Hlavnými podujatiami Bielej pastelky sa v Bratislave už roky nesú hlasy Patrika Hermana a Kristíny Prekopovej. Dnes vám prezradíme viac o Patrikovi Hermanovi. Spoza opony s pastelkovým vzorom.
Patrik Herman sa narodil na Deň nevidiacich, takže našu tému dostal už do vienka. A sami viete (určite nielen z počutia), že vzpierať sa tajomnej šuškande sudičiek sa bárs nevypláca. Takže sa poddal a má on nás a my jeho. Už niekoľko rokov. S moderátorským mikrofónom na hlavnom podujatí Bielej pastelky v Bratislave a v redakčnej rade OKAmihu, Časopisu nevidiacich pre vidiacich. Predškolské a školské zážitky si Patrik Herman hromadil v rodnej Trnave dovtedy, kým Fakulta humanistiky Trnavskej univerzity v roku 1998 neuznala, že si titul Mgr. v odbore politológia zaslúži. Študentské časy si spája s prácou v Rádiu Forte, s „hovorcovaním“ mesta Trnavy a s novinárčinou pre rôzne médiá. Od mája 1996 je nepretržite tvárou televízie Markíza – spočiatku Televíznych novín, neskôr Paľby, Krimi SK, Lampárne, dnes Reflexu. Domácnosť mu krášli sedem sošiek OTO, ktoré získal v kategórii publicistika, a cena za reláciu Lampáreň v ankete Telkáč. Je jedným zo zakladateľov a v súčasnosti aj generálnym tajomníkom OZ Europacolon Slovensko, ktorého cieľom je prinášať reálne fakty o rakovine hrubého čreva a konečníka, účinne proti nej bojovať a všemožne pomáhať pacientom s touto zákernou diagnózou. A aby toho nebolo málo (neprezradil nám, kde mali akciu na stroj času, že toho toľko stíha, a skúšali sme to nie len podobrom), venuje sa telesne postihnutým deťom v trnavskom okrese a v spolupráci s Nadáciou Televízie Markíza každoročne organizuje a zabezpečuje detské Letné tábory pre deti zo sociálne znevýhodneného prostredia. Dedičnosť sa okrem iného podpísala pod jeho:
- lásku k poriadku a upratovaniu – pani Hermanová totiž dvakrát denne luxovala, takže zvuk vysávača bol pre malého Patrika spoľahlivým uspávacím prostriedkom. Dnes je investigatívny novinár známy svojimi urovnanými kôpkami v skriniach, zostavenými aj podľa farieb, či pracovným stolom rozdeleným na sektory A, B, C, pričom v každom majú svoje miesto určité veci. Vysvetlením nie je úchylka, ale recesia a túžba pobaviť návštevy,
- lásku k učiteľovaniu – nebohá babička, dedkovia, obidve mamy, teta a sestra. Všetko stálo roky za katedrou. Tak aby neporušil rodinnú tradíciu, pôsobí Patrik Herman na Fakulte masmédií Paneurópskej vysokej školy v Bratislave a na Filozofickej fakulte UKF v Nitre. Musí to byť veru chutné štúdium, pretože svojim zverencom vraj občas kúpi sladkosti, pozve ich na kávu či čaj. Vysvetlením nie je korupcia, ale potreba cukru ako zdroja energie.
Patrikove prvenstvá
Týchto prvenstiev sa ozaj nedogooglite, aj keby ste aj vy chytili akciu na ten stroj času! Schválne, vedeli by ste? Opýtali sme sa za vás.
Kedy sa datuje vaše prvé záškoláctvo?
„Na strednej škole sme boli vynikajúca partia, ktorá vydávala školský časopis. Nebolo to záškoláctvo v pravom zmysle slova, ale radšej sme boli v redakcii ako na hodine. Nech mi je k dobru pripočítaný fakt, že sme sa ulievali z rýdzo pracovných a všeobecne prospešných dôvodov (smiech)…“
Kedy ste schytali prvú päťku?
„Som učiteľské dieťa, čiže zlou známkou bola už jedna mínus! Pre dvojku už hrkotali varechy v našej plechovej kuchynskej linke a mal som týždeň zaracha… (smiech) Paradoxne, keď som dostal prvú päťku, z diktátu zo slovenčiny v siedmej triede, doma to prešli mlčaním… Dodnes mi je to záhadou… (smiech).“
A prvý výprask?
„Jáááj, to si už ani nepamätám! Mal som prísnu výchovu. V tých časoch to bolo výchovné, dnes vás za to aj zavrú… (smiech). Nech si hovorí, kto chce – čo chce, dostať sem-tam zaucho alebo po zadku nemusí byť hneď týranie. Zo mňa, aspoň dúfam, vychovali slušného človeka…“
Aké sú vaše spomienky na prvú cigaretu?
