Autorská a čitateľská súťaž o ceny – ideme do finále.
Do 4. kola súťaže sa zapojilo len päť hlasujúcich. Už druhé tohtoročné víťazstvo sa podarilo Šteranovi Kissovi s trapasom Žobrák, tentoraz však jeho víťazstvo bolo veľmi tesné len o jeden bod. Na 2. mieste s piatimi bodmi skončili Neviditelné dvere Ivany Potočárovej. Tri body a 3. miesto získal Komentovaný film Ondra Rosíka a posledný, jeden bod, z 15 rozdelených patrí Snežienke za trapas Povely. Bez bodu zostala Čiapka súčažiaca pod poradovým číslom 18. Autorovi víťazného príbehu a vylosovanej Renáte Filovej posielame vecné ceny a vrhnime sa do finále.
Trocha opakovania
V 2. až 5. čísle Dúhovky sme uverejnili vždy päť príbehov. Každé kolo súťaže malo svoj víťazný príbeh a tie sa teraz stretnú o Trapas roku 2018 – čiže o absolútneho víťaza, o ktorom rozhodnú čitatelia svojim hlasovaním do 31. januára 2019
- písomne na adresu ÚNSS, Seklulská 1, 842 50 Bratislava,
- e-mailom na duha@unss.sk (do predmetu uveďte slovo hlasovanie).
Finálovým príbehom pre zjednodušenie sme pridelili čísla súťažných kôl, ktoré vyhrali. Dúfame, že to nebude mätúce. Kým si predstavíme príbehy zopakujeme si pravidla súťaže:
- Jedna osoba resp. jeden e-mail = jedno hlasovanie v každom kole.
- Každý hlasujúci má k dispozícii tri body, ktoré ľubovoľne pridelí jednotlivým príbehom, to znamená, že môže svoje tri body dať jednému príbehu, alebo trom príbehom prideliť po jednom bode, prípadne jednému príbehu dať dva body, druhému jeden bod.
- Text hlasovania: číslo a názov príbehu, počet bodov. K tomu hlasujúci pridá svoje meno, priezvisko, adresu a telefonický kontakt.
- Kto zahlasuje anonymne alebo pridelí vyšší počet bodov ako tri, jeho hlasovanie je neplatné.
- O víťaznom finalistovi rozhoduje počet získaných bodov. V prípade rovnosti bodov víťazí príbeh, ktorý oslovil väčší počet hlasujúcich, to znamená, že od troch po jednom bode je viac ako tri body od jedného.
Keď ani toto kritérium nerozhodne, postupuje celé víťazné duo, či trio atď. Víťazný príbeh bude odmenený vecnou cenou.
- Vo finále vecné ceny získajú až traja vylosovaní hlasujúci.
- Hlasovať môžu aj autori príbehov, nemôžu však hlasovať za svoj príspevok – trapas.
- Plná prázdna fľaša
Vždy som radšej cestoval vlakom. Okrem iného aj preto, lebo sa tam dá ísť na WC. Ale načo hneď WC, veď sedemhodinová cesta z Trnavy do Levoče sa ešte len začala. Tak si teda sedím a čítam.
Prvý smäd ma prepadol niekde pred Topoľčanmi. Otvorím dvojlitrovú fľašu a schuti sa napijem. Kto by vo veku dospievania s plnou fľašou v ruke myslel na vrchnák? Zrazu ju nemám čím zazátkovať. Šúcham nohami, prehmatávam sa ako na colnici v Izraeli a nič. To budem teraz celú cestu držať takmer plnú fľašu? Nuž teda pijem, pijem a pijem. V rozpore s logikou i mechúrom.
V Prievidzi som takmer na dne. Teda fľaša je na dne. A tu ma osloví milý ženský hlas: „Nie je toto náhodou váš vrchnák? Asi ste ho stratili…“ Poďakujem sa a zatváram prázdnu fľašu. V Prievidzi je polhodinová prestávka. Hurá na WC!
PS: Možno sa čudujete, prečo som nepožiadal o pomoc spolucestujúcich. Keby aj nenašli môj vrchnák, možno by mali nejaký svoj zvyšný. Nuž, vtedy som sa akosi hanbil. Ale dnes už viem, že kto sa hanbí, má… plné vnútornosti.
