chcela byť na konci. Pri posledných kilometroch sme išli okolo rieky. „Tak by som sa do nej hodila.“ Vedela som, že Ondro bude proti, ale trošku som sa spoliehala na to, že Miško by hádam skočil so mnou. Pri tom ako som sledovala rieku mi napadli slová piesne: „Mám nohy bolavý už nechtěj se hnout, tou temnou vodou nechám tělo svý plout.“
Koniec cesty viedol cez poľnú cestu v lese. Nakoniec sme prišli až do kempu v Liptovskom Hrádku. Prvýkrát od večera som ochutnala vodu. Bolo okolo druhej hodiny, preplazili sme sa popod bránu, aby sme symbolicky Barlatón dokončili. Dostali sme aj medaile. Okolo rozvoniaval guláš, ale ani jeden z nás nemal chuť. Všetky lavičky okolo boli obsadené, zvalili sme sa teda na betónový chodník. Boli sme červení a z úst sa nám „prášilo“. Za nami stáli fľaše s vodou, džúsom a čapované pivo. Ani som nestihla vypiť a už ma posielali chlapi pre ďalšie, ale stroj na čapovanie sa pokazil. Posledné pivá som si odniesla ja, ale musela som si na ne počkať dobrých 10 minút.
Keď sme sa po polhodine rozhodli vstať a ísť domov, zistili sme, že vlaková zástavka Liptovský Hrádok je od nás vzdialená asi kilometer. Tak sme si ešte zašľapali. V Hrádku sme ešte dokončili púť dobrým jedlom. Do Ružomberka sme sa vrátili asi okolo piatej poobede.
Aj dnešné číslo Dúhy bude plné horúcich správ. V mene celej redakcie prajem príjemné čítanie.
Ivana Potočárová