„Nesmejte sa mi! Mal som asi 25 rokov. Bola prvá a posledná zároveň… ´Hí, mama ide!´ na hlboký nádych ma skoro zabilo… (smiech) Do dnešného dňa nefajčím, iba 2 – 3 krát do roka pri výnimočnej príležitosti, si zopárkrát potiahnem z kubánskej cigarky…“
Čo romantika prvej pusy? Prezradíte?
„To si pamätám náhodou presne – volala sa Monika a bolo to v škôlke. Riešili to všetky pani učiteľky aj celá moja rodina. Potom som sa o ňu pohašteril s ďalším škôlkarom a napokon som zo škôlky ušiel. Hľadalo ma celé mesto… (smiech).“
Kedy ste prvýkrát vyleteli zo skúšky?
„Zo skúšky som nikdy nevyletel, ale takmer som vysokú školu nedokončil. Práca v televízií ma natoľko chytila, že som štúdium prerušil najprv na jeden rok, potom aj na druhý… A keby mi vtedy moja profesorka sociológie Iveta Radičová neurobila verejnú hanbu (v dobrom a s dobrým úmyslom) pred kolegami a šéfom televízie a osobne nezrušila prerušenie štúdia, určite by som dnes nebol magister… (smiech).“
Na čo padla vaša prvá výplata?
„Moja prísna slovenčinárka z gymnázia raz neprijala moje ospravedlnenie, že som jej pre chorobu neodovzdal načas domácu úlohu. Zahlásila: môžeš si ju teraz, pre mňa – za mňa, poslať do novín. A ja som poslal (smiech). Moja úvaha vyšla v okresných novinách ako úvodník, dostal som svoj prvý 13-korunový honorár a ponuku od redakcie na ďalšiu spoluprácu… Prejedol som ich s partiou v cukrárni. Dodnes som za to mojej profesorke vďačný a ďakujem, že mi dala príučku, aj príležitosť…“
Kedy ste boli na seba prvýkrát naozaj hrdý?
„Keď som sa na telocviku po prvýkrát v živote vyšplhal po tyči až na vrchol (smiech). Predchádzalo tomu dlhé trápenie sa moje aj viacerých maminých kolegov – telocvikárov. Bol som príšerné drevo…“
Aké bolo vaše prvé auto?
„Bola to červená škodovka stovka. Prezýval som ju ´rudý ďábel´. Dokonca som s ňou jazdil v Markíze na prvé reportáže. Dali mi na kapotu také veľké magnetické emblémy televízie, ktoré ale stále odlietali. Na tých plechoch akosi nedržali… (smiech).“
A prvé vlastné bývanie?
„Malá garzónka na okraji rodnej Trnavy. Musel som uhradiť dlhy po bývalom majiteľovi a čakalo ma pár metrov štvorcových v dezolátnom stave. Zarábal som si na ňu od svojich 16-tich rokov. Mal som vtedy 20 a pre mňa to bolo po dlhom čase života na internátoch a ubytovniach moje prvé vlastné kráľovstvo…“
Kedy ste začali vystupovať na verejnosti?
„Od malého malička som recitoval, moderoval večierky, besiedky… Dokonca som hral v divadle… Bolo to amatérske študentské divadlo a malo vskutku strelený názov – M.U.C.H.A. Nie, nie podľa tej okrídlenej potvory. Bola to rovnako strelená skratka: Miliónový úškľabok cibuľky hnijúcej asi… (smiech).“
Priznáte sa nám s prvým trapasom?
„Nebol to ani tak môj trapas, ale prežil som si vďaka nemu peklo. Ešte ako gymnazista som moderoval súťaž Miss stredných škôl. Na konci, počas vyhlasovania výsledkov, sa zrazu postavila jedna porotkyňa a začala nahlas proti výsledkom protestovať. Ukázalo sa, že tí, ktorí vyhodnocovali hodnotenia porotcov, si zmýlili body so známkami. Trapas sa prevalil po tom, keď sa korunky začali odovzdávať, ako to šetrne povedať – tým najmenej pekným. Musel som takmer pol hodinu naťahovať čas a zabávať 600 študentov v publiku… Bolo to peklo… (smiech).“
Patrikovi Hermanovi srdečne ďakujeme. Za rozhovor, za pastelku, za OKAmih, ale predovšetkým za to, že sa tak vzájomne už roky máme, že nám na vysokej profesionálnej úrovni pomáha šíriť na všetky svetové strany, že ľudia so zrakovým postihnutím sú presne takí istí ako všetci ostatní, akurát tie oči trochu štrajkujú. Za to, že vždy je plný ochoty, úcty a rešpektu, že nám venuje svoj čas, energiu a nápady. Ďakujeme.
Dušana Blašková