(hm)
- Kto je otec
Zaiste každý „našinec“ pozná tú situáciu, keď so sprievodcom príde na úrad či k lekárovi a lekár namiesto s ním komunikuje s jeho sprievodcom. Sú to väčšinou nepríjemné chvíle, no môže to vyústiť aj do historky, na ktorú človek spomína celý život. Ako napríklad tá moja.
Narodilo sa mi prvé dieťa a manželka ma v pôrodnici poprosila, aby som zašiel na matriku a vybavil zápis nášho potomka do evidencie obyvateľov mesta. Oslovil som teda kamaráta Ivana, svalnatého SBS-kára s vyholenou hlavou a vybrali sme sa na matriku. Slušne zaklopali a vošli dnu – Ivan prvý, ja, držiac sa ho diskrétne za plece, za ním. „Čo si prajete?“, spýtala sa úradníčka.
„Chceli by sme požiadať o zápis dieťaťa do matriky,“ povedal som ja a Ivan úradníčke mlčky podal potrebné doklady z pôrodnice. Úradníčka vzala papiere, začala ťukať do počítača a obrátiac sa na Ivana položila otázku: „Meno dieťaťa?“
Ivan sa obrátil na mňa a ja som odpovedal. Úradníčka meno zapísala a potom sa pýtala ďalej, stále obrátená k Ivanovi: „Dátum narodenia?“ Ivan sa opäť obracia na mňa a ja diktujem dátum narodenia.
„Adresa?“ kladie úradníčka ďalšiu otázku. Stále Ivanovi a ja odpovedám. Takýmto spôsobom sme prešli celý formulár, úradníčka tvrdošijne kladúc otázky Ivanovi, ktorý sa následne obracia na mňa a ja diktujem údaje. Napokon matrikárka vystavila rodný list a podala ho Ivanovi so slovami: „Nech sa páči.“
Ivan vzal rodný list, poďakovali sme a vyšli na chodbu. Tam môj svalnatý vyholený kamarát vystrúhal nešťastnú tvár a povzdychol si: „Toto som ešte nezažil. Vyzeral som tam ako dementný otec, ktorý o svojom dieťati nič nevie a musí za neho hovoriť kamarát.“
Tak som sa na chvíľu stal sprievodcom a pomáhal svojmu „dementnému“ kamarátovi. Dodnes neviem, či úradníčka zbadala, že som nevidiaci a či vôbec riešila a správne vyriešila otázku, kto je vlastne otec.
Štefan Kiss
- V reštaurácii
Boli sme s celou rodinou – s dcérou Laurou a mojimi synovcami na dovolenke v Podhájskej. Išli sme na obed do reštaurácie. Keďže som už prakticky nevidiaca, vo vnútri bola pre mňa dosť tma. Objednali sme si pitie, naliala som si a napila sa…
Čašníčka priniesla zabalené v servítkach príbory a vraví: „Zapálim vám sviečku, lebo je tu tma. Ale kde ju máte?“ V tom som ja dopila to, čo som mala v pohári. „Pani, veď tu je, vy ste si do nej naliali Colu!“
A presne tak – ja som si naliala do pohára so sviečkou a nikto z rodiny, ani ja, sme si to nevšimli. Tak sme sa aj s čašníčkou spolu zasmiali…
Začali sme jesť. Mala som nejaké mäso a zemiaky, tak som začala jesť, krájať si, no išlo to veľmi ťažko. Bol to naozaj taký zvláštny príbor, nedalo sa nič nakrájať… V tom mi moja mama hovorí: „Silvia, veď ty máš dve vidličky! Síce odlišné, ale vidličky.“
Takže k môjmu tanieru sa dostali do servítky zabalené lyžica a dve odlišné vidličky. Ja som bola presvedčená, že je to normálne komplet príbor – tá jedna vidlička mala drevenú rúčku a vyzeralo to ako nôž. Keď som poprosila čašníčku o nôž a vysvetlila som jej, že práve ja som dostala dve vidličky, zasa sme sa všetci rozosmiali, teraz oveľa hlasnejšie.
Cítila som sa ako v Kocúrkove. Nakoniec to bolo celkom fajn. Zapamätala si ma a celý týždeň, keď sme tam prišli, sa k nám správala ako k starým známym.
Silvia Milošovičová
- Žobrák
Na stránkach našich časopisov sa neraz objavujú rozprávania zrakovo postihnutých o ich skúsenostiach so žobrákmi. Nuž takéto stretnutia nikdy nie sú príjemné, avšak pozor, nikdy neviete, ako si život s vami zažartuje.
Keď som ešte študoval na vysokej škole, cestovával som pravidelne vlakom do Bratislavy a späť. Na stanicu som prišiel so sprievodcom alebo aj sám, kúpený cestovný lístok som si vždy odložil do priehradky v mojom „dokladovníčku“, po nastúpení do vlaku založil do uší slúchadlá od walkmana a cesta rýchlo ubiehala. Skrátka, systém a rutina. Jedného dňa sa však viacero mojich spolužiakov rozhodlo cestovať domov, preto sme sa na stanicu vybrali spoločne a tam už nasadali každý na svoj vlak.
Ten môj šiel prvý, preto som bol najviac nervózny a bál sa, že pre zdržanie, ktoré moji pohodoví spolužiaci dokázali vyrobiť už na internáte, vlak azda ani nestihnem. Ale podarilo sa. Na stanicu sme ako veľká voda dobehli v poslednej chvíli a vlak som stihol aj vďaka tomu, že jedna zo spolužiačok bežala napred a rýchlo mi kúpila lístok, ktorý mi vložila do „dokladovníčka“. Už len naskočiť na vlak, zamávať ostatným a ide sa domov. Usadil som sa, založil slúchadlá a svet okolo prestal existovať.
Keď prišiel sprievodca, rutinne som vytiahol doklady a z nich cestovný lístok, ktorý som mlčky odovzdal. Sprievodca mi ho po chvíli rovnako mlčky vrátil a ja som mohol pokračovať v čítaní zvukovej knihy. Príbeh by sa tu mohol skončiť a navždy by ostal bez pointy, keby si práve náš vlak nevyhliadol revízor.
Po asi pol hodinke sa dvere kupé znova otvorili a do kupéčka zaznel prísny hromový hlas: „Revízia! Cessstovné lístky prossím“.
Nič sa nedeje. Opäť vytiahnem dokladovníček, z neho lístok a bezstarostne ho podávam revízorovi. Ten mi ho však vzápätí vracia s namosúreným konštatovaním: „Toto nie je cestovný lístok.“
„Čože? Ako je to možné?“, hovoril som si v duchu a možno dokonca aj nahlas.
Vrátený kus papiera som odložil stranou a začal v dokladovníčku zúrivo hľadať niečo, čo by sa mohlo podobať cestovnému lístku. Našiel som papier podobného formátu a keď som ho podal netrpezlivému revízorovi, ten naň spokojne udrel pečiatku a vrátil mi ho so slovami: „V poriadku.“
Cesta pokračovala už bez problémov, no mne celá situácia vŕtala v hlave. Čo som to vlastne podal revízorovi? A ak to nebol cestovný lístok, prečo mi ho sprievodca predtým vrátil a neupozornil ma?
Doma som celú historku vyrozprával manželke a poprosil ju, aby sa na onen domnelý lístok pozrela. Vzala ho do ruky a začala čítať:
„Som od narodenia hluchonemý, nikdy som nepočul hudbu, štebot vtákov ani hlas mojich detí. Ak môžete, prispejte mi, prosím, sumou aspoň 50 korún.“
Jaaasne. Papierik, ktorý mi pred pár mesiacmi strčil do ruky akýsi žobrák vo vlaku. Ja som ho vtedy len mechanicky zastrčil do dokladovníčka a pustil z hlavy. Teraz sa akýmsi čachrovaním mojej spolužiačky dostal tam, kde inokedy mávam lístok. Nevedel som či sa mám chytať za hlavu alebo smiať z toho, ako som sa sám stal nedobrovoľne žobrákom. Dodnes však ďakujem Pánu Bohu za to, že onen sprievodca mi tento akože lístok iba mlčky vrátil a nepriložil k nemu 50 korún ako príspevok hluchonemému. Odvtedy si radšej lístky do dokladovníčka odkladám sám.
Štefan Kiss
Hlasovaním o Trapas roka súťaž končí, pretože už ďalšie nemáme na sklade. Iba váš záujem môže súťaž zachrániť a poslať do ďalších kôl o Trapas roka 2019. Pokiaľ sa tak nestane, ďakujeme všetkým autorom, že sa s nami podelili o svoje kuriózne zážitky, ktorými nas pekne pobavili a všetkým hlasujúcim, že z tohto nápadu urobili súťaž.
Josef Zbranek
